Rozhodcom medzinárodnej asociácie FIFA ste sa stali veľmi mladý, už ako 25-ročný. Vždy ste boli takýto ambiciózny?
- Asi áno. Futbal som hrával od detstva a pamätám si, že ak som dostal horšiu známku, najväčším trestom pre mňa bolo, keď mi rodičia zakázali trénovať. Neuspokojil som sa s tým a buď som doma cvičil alebo som si aspoň išiel zabehať. Vždy som chcel byť vo všetkom, čo som robil, keď aj nie najlepší, ale aspoň dobrý. V osemnástich rokoch som si však zranil koleno a uvedomil si, že vo futbale už nemám šancu dosiahnuť vrchol. Preto som si k úspechu zvolil cestu v podobe inej činnosti, ktorá sa tiež dotýkala futbalu...
Pamätáte sa na okamih, keď si vás na medzinárodnej scéne prvýkrát lepšie všimli a možno povedali: "Kto je ten mladý rozhodca? Je fakt dobrý!"
- Kľúčovým rokom v mojej kariére bol rok 1997. Dostal som sa do systémového programu komisie rozhodcov, ktorá ma celý rok detailne pozorovala. A keďže ich hodnotenia boli pozitívne, už nasledujúci rok som začal rozhodovať v Lige majstrov. Liga majstrov je v Európe vrcholom snaženia rozhodcov, akousi výkladnou skriňou, kde sa aj rozhodcovia dostávajú do záujmu médií. A tak sa mi otvorila cesta na veľké turnaje, akými sú majstrovstvá sveta či olympijské hry.
Čo odlišuje svetovú medzinárodnú špičku od priemeru?
- Najmä psychická odolnosť a vyrovnanosť. Medzinárodné zápasy sa väčšinou hrajú vo veľmi vybičovanej atmosfére, pretože ide často nielen o prestíž, ale aj o veľké peniaze. Aj preto musí rozhodca pôsobiť veľmi pokojne a v prípade potreby krotiť vášne nielen na ihrisku, ale aj v hľadisku.
Ako vnímate konkurenciu rozhodcov z futbalových veľmocí, ktorí majú skúsenosti z kvalitných domácich líg?
- Začiatok bol naozaj ťažký. Najmä presvedčiť všetkých, že aj rozhodca z malej futbalovej krajiny sa môže vyrovnať veľkým menám z futbalových veľmocí. Súvisí to však hlavne s nižším kreditom slovenského futbalu. Niekedy som dokonca počúval narážky, že nemám na to, aby som rozhodoval veľký futbal. Dúfam, že dnes, po toľkých rokoch, keď som sa dokázal etablovať v skupine, už nikto nepochybuje o mojom mieste v európskej špičke.
Napriek tomu, nezdá sa vám trochu humorné, že slovenskí futbalisti sa na majstrovstvá nevedia prebojovať, ale, paradoxne, Slovensko má tretieho najlepšieho rozhodcu sveta?
- Rozhodovanie je individuálna činnosť. Každý bojuje za seba. Nie je to kolektívny šport, kde môžete mať jednu, dve hviezdy a zvyšok slabších hráčov. Je o osobnej sile človeka a jeho schopnosti robiť správne rozhodnutia na hracej ploche. Keď je niekto dobrý, môže vyniknúť.
Medzinárodní arbitri musia prechádzať náročnými psychickými i fyzickými testami, dôkladne sa pripravovať na každý zápas. Navyše pozícia rozhodcu nebýva vždy vďačná, určite ste si aj vy o sebe prečítali všeličo. Žijete pod veľkým tlakom?
- To napätie vyplýva najmä zo zodpovednosti a verejnej kontroly. Ďalším kritériom úspechu rozhodcu je jeho neomylnosť, takže ten tlak, aby človek nerobil chyby, ktoré by ovplyvnili výsledok stretnutia, je naozaj veľký. Ale je to klasický stav každého, kto vykonáva dôležitú a verejne kontrolovanú činnosť. Človek musí hľadať cesty, ako tomuto tlaku nepodľahnúť a zvládnuť ho. Len čo vstúpim na hraciu plochu, všetko zo mňa opadá. Veľa mojich kolegov však sedí na dvoch stoličkách. Sú podnikatelia i rozhodcovia zároveň a potom sa im stáva, že si prenášajú problémy z jednej oblasti do druhej. Mojou prioritou je rozhodovanie.
Ale aj vy ste podnikateľ, či nie?
- S priateľom máme firmu, ale je to zorganizované tak, že on ju riadi a ja som len akýsi prísediaci. Takže mám dosť času na to, aby som sa mohol plne venovať rozhodovaniu.
No momentálne ste už aj poslancom NR SR. Nebojíte sa, že sa vám situácia môže vymknúť spod kontroly, podobne ako Petrovi Šťastnému?
- Ani nie, pretože som vždy dodržiaval prísny režim.
Mnohých pošteklila aj suma, ktorú ste za majstrovstvá sveta dostali...
- Keď niektorá filmová hviezda dostane 20 miliónov, je to podstatne viac. Nikdy som nikomu nezávidel. Navyše 40-tisíc dolárov nie je za jeden zápas, ale celé majstrovstvá sveta, ktoré sú raz za štyri roky. Takže, keď sa všetky investície do seminárov, sústredení či osobnej driny na toto obdobie rozdelia, výsledná suma nie je až taká vysoká. Navyše tieto peniaze sú, samozrejme, zdanené.
Najlepší rozhodca sveta Talian Pierluigi Collina chodil na kurz herectva. Raz ste sa tiež vyjadrili, že by vám neuškodilo trochu teatrálnosti. Stáva sa z futbalu šou?
- Nemal som na mysli teatrálnosť ako prezentáciu vlastnej osoby alebo šou. Rozhodovanie je medzi rozhodcami a hráčmi, pričom hráči musia akceptovať rozhodnutia a rozhodca ich emócie a postoje na hracej ploche. Teatrálnosť by sa mala využiť v zmysle neverbálnej komunikácie, určitého gesta na presvedčenie hráča, že vaše rozhodnutie je správne, a že si za ním stojíte.
Ale Slovania sú emotívni, takže by vám to nemalo robiť veľký problém.
- My sme emotívni najmä vtedy, keď je dobrá nálada a niečo sa vypije, ale inak sme konzervatívni. Nie som však teatrálny človek, mám rád priame gestá i slová. Navyše by som nechcel ani nikoho kopírovať.
Rád pískate európskym mužstvám. Znamená to, že je aj z pozície rozhodcu evidentný rozdiel medzi európskym a neeurópskym futbalom?
- Mám rád poctivý, priamy futbal. Taký, aký hrajú napríklad škandinávske mužstvá či mužstvá z Veľkej Británie. Čím však idete južnejšie, tým je futbal teatrálnejší. Napríklad Taliani či Portugalci sú niekedy majstrami v simulovaní. Aj hráči z Južnej Ameriky sú veľmi emotívni a teatrálni, takže na podobných zápasoch sa rozhoduje ťažšie. Je to viac o kontrole hráčov ako o kvalite rozhodcov.
Máte proti takýmto "filmárom" nejaký účinný prostriedok?
- Hráči musia cítiť, že rozhodca má dianie pod kontrolou. Aj my sa pripravujeme na každý zápas a vieme, že na niektorých hráčov sa dá spoľahnúť, iní sú problematickí a vedia skomplikovať vývoj zápasu. Týmto hráčom potom treba dýchať na krk, byť stále v strehu a na pozore. Dá sa to zvládnuť, ale je to ťažšie.
Na ktorý zápas nerád spomínate?
- Pred štyrmi rokmi som rozhodoval semifinále Pohára UEFA medzi Leeds United a Galatasaray Istanbul. Pred prvým zápasom zavraždili v Istanbule dvoch britských fanúšikov. Odplata sa niesla skôr v duchu pomsty než športu, a tak počas tréningu lietali nad štadiónom dve vojenské helikoptéry. V akcii bolo aj špeciálne protiteroristické komando z Turecka, mali sme osobných strážcov. Atmosféra bola veľmi napätá, zápas sa neriadil ľahko. Bol som veľmi rád, keď som naposledy odpískal.
V rozhovoroch sa nevyhýbate ani kritike slovenských futbalistov - sú podľa vás málo priebojní, neochotní učiť sa jazyky - či kritike podmienok, v akých slovenský futbal funguje. Nemáte kvôli takýmto vyjadreniam problémy?
- Nechcem nikoho poúčať, len využívam svoje skúsenosti a porovnávam so zahraničím. Som typ človeka, ktorý znesie kritiku - či už od novinárov alebo od odbornej verejnosti - a verím, že hráči i funkcionári moje slová nevnímajú ako bezhlavú kritiku nafúkaného človeka, ktorý si myslí, že dokázal vo futbale viac ako oni. Tí, ktorí chcú, si z mojich slov zoberú, čo uznajú za vhodné. Hovorím to preto, že chcem, aby bol slovenský futbal lepší a úspešnejší.
A kedy by bol podľa vás lepší a úspešnejší?
- Keby sa viac investovalo do mládeže a celkovo do futbalu nielen ako do vrcholového, ale najmä masového športu, aby ho mladí chceli hrať a vypestovali si k nemu vzťah. Mnoho mladých talentov sa tiež stráca, keď prechádzajú z dorasteneckého do seniorského mužstva. Možno práve preto, že tréneri nemajú chuť ani ochotu komunikovať s nimi a uviesť ich do dospelého futbalového života. Mladí ostávajú znechutení a my prichádzame o hráčov, ktorí by sa mohli uplatniť v lige a možno aj v reprezentácii.
Európskym futbalom v poslednom čase otriasajú veľké korupčné aféry. Belgicko, Rakúsko, Česko, minulý rok Nemecko a tesne pred MS sa manipulovali výsledky kvôli stávkam aj v Taliansku. Obvinení sú vysokí futbaloví funkcionári. Ako to vnímate?
- Keď ide o umiestnenie, každý hľadá spôsob, ako dôjsť k cieľu. Možno sú aj takí, ktorí to robia nečestnými spôsobmi, ale vždy je to aj o odpovedi druhej strany. V slovenskej lige sa pohybujem dlho a myslím si, že korupčné debaty sú skôr mediálnymi hrami či snahou presvedčiť verejnosť, že tu korupcia existuje. Rozdiel medzi európskym a slovenským futbalom však je, že ak urobím chybu vonku, každý to berie ako normálnu záležitosť, prípadne omyl, ktorý sa môže prihodiť každému. U nás za ním ľudia vidia a priori nečestný úmysel. Táto podozrievavosť sa nevyskytuje len v športe, ale aj v iných oblastiach.
Ak je u nás všetko úplne v poriadku, ako si vysvetľujete rozbitú hlavu šéfa slovenských rozhodcov Igora Šramku?
- Svoj názor som už povedal. Samozrejme, takýto čin zásadne odsudzujem. Igor je môj priateľ, ktorý chcel robiť futbal slušným a spravodlivým spôsobom. Bohužiaľ, stala sa mu takáto vec a on sa vzdal funkcie predsedu komisie rozhodcov. A výsledok? Pre slovenský futbal opäť negatívny. Znovu odišiel odborník, ktorý svojej práci rozumel a mohol slovenský futbal reprezentovať v európskych štruktúrach. Ale to je asi naša špecialita - ak je niekto dobrý, ak niekto vyčnieva z radu, treba mu podložiť nohu.
Máte aj vy skúsenosti s vyhrážaním?
- Osobne takúto skúsenosť nemám. To, že vám nejaký funkcionár povie niečo v návale emócií, je normálne. "Ty si už s pískaním skončil! Ja ti to vybavím," toho som sa napočúval... Neskôr sa emócie upokoja a ide sa ďalej. Ale ak by sa niečo podobné stalo, určite by som aj ja uvažoval nad tým, či má zmysel pokračovať. Aj keď rozhodovanie mám veľmi rád...
Tréner Dušan Gális však tvrdí, že korupcii sa v športe nedá vyhnúť rovnako ako v politike. Súhlasíte s ním?
- Je to jeho názor, neberiem mu ho. To sú zasa debaty o ničom, pretože sa nikdy nič nedokázalo. Pokiaľ to bude len v zmysle podozrievania, v rovine možno, asi, nemá zmysel to rozoberať. Sú to špekulácie, ktoré ľudia radi počúvajú. Ak sú konkrétne dôkazy, treba ich vyložiť na stôl a riešiť ich.
Ale práve do toho sa kompetentným ešte veľmi nechce...
- Ku korupcii sa môže vyjadriť len ten, kto niečo dal, nie ten, kto prijal. Navyše čoraz viac korupčných afér sa už verejne odhaľuje. V prípade Igora Šramku tu musí byť navyše aj chuť od ľudí, konkrétne vedenia slovenského futbalu, vyriešiť tento prípad. Micheľ to sám nevyrieši.