Ako sa mení mapa sveta
Demografické projekcie OSN naznačujú, že vek priemerného obyvateľa Zeme sa zvýši z 26,4 roka v roku 2000 na 36,8 roka v roku 2050. Starnutie obyvateľstva je všeobecný proces a netýka sa len vyspelých krajín Európy a Severnej Ameriky. Demografické zmeny budú prebiehať s časovým posunom v rôznych častiach sveta.
S istým zjednodušením sa dá povedať, že čím je región chudobnejší, tým väčší populačný prírastok môže očakávať (Graf 1) a tým neskôr aj zostarne. Počet Afričanov napríklad narastie zo súčasných 905 miliónov na 1 936 miliónov v roku 2050. Počet Európanov sa v tom istom období zníži zo 728 miliónov na 653 miliónov. Ázijským štátom sa podarilo nasadnúť na vlnu prosperity a vysoký ekonomický rast sa prejavuje v spomalení populačnej dynamiky. Veľké problémy s rýchlo starnúcou populáciou bude mať napríklad Čína, ktorá dlhé roky presadzovala politiku jedného dieťaťa. Už o 25 - 30 rokov pôjdu prví príslušníci tejto generácie jedináčikov do penzie a nie je jasné, kto bude platiť ich dôchodky. Ázijci budú v roku 2050 tvoriť najväčšiu skupinu svetového obyvateľstva (nárast zo súčasných 3,9 na 5,2 miliardy ľudí), ale ich podiel na celkovej populácii Zeme mierne klesne. Najvýraznejšou zmenou v budúcom polstoročí bude teda pokles podielu Európanov (z 11,3 percenta na 7,2 percenta) a vzostup podielu Afričanov (zo 14,1 percenta na 21,4 percenta) (Graf 2).
Starnutie obyvateľstva bude mať pre fungovanie svetovej ekonomiky veľmi závažné dôsledky. Najčastejšie sa v tejto súvislosti spomínajú problémy so zabezpečením dôchodkov a sociálnych a zdravotných služieb pre obrovskú masu dôchodcov. Nie je jasné, či málopočetná populácia mladých ľudí bude schopná (a tiež ochotná) prispievať na blahobyt svojich otcov a dedov. Rozdielne generácie majú rozdielne preferencie.
Práca verzus kapitál
Tento stav by sa dal zmeniť v podstate troma spôsobmi:
- výrazným a trvalým zvýšením pôrodnosti vo vyspelých krajinách,
- pripustením pracovne orientovanej migrácie z demograficky mladých štátov a
- exportom kapitálu z vyspelých do rozvojových krajín a následná repatriácia ziskov.
Zvyšovanie pôrodnosti vo vyspelých krajinách je málo pravdepodobné. Aj krajiny s relatívne vysokou pôrodnosťou (ako napríklad Francúzsko) ju dosahujú najmä vďaka imigrantom a okrem toho zostáva tento prírastok stále pod hranicou jednoduchej reprodukcie obyvateľstva.
Vývoz kapitálu a následná repatriácia ziskov je základným trendom globálnej ekonomiky. Každý deň tečú miliardy dolárov z USA, Japonska a štátov EÚ do Číny, Indie a iných rýchlo rastúcich ekonomík. Mobilita kapitálu má však aj svoje úskalia. Je napríklad veľmi citlivá na politické udalosti. Ďalším rizikom je trend vo výnosnosti kapitálu. Počas uplynulých 30 rokov sa svetová zásoba pracovnej sily zdvojnásobila, a to vďaka vstupu Číny a Indie do globálneho systému obchodu s tovarmi a so službami. Zdvojnásobenie počtov ponuky pracovnej sily sa prirodzene prejavilo v poklese jej ceny. Indickí a čínski robotníci skutočne pracujú "za facku". To sa prejavilo v prudkom zvýšení výnosnosti kapitálu, pretože na daný objem kapitálu pripadlo viac pracovných síl. Tento ekonomický zákon o pomere kapitálu a práce naozaj funguje. Už dávno nemali spoločnosti vo vyspelých krajinách také veľké zisky ako teraz (Graf 3). Zlatý vek globálneho vývozu kapitálu však o jednu či dve generácie už nemusí byť skutočnosťou, a to v dôsledku toho istého zákona o pomere kapitálu a práce. S nastávajúcimi demografickými zmenami sa pomer kapitálu a práce obráti:
- Vo vyspelých krajinách narastie počet starého obyvateľstva s vysokým objemom úspor.
- V menej rozvinutých krajinách sa tiež zvýši objem úspor (v súvislosti s nárastom životnom úrovne), no súčasne klesne počet pracovných síl.
Na väčšiu globálnu ponuku kapitálu bude teda pripadať menšia ponuka pracovných síl. Výsledok je jasný: pokles miery výnosu kapitálu. Budúci dôchodcovia dostanú zo svojich úspor menší výnos ako tí dnešní. Vývoz kapitálu teda problém zabezpečenia starnúcej populácie rieši iba čiastočne.
Pracovná migrácia nevyhnutnosťou
Udržateľný ekonomický rast nie je možný bez dostatočnej zásoby mladej a vzdelanej pracovnej sily. Vyspelé krajiny sa preto nevyhnú prílevu pracovných migrantov z menej vyspelých štátov. Pracovní migranti, samozrejme, nie sú novinkou. Už v 60. rokoch minulého storočia riešilo Nemecko a Francúzsko nedostatok pracovných síl vydávaním povolení pre gastarbeiterov z Turecka, Portugalska a zo Španielska. Ochota prijímať pracovníkov zo zahraničia je však dnes nižšia, a to jednak v dôsledku pomerne vysokej nezamestnanosti a niektorým problémom s asimiláciou určitých prisťahovaleckých skupín. V 23 najvyspelejších krajinách OECD tvoria migranti 10,85 percenta celkového počtu obyvateľstva.
V troch krajinách - Luxembursku, Írsku a Austrálii - je podiel migrantov na celkovej populácii až 23,3 percenta. Austrália má napríklad veľmi dobre prepracovanú imigračnú politiku. Uchádzači o prácu a pobyt v Austrálii sú hodnotení podľa bodového systému, v ktorom sa kladie dôraz najmä na vek, jazykové schopnosti a vzdelanie. Vďaka tomu do Austrálie pribúdajú práve také migranti, akých krajina potrebuje a problémy s asimiláciou sú menšie. Iným príkladom úspešnej migračnej politiky sú USA - klasická krajina prisťahovalcov. Bez imigrantov by USA nemali ani jadrovú bombu, ani počítačový priemysel.
Čo prinesú migranti
Riadenej migrácii sa žiadna vyspelá krajina nevyhne. Benefity z prílevu zahraničných migrantov sú však podstatne vyššie ako len vyššia ponuka pracovnej sily:
- Mladí migranti a ich rodiny sa podieľajú na zvyšovaní úspor, a tým aj miery investícií v cieľovej krajine.
- Väčšina migrantov sa v cieľovej krajine usadí natrvalo. Získajú volebné právo a ich deti sa začleňujú do väčšinovej politiky. Migranti prispievajú k celkovému omladeniu populácie.
- Legálne zamestnaní migranti platia dane a pomáhajú tak udržať rozpočtovú stabilitu novej domoviny vrátane dôchodkového systému.
- Imigranti pomáhajú znižovať náklady práce, ktoré by sa inak pri klesajúcom počte pracovnej sily rýchlo zvyšovali. Bez imigrantov by sa ekonomiky vyspelých krajín postupne stali nekonkurencieschopné. Už dnes Európa a USA nemôžu konkurovať Číne vo výrobe spotrebných predmetov. Časom prídu na rad aj sofistikované služby a high-tech výrobky.
O potrebe prílevu mladých pracovných síl z menej rozvinutých krajín hovoria aj ekonomické simulácie. Ak by sa výmena medzi vyspelými a menej vyspelými krajinami obmedzila len na kapitálové toky, ekonomický rast vo vyspelých krajinách by sa v nasledujúcich 30 rokoch výrazne spomalil. Podľa analytika Medzinárodného menového fondu Mehmeta Tosuna by zabránenie mobility pracovnej sily viedlo k poklesu príjmu na jedného pracovníka o 24,3 percenta v rokoch 2000 - 2030 a o 38,7 percenta v rokoch 2000 - 2060 (v prepočte na konštantné ceny). Pokles príjmu na pracovníka by bol spôsobený najmä pomalším, respektíve záporným ekonomickým rastom vo vyspelom svete. Tento nežiaduci trend v ekonomickom raste by bol spôsobený najmä klesajúcimi investíciami do ľudského kapitálu vo vyspelých krajinách so starnúcim obyvateľstvom.
Koľko migrantov bude treba?
Ak sa teda vyspelé krajiny nevyhnú prílevu mladšej pracovnej sily z tretieho sveta, koľko jej budú potrebovať? Demografické oddelenie OSN ponúka niekoľko scenárov:
Scenár 1 sa zameriava na udržanie konštantného stavu obyvateľstva. Krajinám EÚ15 by napríklad stačilo 949-tisíc imigrantov ročne, aby počet obyvateľov bol v roku 2050 taký istý ako dnes. Bohužiaľ, tento počet nestačí, pretože pri nezmenenej veľkosti by populácia EÚ15 značne zostarla.
Scenár 2 hovorí o tom, koľko imigrantov musí ročne prísť, aby sa udržal konštantný objem populácie v produktívnom veku, t. j. 15- až 65-ročných. V tomto prípade už ide o vyššie čísla, napríklad pre EÚ15 je to takmer 1,6 milióna imigrantov ročne. No ani tieto počty nestačia, pretože aj pri konštantnom objeme populácie v produktívnom veku bude stále narastať počet obyvateľov vo veku nad 65 rokov.
Scenár 3 projektuje minimálne nutné počty imigrantov na to, aby sa aj v roku 2050 zachoval súčasný pomer medzi obyvateľmi v produktívnom veku (15 - 65 rokov) a poproduktívnom veku (nad 65 rokov). Čísla sú v tomto prípade rádovo vyššie. Napríklad do EÚ15 by ročne muselo prísť 13,5 milióna imigrantov, do Japonska 10,5 milióna a do USA 11,9 milióna.
Skutočnosťou je scenár 4, ktorý udáva skutočné priemerné počty imigrantov v období rokov 1990 - 1998. Ako vidno z tabuľky, tieto počty by tak-tak stačili na uchovanie celkovej výšky populácie, nie však na zachovanie jej súčasnej vekovej štruktúry. Aby sa naplnil scenár 3, musel by byť ročný prílev imigrantov do krajín EÚ15 takmer 16-krát vyšší ako dnes. Ešte masívnejší prílev by potrebovalo Japonsko, ktorému za tri generácie hrozí takmer vymretie.
Taký vysoký nárast imigrácie do vyspelých krajín je v súčasnosti ekonomicky i politicky ťažko udržateľný. Demografické trendy sa však oklamať nedajú a ak si vyspelá Európa bude chcieť zachovať svoju prosperitu, raz bude musieť otvoriť svoje hranice tak, ako to urobila Austrália či v minulosti USA. Predtým však bude musieť dôjsť ešte k jednej revolúcii, a to v hlavách občanov starého sveta. Bez nej si prílev novej krvi možno len ťažko predstaviť.
| Priemerný potrebný ročný prílev migrantov do vyspelých krajín v tisícoch, 2000-2050 | ||||
| Scenár 4: Priemerná ročná čistá migrácia v rokoch 1990-1998 | ||||
| USA | 128 | 359 | 11851 | 1015 |
| Japonsko | 343 | 647 | 10471 | –3 |
| Európska Únia: | 949 | 1588 | 13480 | 857 |
| Nemecko | 344 | 487 | 3630 | 404 |
| Francúzsko | 29 | 109 | 1792 | 59 |
| Taliansko | 251 | 372 | 2268 | 114 |
| V. Británia | 53 | 125 | 1194 | 73 |
| Zdroj: United Nations Population Division. | ||||
| Poznámky: Projekcie pre 15 členských štátov EÚ. Pomer závislosti = počet populácie vo veku 65+ rokov k populácii vo veku 15-65 rokov | ||||