Keď si študent na skúške odrazu na nič nemôže spomenúť, je to zlé. Šokovaný je aj špičkový manažér, ktorý sa znenazdajky zasekne pri obchodnom rokovaní a nevie, kam z konopí. Prečo nás pamäť zvyčajne zradí v najnevhodnejšej chvíli? Prečo zabúdame dôležité termíny, mená, bankový kód... Prečo zábudlivosť mnohí berú ako zlyhanie, no odborníci tvrdia, že život bez zabúdania nie je mysliteľný. O tom, či je zabúdanie potrebné a pre život nevyhnutné, sme sa rozprávali s doc. Alojzom Rakúsom, CSc., prednostom psychiatrickej kliniky ružinovskej nemocnice, dekanom Fakulty zdravotníckych špecializačných štúdií SZU v Bratislave.
Ako vlastne pamäť funguje?
-- Pamäť súvisí s aktiváciou a výkonom. Pod výkonom rozumieme akýkoľvek výkon, napr. pamäťový výkon pri učení, ale aj manuálny, skrátka taký, ktorý si vyžaduje určitú zručnosť, výdrž, koncentráciu... Aktivácia je zase stav nešpecifického nastavenia na schopnosť tento výkon vykonávať. Prirovnanie. Keď spíme, aktivácia je nulová, teda nie sme schopní podávať nijaký výkon. Keď sa potom zobudíme, najprv sa ponaťahujeme, umyjeme, najeme, rozhýbeme, až potom sme schopní nejakého výkonu. Vzťah medzi aktiváciou a výkonom je vyjadrený tzv. Yerkes-Dodsonovým zákonom, graficky zobrazený v tvare obráteného U. Podľa neho, keď sme minimálne aktivovaní, schopní sme iba minimálneho výkonu. Ak aktivita stúpa, sme schopní podať vyšší výkon, až pri istej úrovni aktivácie dokážeme podať maximálny výkon. Paradoxom je, že keď aktivita ďalej stúpa, výkon klesá. Človek pri tom nemá špeciálny emočný zážitok, cíti iba vnútorné napätie. Keď aktivita narastá ďalej, nadobúda emočnú kvalitu, ktorú prežíva ako úzkosť. A úzkosť je vlastne nešpecifikovaný strach, pri ktorom človek ani nevie, čoho sa bojí. Keďže človek je racionálna bytosť, tento stav dlho nevydrží, nájde si náhradný -- reálny objekt pre úzkosť, z ktorej môže vzniknúť fóbia.
Uvediem príklad: pri písomných skúškach z matematiky sa vyžaduje vysoká aktivácia. Žiak sa bojí, aby nedostal zlú známku, pracuje s aktiváciou blížiacou sa k maximu. Ale ak sa počas písomky postaví za jeho chrbát učiteľ, a pozerá sa, ako počíta, vznikne situácia, keď sa jeho aktivácia prudko zvýši až za maximum a jeho výkon klesne -- zlyháva mu pamäť.
Pamäťový výkon je teda aktívny proces?
-- Bazálnou podmienkou pamäťového výkonu je koncentrácia. Pamäť má tri základné procesy: vštepovanie do pamäti (bezprostredné zapamätanie), uloženie (koncentrácia) a upamätovanie. Prvé dva sú aktívne deje, ktoré okrem iného vyžadujú koncentráciu pozornosti. Tento výkon prebieha v primeranej aktivácii. Ale keď je človek nadmerne aktivovaný, napr. má trému pred skúškou, strach, ako to dopadne, alebo niekto má strach vystúpiť pred publikom, lebo nie je na to zvyknutý, je to pre neho mimoriadna záťaž, ktorá sa prejaví výpadkom pamäti, zrazu nevie, ako ďalej. Tu však nejde o poruchu pamäti, ale o poruchu koncentrácie -- pozornosti so sekundárnou poruchou pamäti. Človek je dekoncentrovaný, nevie vydať zo seba úsilie potrebné na to, aby sa rozpamätal na to, čo vie. Keď napätá situácia pominie, v pohode si na všetko spomenie. Takýmto spôsobom býva narušený výkon pri depresiách.
Ľudský mozog neprestajne zaplavujú tisícky informácií, ktoré vnímame všetkými zmyslami. Mozog si ich filtruje, malichernosti "gumuje", iné ukladá?
-- Mozog určitým spôsobom "filtruje" prijímané informácie. Zapamätá si všetko, no nie všetko je schopný si uvedomiť. Penfild, slávny neurofyziológ, pri istom experimente zistil, že mládenec po úraze hlavy zrazu začal hovoriť hebrejsky, hoci sa hebrejsky nikdy neučil. Pri pátraní sa zistilo, že keď mal dva roky, jeho mama slúžila v židovskej rodine, kde sa hebrejsky hovorilo. V patologickom poúrazovom stave došlo nie celkom známym spôsobom k motivácii tých oblastí, kde bola reč uložená, preto zrazu začal hovoriť hebrejsky. Penfild ďalším experimentom zistil, že ľudia sú schopní vyprodukovať informáciu, ktorú si v bežnom stave neboli schopní uvedomiť, že si ju pamätajú. Mozog na jednej strane filtruje najmä to, čo si ponechá k dispozícii, no je možné, že aj tie informácie, ktoré na prvý pohľad filtrom vylúčil, aj tie niekde ukladá. Sú tam k dispozícii, možno na automatické prežitie, bez toho, aby si to človek uvedomil. Podobné motivácie sa používajú aj pri reklame.
V priebehu dňa sa dozvieme stovky informácií, no pamätáme si ich iba niekoľko minút. Ak údaje stratia na aktuálnosti, mozog ich automaticky vypustí. Robí to preto, aby v mozgu nenastal chaos?
-- Z funkčného hľadiska jestvuje niekoľko typov pamäti: chvíľková (pracovná), krátkodobá a dlhodobá pamäť. Pri pracovnej pamäti mozgové okruhy pracujú len chvíľku a fungujú iba dočasne, napr. na krátky čas pri zapamätaní telefónneho čísla. Ani pri jednoduchom zatĺkaní klinca si netreba nič špecifické pamätať, ak ho zatlčieme, mozog to vypustí z hlavy. Tak pracuje chvíľková pamäť. Pri krátkodobej pamäti si už pamätáme dlhšie, aj celý deň. Ale keď určitú symboliku častejšie nepoužívame, zase to zabudneme. Dlhodobá pamäť funguje dlho, niekoľko mesiacov, rokov a niekedy i celý život, pretože obhospodaruje špecifické mozgové systémy. Do systému dlhodobej pamäti sa musí informácia uložiť, čo je dosť náročné a komplikované. Vyžaduje si to nielen prácu mozgu, ale aj ostatných častí tela. Nazývame to systém dlhodobej pamäti, pretože to, čo je uložené, pamätá sa dlhodobo. Závisí to tiež od charakteru informácie a jej emočnej dôležitosti.
Prečo sa mozog zbavuje neužitočných myšlienok?
-- To celkom nesúvisí s pamäťou, skôr s ďalšou psychickou funkciou -- emóciou. Jestvujú také silné emócie, že keby sme si ich stále pripomínali a prežívali, niesli by sme ich veľmi ťažko. A môžu to byť aj pozitívne emócie, napríklad láska. Je to veľmi hlboká emócia, ktorá pomáha prekonať bariéru, ktorá dovtedy jestvovala medzi cudzími ľuďmi. Ak je takáto emócia veľmi intenzívna a hlboká, a keby sme ju ustavične prežívali, tak by nás to veľmi vyčerpalo. Týka sa to aj umeleckých emócií, pretože tie prenikajú do hĺbky osobnosti a vyskytnú sa len vtedy, keď je to potrebné. Silné a intenzívne emócie sú na záťaž organizmu, preto sa emócia presúva do takých vrstiev, ktoré síce nie sú prítomné v pamäti, ale k dispozícii áno.
Ktoré informácie si človek lepšie pamätá -- pozitívne alebo negatívne?
-- Väčšinou si pamätáme informácie s pozitívnymi emóciami. Nazývame to spomienkový optimizmus. Starší ľudia často spomínajú na "zlaté časy", keď v mladosti všetko bolo inakšie, lepšie. A negatívne, čo vtedy prežili, z pamäti vytesnili. Existujú aj chorobné stavy. Pri depresii, naopak, funguje spomienkový pesimizmus. Vtedy človek vyťahuje z minulosti negatívne zážitky a stále si ich pripomína.
Teda spomienky nám úplne nevyprchajú z pamäti, sú iba uložené v tých najtemnejších priečinkoch?
-- Aj tak by sa to dalo povedať, ibaže v mozgu také priečinky neexistujú. Pamäť je distribuovaná všade, dokonca každý neurón má vlastnú pamäť. Treba si však uvedomiť, že mozog pracuje na dvojakom princípe. V elektronickom princípe prebieha tzv. elektrogenéza, kde pevnosť elektronického vzruchu sa dá zmerať z mozgovej kôry elektroencefalograficky. Elektrická aktivita a elektrické vzruchy v mozgu sa distribuujú podľa určitých programov, ktoré sú sčasti geneticky dané, sčasti sú vytvorené životnou skúsenosťou. Podľa týchto programov vieme okamžite zareagovať, rozpoznať a pod. Ale paralelne s elektrickým procesom prebiehajú v neurónoch rádovo oveľa pomalšie biochemické deje, ktoré predstavujú taký tok signálov nervových spojení, kde je genetický aparát bunky. Genóm sa potom rozličným spôsobom demaskuje a tieto pomalé biochemické aktivity slúžia na to, aby sa modifikovali a vytvárali také mozgové programy, podľa ktorých prebieha elektrická aktivita. Keď pracujeme, rozprávame alebo niečo počúvame, je to na elektronickom princípe, preto sme schopní vnímať bleskovo, teda tak, ako sú nastavené mozgové programy.
Psychoanalytici sú presvedčení, že niektoré udalosti, ktoré sa nám hlboko vryli do pamäti a citovo nás poznačili, výrazne ovplyvňujú spôsob, akým vnímame prítomnosť.
-- Je to pravda. Objav nevedomia, tak ako to psychoanalytici nazývajú, je jeden z veľkých objavov minulého storočia, preto za totality psychoanalýza nebola v móde. To, čo sa dnes vyčíta psychoanalýze je bazírovanie na princípe slasti, ktorá môže viesť ku konzumnej spoločnosti. Niektoré emócie, ktoré sú nejakým spôsobom nepríjemné a zraňujúce, jednoducho potláčame. Ale aj keď sú potlačené do nevedomia, to ešte neznamená, že prestali existovať. Pracujú v nevedomí a hromadia na seba energiu, ktorá sa môže uvoľňovať cestou náhradných okruhov a dráh, čo sa navonok môže prejaviť ako chorobný príznak -- neurotický symptóm. Cieľom psychoanalýzy je dopracovať sa k tomu, čo je v nevedomí, priviesť to do vedomého spracovania, uvoľniť nahromadenú energiu a tým aj neurotický príznak. To je hlavná idea psychoanalytickej terapie.
Je zabúdanie súčasťou obranného mechanizmu každého jedinca?
-- Áno, ale niekedy je zabúdanie prirodzeným mechanizmom obrany, šetrenia a zbytočného nezaťažovania organizmu. Prečo by sme, napríklad, mali stále myslieť na malú násobilku, keď ju používame iba občas? Pamäť do určitej miery je vlastne schopnosť zabúdať. Množstvo všetkých informácií je také obrovské, že keby sme si ich ustavične držali v pamäti, extrémne by nás to zaťažovalo. Existuje ekonomický a obranný mechanizmus, ktorý sa dotýka najmä chorobných a príliš zraňujúcich vecí, ktoré radšej potláčame, ako by sme si ich mali uvedomovať. Stáva sa to pri hádke, keď sa často ani nepamätáme, čo sme povedali.
Je zabúdanie geneticky dané?
-- Jestvuje všeobecná definícia až dogma, že navonok sa môže prejaviť len to, čo je geneticky možné, ale nie všetko, čo je geneticky možné, sa navonok prejaví. K tomu, aby sa to prejavilo, sú potrebné podnety.
Do pamäti sa viac ukladajú príjemné zážitky a na nepríjemné chceme skôr zabudnúť?
-- Všetko závisí od sily negatívneho či pozitívneho zážitku. Ak je príliš silný traumatizujúci zážitok, zapíše sa hlboko do pamäti. Ak je to veľmi negatívny zážitok, dokonca môže z toho vzniknúť ochorenie -- posttraumatická stresová porucha.
Prečo si niekto viac pamätá emócie, iný vône, priestorovú orientáciu, ďalší intonáciu hlasu, hudbu...
-- Aj to závisí od genetickej výbavy jedinca. Ak sa niekto špeciálne cvičí v speve, a má na to genetické vlohy, môže sa vypracovať na vynikajúceho speváka. Ale hudobný talent je len jedna časť. Bez driny a cvičenia, by neuspel. Znalci vín sa zase špecializujú na vône, preto dokážu rozoznať stovky odrôd, dokonca vedia určiť aj ročník výroby vína. Bez skúseností, talentu a pravidelného cviku by to nedokázali.
Hovorí sa, že ženy si lepšie pamätajú konkrétne veci a muži abstraktné. Je to tak?
-- Súvisí to s typom ženskej pozornosti, ktorá je iná ako u mužov. Vyplýva to tiež z ich životného poslania, ale aj charakteru pozornosti. Mužskú pozornosť možno prirovnať k osvetlenému štadiónu, kde všetky svetelné lúče sa sústreďujú do jedného bodu. To znamená, že muži sa dokážu intenzívne sústrediť na určitý menší celok. Ženskú pozornosť možno prirovnať k štadiónu osvetlenému vcelku. Vidieť to aj v rodinách. Ak je muž odkázaný starať sa o rodinu, prať, variť upratovať..., má problém. Vďaka tejto vlastnosti mužskej pozornosti má lepšie predpoklady na abstraktné myslenie. Ženy majú iné výhody -- v živote sú praktickejšie.
Môžeme tréningom prinútiť mozog, aby sa v ňom vytvorilo viac nervových spojení, aby lepšie pracoval?
-- Isteže. Napríklad hranie šachu rozvíja kombinačné schopnosti. Ale aj lúštenie krížoviek, rôznych kombinačných hier, tiež komunikácia s ľuďmi udržiava mozog v dobrej kondícii. Na podporu mozgovej činnosti jestvujú rozpracované rôzne metódy, niektoré viac, iné menej úspešné, ba až šarlatánske. Najlepším tréningom mozgu je práca mozgu v každom veku. Je dokázané, že ľudia vo vyššom veku, keď sa začnú šetriť, rýchlejšie upadajú.
Akú úlohu pri zapamätávaní zohráva výživa?
-- Správna životospráva vytvára predpoklady aj na optimalizáciu činnosti mozgu. Ale sama osebe, aj keď je správna, nevyprodukuje mimoriadne výkony. Na to potrebuje mimoriadnu motiváciu. Ak ju človek v sebe nemá, iba so správnou životosprávou mimoriadny výkon nedosiahne.