Karol D. Horváth zvíťazil v roku 2004 v rešpektovanej literárnej súťaži Poviedka a jeho knižný debut vychádza ako prvý zväzok knižnej edície viažucej sa priamo k tejto súťaži. Že ide o zbierku poviedok v tomto kontexte, už nikoho nemôže prekvapiť a neprekvapí ani ich kvalita. Ani v pozitívnom, ani v negatívnom zmysle. Horváthova knižka je útla, červená a bez názvu, ak za názov nepovažujeme samo spisovateľovo meno, nevýrazná, nenápaditá, mohlo by sa zdať, ale zdanie v tomto prípade klame. Forma totiž akoby len miatla, zriekala sa pozornosti v prospech obsahu. Aký je obsah? Vzhľadom na renomé súťaže dôstojný, očakávateľný, neprekvapivý. Nový génius slovenskej literatúry sa síce nezrodil, ale ani nie ďalší bezvýznamný sezónny epigon maskujúci nedostatok sebakritiky skromnosťou debutanta. Jedenásť krátkych poviedok, niektoré slabšie, také epickejšie vtipy postavené na vykalkulovane prekvapivej pointe, jedna zbytočná v svojej lacnosti, ten zvyšok, prevažujúca väčšina na úrovni zodpovedajúcej označeniu literatúra. Nie LITERATÚRA, ale literatúra, fajn čítanie, v ktorom fragment príbehu, črta, okamih, ilustrácia, opis, dokážu potešiť aj na štylistickej úrovni, nielen svojím bezprostredným obsahom. Príjemné čítanie, zmysluplná kratochvíľa však zostávajú na prvom mieste, a to je veľmi príjemné. Žiadne veľké témy ani pokusy o veľké písanie, nedajbože s umeleckými ambíciami, len rozprávanie, historky, príbehy, zážitky transformované do podoby literárneho textu na úrovni spoľahlivo presahujúcej školský sloh či štylistické cvičenie. Niekomu možno budú prekážať vulgarizmy strieľané odboku, azda kvôli zdaniu autenticity, občas samoúčelné či priamo zbytočné, ale to je vec osobného vkusu. V prípade poviedok Karola D. Horvátha sa personálnemu vkusu každého potenciálneho čitateľa aj tak nevyhneme, nemajú tajomstvo, alebo sa budú páčiť, alebo nie. To je tak všetko. Majú sa síce prečo páčiť, sú vtipné, láskavé, voňajú alebo smrdia človečinou, stavajú na vďačnom kontraste banality a zmyslu a realita všade okolo nich sa rozpíja ako atramentová škvrna na pijaku, ale človeku nerozkážeš a čitateľovi zvlášť nie. Horváthove poviedky nie sú o snoch a nesnívajú, ale takú tú príjemnú snovú rozostrenosť im uprieť nemožno. Občas sa dokonca zdá, akoby sa Horváth vôbec nie márne pokúšal o naturalizovanú domestikovanú poslovenčenú podobu magického realizmu. Marquéz v detvianskom kroji? Nie, to už by bolo príliš, fantaskný rozmer niektorých Horváthových poviedok však zostáva.
Útla červená knižka bez mena by sa mohla páčiť, bolo by fajn, ak by sa páčila, populárne čítanie totiž vôbec nemusí byť a priori lacné a slovenský poviedkar sa a priori nemusí snažiť o čosi síce ambíciami, ale nulovým čitateľským potenciálom.
StoryEditor