Depresia. Schizofrénia. Pocity chorobnej úzkosti. Paranoické stavy. Závislosti. Samovraždy. To je iba niekoľko - skôr "reprezentatívnych" - duševných problémov, ktorými trpeli a trpia umelci. Platí stará pravda, že prah geniality je súčasne prahom šialenstva.
Otázkou však zostáva, do akej miery a či vôbec ovplyvnili duševné poruchy umeleckú tvorbu spisovateľov, výtvarníkov, skladateľov, spevákov alebo hercov. "Bláznovstvo" v umení totiž môže byť pre bežného konzumenta pikantériou, ktorá sa však nemusí v samotnom umeleckom diele prejaviť alebo ju dotyčný konzument nemusí "prečítať".
Mýtus verzus realita
K duševným problém sa nikto z nás nepriznáva rád, o to menej tak robia tvorivé osobnosti na pomyselnom vrchole umeleckého úsilia - Parnase. A hoci s umelcami sa spájajú mýty o ich extrémnej inakosti, jedinečnom pohľade na svet a o bohémskom spôsobe života, existuje len veľmi málo overených informácií o psychicko-duševnom stave týchto elít.
Obraz bohéma s podozrivými spôsobmi a nejakou tou závislosťou od legálnych či nelegálnych drog nemožno podľa Niny Gažovičovej z aukčnej spoločnosti Soga automaticky spájať so svetom umenia. "Umelci majú zvýšený prah citlivosti, iné vnímanie sveta, nemusí však hneď ísť o psychickú poruchu."
Rovnako to podľa nej platí aj pre mýty o bezbrehých "pitkách" či drogových orgiách - ešte stále totiž funguje mýtizácia umelca. "Verejnosť prikladá oveľa väčší význam excesom umelcov a hneď z nich spraví legendu," uvažuje Gažovičová. Ako dcéra i priateľka výtvarníka pritom vie, o čom hovorí.
Dve tváre
História i súčasnosť veľmi rady pripisujú umelcom rôzne duševné poruchy. Ak si nedokážu poradiť s ich dielom a pochopiť čudácke spôsoby, zužujú to na duševné problémy. Často však ide o legendy.
Istou pomôckou by mohla byť tvorba, keby však nebolo umenie fikciou. "Stotožniť umelca s jeho dielom je omylom," zdôrazňuje teatrológ Miron Pukan. Za všetko postačí jeden príklad - francúzsky spisovateľ Victor Hugo sa síce vo svojej tvorbe prezentoval ako humanista a zástanca nižších sociálnych vrstiev (za všetky príklady postačí jeden - notoricky známy román Bedári o spoločenskej biede a nespravodlivosti), údajne to však bol despotický a náladový človek. Nepriamo to potvrdzuje aj karikatúra neústupčivého a prísneho muža s veľkou hlavou od Honoré Daumiera z čias najväčšej Hugovej politickej kariéry s nasledujúcim textom: Hugo je najzlovestnejší zo všetkých veľkých a vážených ľudí.
Umenie ako terapia?
Na druhej strane, v prípade niektorých umelcov možno v ich diele duševnú poruchu vystopovať. "Platí to o francúzskom surrealistovi Antonínovi Artaudovi, ktorý vidí jeden jav ako jeho zástanca a súčasne aj ako oponent." O Artaudovi je potvrdené, že sa liečil zo schizofrénie.
Ďalším príkladom schizofrenika v umení je slovenský básnik Ján Ondruš, ktorý bol známy svojimi nekončiacimi sa návratmi k vlastným textom. "Väčšinu svojich knižne publikovaných diel niekoľkokrát umelecky prehodnocoval a v podstate nikdy neuzavrel," dodáva Pukan. Ondruš sa v roku 1981 po ťažkej psychickej kríze dostal do liečebného ústavu v Olichove, odkiaľ ho neskôr premiestnili do Stupavy. Tam v roku 2000 zomrel.
Podľa Gažovičovej boli dokonca umelci, ktorých dielo bolo terapiou boja so svetom. Nórsky expresionista Edvard Munch sa dlhodobo liečil z úzkostných stavov, čo sa odzrkadľuje aj v jeho tvorbe - Munchove obrazy sú plné chorých ľudí, smrti, chorôb, výkrikov (Výkrik sa dokonca volá aj jeho najznámejší obraz) a strachu. K duševnému zdraviu mu nepridávala ani skutočnosť, že mu počas jeho detstva zomrela matka, brat, obľúbená sestra Sophie a neskôr aj otec. Ďalšia sestra bola mentálne chorá. "Keď sa vrátil z liečenia, dostal na starosť výzdobu univerzitnej auly, v ktorej urobil veľké slnko," dodáva Gažovičová.
Na konci bola samovražda
Nie všetkým umelcom však ich tvorba pomohla. História i súčasnosť nám ponúkajú desiatky príkladov - umelcov, ktorí svoj život ukončili dobrovoľnou smrťou. Stačí spomenúť niekoľko: spisovateľ Ernest Hemingway sa zastrelil, spevák skupiny INXS Michael Hutchence sa obesil na koženom opasku, jeho kolega z Nirvany Kurt Cobain sa zastrelil brokovnicou so skrátenou hlavňou.
Veselšie nevyzerajú ani štatistiky o slovenských či českých umelcoch - herec Ivan Mistrík sa zastrelil, český spisovateľ Bohumil Hrabal vyskočil z nemocničného okna, jeho slovenský kolega Rudo Sloboda sa obesil, český herec Vlastimil Brodský sa zastrelil. Otázkou teda zostáva, či pre umelcov bola a je vôbec ich tvorba terapiou alebo skôr nevyhnutnosťou.
Géniovia s trpkým osudom
- Nezaraditeľný maliar pôvodom z Holandska Vincent van Gogh sa minimálne tak, ako svojimi dielami, preslávil odrezaným uchom. Krátko po tom, čo sa oň pripravil, sa dobrovoľne prihlásil do ústavu pre duševne chorých v meste St. Rémy. V obdobiach stabilizovaného stavu mu dovolili maľovať - vytvoril tam vyše 150 obrazov. K najznámejším patria Citrusy, Kosatec či Hviezdnatá noc. Jeho rukopis charakterizujú nervózne nanášané žiarivé farby. Po dlhom pobyte v ústave strávil zvyšok života pod dohľadom psychológa a amatérskeho maliara Paula Gacheta vo francúzskej dedine Anvers sur Oise. Tam sa venoval výlučne tvorbe, často priamo v plenéri. Smrteľne sa postrelil v pšeničnom poli 27. júla 1890. Dnes mu lekári diagnostikujú rôzne duševné choroby. Najpravdepodobnejšou je maniodepresívna psychóza, pri ktorej sa striedajú obdobia eufórie a zvýšenej aktivity s hlbokým smútkom.
- Duševná porucha sa nevyhla ani úspešnému štátnikovi a tiež laureátovi Nobelovej ceny za literatúru z roku 1953 (za celoživotné historické a biografické dielo) Winstonovi Churchillovi, ktorý zápasil s maniodepresívnou psychózou pripisovanou van Goghovi. Do politiky vstúpil v roku 1900, stal sa členom Dolnej snemovne britského parlamentu a v roku 1908 ho prvýkrát vymenovali za člena britskej vlády. Stal sa ministrom obchodu a neskôr ministrom vnútra. V tridsiatych rokoch sa z politiky stiahol, no v roku 1940 sa po návrate stal predsedom vlády národnej koalície a zároveň zastával post ministra obrany. Počas druhej svetovej vojny absolvoval sériu rokovaní, počas ktorých sa dohadoval spojenecký postup proti Nemecku.
- Rovnakou duševnou poruchou trpela spisovateľka Virginia Woolf, ktorú hlboko poznačila smrť matky. Prvý z jej početných nervových kolapsov ju postihol v trinástich rokoch. Druhýkrát sa zrútila po smrti otca. V roku 1912 sa vydala za kritika Leonarda Woolfa, s ktorým si kúpili tlačiarenský stroj a založili nakladateľstvo Hogarth Press. Spisovateľka má na svojom konte niekoľko úspešných titulov (Jakubova izba, Pani Dallowayová, K majáku...). V roku 1941 prežila neobyčajne silnú duševnú krízu. Podľahla hlbokej depresii, ktorej spúšťačom bol začiatok druhej svetovej vojny. Koncom marca toho istého roku spáchala samovraždu.
- Maniodepresívna psychóza neobišla ani českého herca Miloša Kopeckého. O matku prišiel v koncentračnom tábore, kde bol sám väznený sedem mesiacov. Jeho prvá dcéra spáchala pred dovŕšením šestnásteho roku života samovraždu. Kopeckého depresia sa prehlbovala, ale divadla sa napriek tomu nevzdal. Zomrel vo februári 1996 na fyzické a psychické vyčerpanie.
- Rovnakú diagnózu stanovili lekári aj nemeckému skladateľovi, hudobnému kritikovi a spisovateľovi Robertovi Schumannovi. Schumann nebol mimoriadne dobrým klaviristom. Pre hru na klavíri si zostrojil mechanický aparát, ktorý mu mal poslúžiť na zdokonalenie techniky. Nakoniec mu však spôsobil ochrnutie ruky, a to znamenalo koniec jeho kariéry. 27. februára 1854 sa pokúsil o samovraždu skokom do Rýna. Nakoniec žil izolovane v Bonne, kde zostal až do svojej smrti.