Večera v Emauzách (1601) je jedným z vrcholných diel talianskeho barokového maliarstva. Michelangelo Merisi da Caravaggio (28. 9. 1571 -- 18. 7. 1610) v ňom zobrazil moment opisovaný v Lukášovom evanjeliu. Tretí deň po ukrižovaní, cestou z Jeruzalema do Emauz, Krista stretávajú dvaja učeníci (zrejme Kleofáš a Lukáš). On však zostáva nespoznaný až do okamihu zachyteného na plátne. "A keď stoloval s nimi, vzal chlieb, dobrorečil, lámal a podával im. Tu sa im otvorili oči a poznali Ho. Ale on zmizol. I povedali si: Či nehorelo v nás srdce, keď nám hovoril cestou a vysvetľoval Písma?" (Lukáš 24: 30-32)
Ústredná postava obrazu -- Kristus -- požehnáva chlieb a dáva sa svojim spolustolovníkom spoznať. Jeho pokojné až rezignované gesto kontrastuje s emotívnymi postavami na okraji plátna. Lukášove roztiahnuté ruky i Kleofášov náhly pohyb nás vťahujú do deja. Učeníci spoznávajú pravdu -- stolujú s tým, ktorého vídali denne a ktorý predpovedal svoje zmŕtvychvstanie. Prekvapenie, údiv, rozhorčenie nad vlastnou slepotou? V každom prípade, chvíľa osvietenia, podobne ako na inom Caravaggiovom obraze Povolanie sv. Matúša. Veľkolepé prerušenie dennej rutiny je pre Caravaggia typické. Z Večere v Emauzách cítiť, že Kristus môže kedykoľvek narušiť aj náš každodenný život.
Objednávateľom diela bol rímsky šľachtic Ciriaco Mattei, neskôr ho získal kardinál Scipione Borghese. Päť rokov po vzniku obrazu prišla na svet druhá verzia. Gestá postáv sú zdržanlivejšie, údiv sa zmenšil, prítomnosť je dôležitejšia ako akcia. Zarážajúci rozdiel pravdepodobne odráža životné osudy samotného maliara a predznamenal jeho umelecký vývin v poslednej fáze jeho života.
Večera v Emauzách je majetkom londýnskej National Gallery. Neskoršia verzia visí v milánskej obrazárni Pinacoteca di Brera.