Alaina Roberta poznám osobne od jeho príchodu na festival horského filmu v Poprade v roku 1998. Už vtedy liezol tri alebo štyri roky po budovách. Z mojej funkcie, ako predsedu poroty, vyplývalo venovať sa horolezeckým hosťom. S Alainom som preto strávil celý čas. Dopoludnia na skalách, popoludní na festivale. Mal som šancu ho spoznať. Prišiel do Popradu a nemal ani "lezečky". Nerátal s tým, že by liezol na budovu. Noci boli veselšie, dni prežíval s nechuťou, ale keď videl televízne štáby a ľudí, ktorí ho čakali, začal robiť šou. Posledná noc bola najťažšia. Ráno sme sa išli pozrieť do Popradu na budovu jednej banky. Alain nechcel liezť, ale bolo tam asi 100 ľudí a štáby. Museli sme priviesť jednu slovenskú devu a on skutočne vyliezol. Bol to šialený, neuveriteľný výkon. Náročnosť tej budovy by som prirovnal k ôsmemu stupňu obťažnosti na skalách, ale Alain to zvládol. Pri posledných oknách, ktoré zdolal, bolo nám horolezcom jasné, že lezie na pokraji možností. Jeho kúsky sú neskutočnými výkonmi. Musí byť úžasne vytrénovaný. Je to jedinečná postava. Šialenec a zaujímavý objekt pre psychológov. Ale stále žije, asi to teda nebude blázon...