Napoleon Bonaparte bol, rovnako ako Hitler a Stalin, cudzincom v krajine, ktorú mal ovládnuť. Narodil sa v roku 1769, teda dvadsať rokov pred Francúzskou revolúciou, v Ajacciu na Korzike rok po tom, ako francúzsky kráľ Ľudovít XV. kúpil ostrov od Janovčanov. Nízkeho vzrastu, bez majetku, bez stykov a so slabou znalosťou francúzštiny, ale zato s vojenskými ambíciami odišiel do kontinentálneho Francúzska a začal študovať na kadetskej škole.
Tam sa z neho stal nevľúdny, sebavedomý mladík, ktorému na výslnie pomohli práve revolučné udalosti, ktoré na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov začali otriasať krajinou galského kohúta. Už v dvadsiatich štyroch rokoch spravila revolúcia z tohto Korzičana generála delostrelectva. O tri roky neskôr sám dokonca revolúciu zachránil -- v čase rojalistickej vzbury zachránil revolučný Konvent "mrakom kartáčov".
Strmá kariéra
Napoleonova kariéra začala od tej chvíle závratne stúpať. V roku 1796 mu bolo zverené velenie nad talianskou armádou. Od Napoleona sa stala závislá aj francúzska exekutíva -- bez dobrých správ z frontových línií revolučných vojen by si direktori svoju moc určite neudržali.
Ovládnuť svojich politických nadriadených netrvalo malému generálovi dlho. Prevratom 18. brumaira 1799 Napoleon fakticky prevzal moc v krajine, v ktorej bol trpeným a utrpenie prinášajúcim návštevníkom. A nebol sám.
Ako prvý konzul a od roku 1804 ako cisár podľa korzického vzoru obsadzoval úrady a dobyté územia svojimi príbuznými. Bonapartovci sa rozliezli po celej Európe -- Jozef sa stal neapolským a španielskym kráľom, Lucien caninským kniežaťom, Ľudovít holandským kráľom, Jerome vestfálskym kráľom, bonapartovské ženy Napoleon vydal za vládcov ďalších krajín.
Dôvod, prečo mohol svojmu príbuzenstvu dohadzovať lukratívne miesta, ležal mimo Francúzska. Krajina viedla po revolúcii množstvo vojen proti trom veľkým protifrancúzskym koalíciám (1793 -- 1796, 1799 -- 1801, 1805 -- 1814), ktoré sa báli rozšírenia odbojného ducha za Rýn, Pyreneje a Lamanšský prieliv. Obranné, ale neskôr aj útočné vojny priniesli množstvo územných ziskov: Francúzsko priamo anektovalo veľké územia Holandska, Nemecka, Švajčiarska a Talianska. Vzniklo tiež množstvo nových, pevne pripútaných štátov, ako napríklad Batávska republika, Rýnsky zväz či Severotalianske kráľovstvo. Iným krajinám dovolil Napoleon žiť, ale len v hraniciach upravených podľa jeho vôle. V Európe sa nedotkol len Škandinávie, Britských ostrovov a Tureckého cisárstva.
Pozvoľný pád
Narastajúca sláva, ako aj bourbonovský pokus o reštauráciu monarchie primali Napoleona v roku 1804, aby dedičnú monarchiu založil sám ako prvý francúzsky cisár.
S nástupcom to však bolo ťažšie -- Napoleonovo manželstvo s Jozefínou de Beauharnaisovou, kreolkou z ostrova Martinique, zostalo bez dediča a skončilo sa rozvodom. Jeho poľská milenka Maria Walewská síce porodila syna, ale Napoleon ho neprijal za svojho. Napoleona II., rímskeho kráľa, porodila až druhá manželka Mária-Lujza z rodu francúzskych Habsburgovcov v roku 1811.
To už však mal cisár svoje najžiarivejšie roky za sebou. V roku 1812 urobil podľa vlastných slov svoju najväčšiu chybu -- vytiahol so svojou Grande armée do Ruska. Pri meste Borodino, pred bránami Moskvy, utrpel najbolestivejšie víťazstvo svojej kariéry. Moskvu síce obsadil, ale tá zhorela i s väčšinou zásob. Zo 600-tisíc vojakov prežil v hroznej zime každý dvadsiaty.
Záverečné bitky z rokov 1813 a 1814 dopadli lepšie -- Napoleon väčšinu z nich vyhral. Čelil však celým národom, ktorých panovníci museli obnoviť svoju moc. Prusi, Rusi, Rakúšania a Briti nakoniec robili okolo Veľkej armády čoraz tesnejšiu slučku. Napoleonov koniec je notoricky známy -- potupa v Paríži, vyhnanstvo na Elbu, návrat, sformovanie novej armády, a napokon Waterloo -- názov dediny, ktorý dodnes symbolizuje obrovský neúspech. Na Ostrove svätej Helene zomrel už mŕtvy muž.