Začal sa mesiac, ktorý má zo všetkých dvanástich snáď najviac prívlastkov. Je plný osláv, hlavným mottom ktorých je život. Lebo ten je bez ohľadu na historickú dobu či politický systém naplnený láskou a prácou. V máji sa chce človeku recitovať o nádhernom jase slnka, rozvíjajúcich sa púčikoch kvetov a štebotavých vtáčikoch. Ani nemusia byť Vianoce a ľudia sú k sebe milší, ohľaduplnejší, sú si bližší. Ťažko sa verí tomu, že toto všetko majú na svedomí iba pochabé a mocné hormóny. Nech je ako chce, lásku sa oplatí oslavovať.
Ovácie a pripomenutie si zaslúži aj Deň víťazstva nad fašizmom. Každý zdolaný, alebo aspoň na chvíľu popretý a udupaný -izmus, je úspechom. V tomto kontexte vyzerá boj českých poslancov, ktorí sa nevedia dohodnúť, či je 8. máj vhodnejšie oslavovať ako Deň oslobodenia alebo Deň víťazstva, ako komediálna fraška. Nech zvíťazí ktorýkoľvek názov, tento sviatok má svoje historické opodstatnenie.
Rovnako, ako v našich zemepisných šírkach pomerne nový, ale už aj v kalendári zapísaný Deň matiek, niekoľko rokov zápasiaci s údajne sprofanovaným Medzinárodným dňom žien. Úctu si zaslúžia ženy, aj ženy-matky, ale aby sme urobili zadosť spravodlivosti, mnoho mužov by zrejme privítalo Deň otcov. Argument, že muži si užívajú oslavy pri každej príležitosti, je vratký. A bola by vyslovene drzosť, keby sme chceli, aby sa uspokojili iba s Dňom narcisov alebo vtákov. Za svoje práva však treba bojovať, možno sa niekoľko predstaviteľov vraj silnejšieho pohlavia chopí vyhlásenia, ktoré je ukryté v odzadu čítanej skratke MDŽ -- Žiadame Deň mužov...
Minimálne tak ako MDŽ je sprofanovaný aj celosvetovo oslavovaný Sviatok práce. Takmer každý si ho dnes spája s nútenými pochodmi, s kývaním farebných prvomájových mávadiel do rytmu Internacionály, s transparentmi oznamujúcimi prekročenie plánu výroby v každej fabrike a s nudnými štatistickými prejavmi tých, ktorí si hovorili štátnici. Už menej je takých, ktorí vedia, že Sviatok práce sa oslavuje na pamäť masových demonštrácií chicagských robotníkov v roku 1886 za osemhodinový pracovný čas.
K tomuto sviatku sme si vypestovali odpor. A samotná práca? Za éry socializmu sa veľakrát pracovalo iba naoko, aby sa vyplnil pracovný čas, i tak popretkávaný množstvom nezmyselných schôdzí. Potom čakali fušky a svojpomoc na vlastnom. Vzťah k práci sa pomaly vytrácal... Netreba ísť do ulíc, stačí sa vystrieť na zelenú lúku, vystaviť sa slnečným lúčom a len tak pre seba sa zamyslieť na tým, čo a ako robíme. V zamestnaní či doma. Pre seba alebo pre iného. Odpovedí je veľa, ale iba v tých úprimných sa skrýva odpoveď na otázku, či je prácu hodné oslavovať.