Stalin viackrát nabádal českých a slovenských komunistov na štátny prevrat. Ešte 19. februára 1948 poslal do Prahy námestníka zahraničných vecí Valerija Zorina, aby bol k dispozícii československým súdruhom. Inak povedané, malo ísť o zabezpečenie prípadnej vojenskej intervencie. Komunisti napokon žiadnu podporu nepotrebovali. Zvíťazili, ani nie tak svojou šikovnosťou, ako skôr neschopnosťou iných, najmä prezidenta Edvarda Beneša.
Bratislavská skúška
Zmeny odštartoval proces s prezidentom slovenského štátu Jozefom Tisom. Vedenie Demokratickej strany sľúbilo predstaviteľom slovenských katolíkov, že urobia všetko, aby Tiso nebol popravený. Beneš, komunisti i české centralistické strany to videli inak. Komunisti kalkulovali, že Tisova poprava vyvolá v Demokratickej strane rozkol, možno aj rozpad. Keď sa tak nestalo, začali pripravovať nové provokácie -- štátna bezpečnosť vyrábala kompromitujúce materiály a protištátne sprisahania. Časom prišlo vhod aj zlé zásobovanie, z čoho obviňovali Demokratickú stranu a jej povereníka pre výživu a zásobovanie Kornela Filu.
O to ľahšie komunisti získali na svoju stranu nespokojných robotníkov a roľníkov. Zjazd závodných a zamestnaneckých rád, ktorý sa konal v réžii komunistov, žiadal odstúpenie Zboru povereníkov a vytvorenie nového. Neúspešne -- reorganizácia nemala oporu v ústave. Preto to skúsili z inej strany -- organizovaním protestných manifestácií v podnikoch a zvolaním roľníckeho zjazdu, ktorý podporil ich požiadavky. Navyše sa komunisti vyhrážali generálnym štrajkom. Demokratická strana nakoniec povolila a vzdala sa troch povereníctiev. V novom zbore mala len šesť kresiel a komunisti boli ako na koni. Aj teraz porušili ústavu a násilím zlikvidovali výsledky volieb z roku 1946. Prevrat na Slovensku bol len generálkou toho, čo sa uskutočnilo vo februári 1948 v Prahe.
K monopolu
V celoštátnom meradle sa komunisti rozhodli získať mocenské postavenie ešte pred parlamentnými voľbami, ktoré boli naplánované na rok 1948. Dosiahnuť to chceli konfliktmi a neplnením rozhodnutí vlády, ktorá sa stávala nefunkčnou. Navyše Klement Gottwald ako predseda vlády robil všetko, aby sa ministri v zásadných otázkach nedohodli, čím v spoločnosti vzrastalo napätie. O to ľahšie získavali populistickými heslami a demagógiou širokú verejnosť. V tomto duchu zvolali 22. februára 1948 do Prahy celoštátny zjazd závodných rád. O pár dní zase pozvážali z celého Československa roľníkov na zjazd roľníckych komisií -- mnohí ani nevedeli, načo do Prahy idú.
Ministri troch nekomunistických strán podali demisiu v presvedčení, že demisiu podajú aj ministri sociálnodemokratickej strany. Tí pod vplyvom komunistov vo vláde ostali, podobne ako minister zahraničných vecí Jan Masaryk.
Príležitosť komunisti z rúk už nepustili. Prvý krok spravili 21. februára -- na manifestácii Gottwald vyzval, aby sa po celej republike tvorili akčné výbory Národného frontu. Tie mali odstrániť z verejného a politického života všetkých, ktorí nechceli spolupracovať s komunistami. Na druhý deň sa konal v Prahe zjazd závodných rád, ktorý vo všetkom podporil požiadavky komunistov a 24. februára sa uskutočnil hodinový generálny štrajk. Ten jasne ukázal, na ktorej strane stojí väčšina zmanipulovaného národa. Komunisti ovládli ulicu a pod kontrolou mali veľké priemyselné podniky. Vznikali Ľudové milície, pripravené zasiahnuť. O to razantnejšie žiadali komunisti od prezidenta Beneša, aby prijal demisiu a vymenoval novú vládu.
Zlý predpoklad
Strojcom nápadu s demisiou ministrov bol sám Beneš. Uisťoval ich, že on ju neprijme a potom demisiu bude musieť podať Klement Gottwald a jeho ministri. Aj keď to Beneš nemyslel zle, rozumnejšie bolo vysloviť nedôveru komunistom v parlamente.
Pred časom nám k tomu najstarší parlamentný stenograf na svete Josef Kocourek povedal, že prezident Beneš jednoznačne zlyhal. "Chybu urobili aj politici z bývalej londýnskej vlády. Závažné rozhodnutie nemali nechať len na neho, aj keď treba zobrať do úvahy i to, že komunisti hrozili občianskou vojnou."
Iný účastník februárových udalostí 1948 v Prahe, neskoršie známy spisovateľ Ladislav Mňačko, v tom čase redaktor Rudého práva, prízvukoval, že komunisti sa ani nemuseli veľmi namáhať. "Stačilo zorganizovať zopár demonštrácií. Prezident prijal demisiu prijal, dal komunistom zelenú a na dlhé roky pochoval v Československu demokraciu." Josef Kocourek už len dodal: "Keby bol býval aspoň jednotný demokratický tábor, ale i tam bolo príliš veľa trhlín, o ktorých komunisti vedeli a ponúknutú šancu už nepustili. Jednoznačnou chybou bolo, že prezident Beneš sa spoľahol sám na seba a v rozhodujúcej chvíli urobil to, čo nemal."