Čína, Kuba, Venezuela, Severná Kórea, Mjanmarsko, Zimbabwe, Irán, Turkménsko, či Bielorusko sú krajinami, v ktorých stále vládnu diktátori alebo autoritárski vodcovia. V mnohých z nich nevychádzajú žiadne opozičné noviny, dochádza v nich k zatýkaniu i popravám disidentov, polícia fyzicky i psychicky kontroluje obyvateľstvo. Ako je to možné na začiatku roku 2006?
"Fukuyama sa unáhlil, hoci jeho teória nie je bez racionálneho jadra, " hovorí politológ Tomáš Zálešák. Na prelome 80. a 90. rokov zažíval rad krajín v strednej a východnej Európe a v Ázii liberalizujúce a demokratizujúce zmeny. Napriek tomu sa otázka diktatúr znovu dostala do popredia. Podľa Zálešáka by sme sa dnes možno mohli pýtať, ako je možné, že diktatúr nie je na svete viac. "Smerovanie dejín nie je možné presne predpovedať a nemali by sme si myslieť, že na to vlastníme nejaký pakľúč."
Krv za vodcovstvo
Na krajiny, v ktorých vládnu železnou rukou Robert Mugabe (Zimbabwe) či Kim Čong-il (Severná Kórea), sme sa donedávna mohli pozerať len ako na pozostatok minulosti, ako na vynútené dôsledky studenej vojny. K reliktom však pribúdajú ďalšie -- napríklad v postsovietskom priestore, arabskom svete či v Latinskej Amerike.
Dve skupiny krajín, dva spôsoby ako fungujú. Kým vo východnej Európe revolúcie zmietali skostnatenými ústrednými výbormi strany, Čína, Vietnam, Kuba odolávali. "Je to pochopiteľné," poznamenal Milan Nič z Nadácie Pontis, ktorá sa angažuje aj v krajinách s diktátorskými režimami. Kým v našich zemepisných šírkach dochádzalo koncom 40. rokov k prevratom vďaka masívnej podpore Sovietskeho zväzu a niekde aj napriek želaniu obyvateľstva, v treťom svete prišli diktátori k moci v národnooslobodzovacom boji. Ťažké boje v kubánskych pralesoch a občianska vojna s Čankajškom vyniesli na piedestál Fidela Castra, respektíve Mao Ce-Tunga -- svojím spôsobom hrdinov, ktorí neváhali obetovať život. Oproti salónnym revolucionárom mali nezanedbateľnú výhodu. Režimy, ktoré založili, našli spôsob ako vydržať.
Iná je situácia v Bielorusku či vo Venezuele, kde sa ich súčasní vládcovia dostali k moci, ako už toľkokrát v dejinách, demokratickým spôsobom. "Pre mnohých nových vládcov bolo uchopenie moci jedinou možnosťou -- buď museli vládnuť autoritatívne, alebo by ich voľby zmietli do zabudnutia," dodáva Nič. Lukašenko síce vyhral slobodné voľby, ale neskôr nechal vymeniť parlament, ústavný súd a dnes ovláda médiá.
Súdruhovia podnikatelia
Pri hodnotení jednotlivých diktátorských režimov sa nedá vyhnúť zjednodušeniam. Svet nie je čiernobiely a aj v nedemokratických režimoch sa vyskytuje sloboda. Množstvo populistických diktátorov v rôznych častiach sveta tiež používa demokratickú rétoriku, pochlebuje ľudu, vyhlasuje svoj režim za pokrokový a za vrchol demokracie. Naopak, demokracie niekedy vytvárajú sily, ktoré slobodu ohrozujú. "Krajiny nie sú rozdelené jednou čiarou na demokracie a nedemokracie, aj keď v učebniciach politológie sa o tom tak často píše," zdôrazňuje Zálešák.
Uvoľňovanie v jednej oblasti života, napríklad v ekonomike, sa interpretuje ako krok k budúcej slobode a demokracii. Konkrétne príklady o tom však často nesvedčia. Nič uvádza prípad Číny, kde v niektorých provinciách a prístavných oblastiach dostáva ekonomika trhový rozmer, avšak totalitná kontrola v čínskej spoločnosti pretrváva. "Nepribudlo ani o kúsok viac slobody. Možno okrem ekonomickej -- tá je ale len pre vybranú časť spoločnosti. Farmári vo vnútorných provinciách nemajú ani možnosť presunúť sa do inej," pripomína Nič.
Zálešák v tejto súvislosti podotýka, že ak by ekonomické uvoľnenie pokračovalo, mohlo by to viesť k ohrozeniu režimu. Vedenie krajiny by sa nerado ocitlo v pozícii Michaila Gorbačova, ktorému sa perestrojka vymkla z rúk, a preto bude jedného dňa stáť pred otázkou, či zastaviť reformy alebo robiť mocenské kompromisy alebo abdikovať.
Mlčiaca väčšina
Všetky totality stoja na ľuďoch -- na vedení, snaživcoch, ale predovšetkým na mlčiacej väčšine. "Bez podpory obyvateľstva by to nešlo, ťažko ale hovoriť o nejakej kritickej hranici počtu obyvateľstva," upozorňuje Nič. Neráta však s tým, že by nejakú diktatúru mohla podporovať väčšina obyvateľstva -- ak by to tak bolo, nebol by potrebný taký silný dozor.
Zálešák považuje podporu obyvateľstva za nutnú v istých fázach vývoja spoločnosti. "V iných momentoch stačí mlčiaca väčšina. Totalitné režimy vo všeobecnosti majú tendenciu neustále mobilizovať masy a usmerňovať ich do ,spontánnych prejavov spokojnosti a nadšenia´ alebo odhodlanosti bojovať proti rôznym nepriateľom -- vnútorným aj vonkajším."
V čase, keď sa panovník nemôže opierať o vyššiu moc, musí sa odvolávať na vôľu ľudu, na pokrok, na historické zákony a etnickú príslušnosť. Kombinácia prímesí určí, ako bude chutiť moc. V Bielorusku dnes ponúkajú zmes nacionalizmu a sociálnej demagógie.
Príklady takéhoto ideologického spojenia vidíme na rôznych kontinentoch. Čínsky režim pretrváva podľa Zálešáka aj vďaka tomu, že sa stáva "viac imperiálne nacionalistickým než komunistickým". K nacionalizmu ako poslednému východisku siahli aj mnohí z odchádzajúcich komunistických diktátorov. V komunistickej časti Európy napríklad Miloševič. Siahnuť k tradičným národným a etnickým symbolom nerobilo problém ani internacionalistovi Stalinovi -- Veľká vlastenecká vojna sa viedla skôr za matku Rus ako za svetové víťazstvo proletariátu.
Už nikdy žiaden svár?
Diktatúry nie sú pozostatkami minulosti. Mnohé z nich vyrástli z demokratických volieb. Podľa Zálešáka má totiž samotná demokracia sebadeštruktívne sklony. Existujú problémy spojené s javmi globalizácie, do ktorých môžeme zaradiť aj relativizáciu autority štátu, stieranie hraníc medzi zahraničnou a vnútornou politikou, niektoré ekonomické a kultúrne javy...
Najjasnejšie sa problém črtá pri oživovaní démonov nacionalizmu. Mnohí politici v demokratických krajinách (Slovensko nie je výnimkou) majú vo svojej výbave nacionalistický populizmus , z ktorého sa vytráca záujem o slobodu a občianske cnosti. Aj v Európe sa dostávajú k moci politici, ktorí presadzujú takéto myšlienky.
Podľa Zálešáka to môže eventuálne ohroziť aj dosiahnuté výsledky európskej spolupráce. Paradoxne, sama európska integrácia vytvorila sily, ktoré ju ohrozujú. "Tým, že v Bruseli úradne vyhlásia etnický nacionalizmus za prekonaný, neznamená, že zmizne," vyhlásil politológ. Tam, kde dochádza k snahe o byrokratickú koordináciu všetkého, sa často likvidujú sily, ktoré by mohli radikálnemu nacionalizmu klásť odpor.