Platí alebo neplatí pravidlo, že treba jesť ovocie a zeleninu päťkrát denne, aby sa dožil človek vysokého veku? pýtajú sa španielske noviny El Mundo.
"Zelenina je trest," vyhlasuje najstarší John. "Vždy som sa jej snažil vyhýbať. Nie je pre mňa nič horšie ako tanier mrkvy." Toto je príbeh, ktorý neotriasa len základmi potravinovej pyramídy, o ktorú sa opierajú moderné odporúčania na výživu, ale aj tým, čomu sme verili celý život.
Vitamín C z mäsa?
Pri skúmaní Arktídy začiatkom 20. storočia antropológ a dobrodruh Vilhjalmur Stefansson zistil, že Inuiti (Eskimáci) žijú výhradne na mäse a rybách, a že ovocie, zelenina a iné uhľohydráty predstavujú iba dve percentá ich diéty. Eskimáci pôsobili zdravým dojmom, boli menej chorí ako západniari a netrpeli ani skorbutom, aj keď sa vždy tvrdilo, že treba konzumovať citróny alebo pomaranče, aby sa mu predišlo.
Stefansson dospel k názoru, že Inuiti získavajú vitamín C z mäsa, ktoré konzumovali surové alebo len málo spracované. Rozhodol sa jeden rok jesť iba mäso, a to pod dohľadom nemocnice Bellevue v New Yorku. Výsledok: neochorel na skorbut. Vyzerá to, že vitamín C možno nájsť v množstve vecí, ktoré Eskimáci považujú za jedlé. Napríklad obsah žalúdka soba karibu a kože ryby beluhy vraj obsahujú rovnaké množstvo vitamínu C ako odporúčané pomaranče. Masajovia v Keni a Tanzánii vo veľkej miere zeleninu nepoznajú. Dávajú prednosť jedlám z dobytka, ktorý pasú. Namiesto toho, aby jedli mäso, usporadúvajú hodokvasy z mlieka a krvi svojho dobytka. Možno toto menu nie je veľmi príťažlivé pre západné jazýčky, ale v každom prípade to nevyzerá, žeby to spôsobovalo Masajom nejakú ujmu. Naopak. Zlý zdravotný stav Masajov v posledných rokoch sa dá s dobrým vedomím prisúdiť Ernestovi Hemingwayovi, ktorý v Zelených pahorkoch afrických z roku 1935 píše o tom, ako zoznámil kmeň s lahôdkou, ktorá sa nazýva chlieb, s pomletým mäsom a hrozienkovým pudingom.
Atkinsova diéta
V 30. rokoch 20. storočia sa zubár z amerického štátu Ohio Weston A. Price vydal na desať rokov trvajúcu expedíciu, aby zistil, či by určité kultúry, považované za primitívne, boli schopné riadiť sa režimom, ktorý by im poskytol železné zdravie a obdivuhodný chrup.
K Priceovým zaujímavým zisteniam patrilo aj to, že obyvatelia zapadnutej švajčiarskej dedinky Lötschental mali jedálny lístok bohatý na mliečne výrobky a chudobné na zeleninu. Napriek tomu medzi nimi prakticky nenašiel zubný kaz a len veľmi vzácne detské choroby.
Dedinčania večerali väčšinou nepasterizované mlieko, maslo, smotanu a syr, žitný chlieb, občas mäso, polievku z vývaru z hovädzích kostí a len minimálne množstvo zeleniny, ktorú si mohli pestovať iba pár mesiacov počas krátkeho leta. Deti mali pokrytý chrup akýmsi zelenkastým povlakom, ale určite nemuseli jesť ružičkový kel.
Pred pár rokmi sa približne každý 11. človek riadil Atkinsovou diétou: málo uhľohydrátov a veľa proteínov. Typické menu boli raňajky z vajíčok smažených na slanine, obed obsahoval kura s mozzarellou a večera bola z opečených plátkov hovädzieho stehna s kyslou smotanou. Predkrm mohlo tvoriť množstvo plátkov šunky, niekoľko krevetových šalátov a slušná porcia syra typu brie. V Atkinsovej diéte nie je fakticky miesto pre zeleninu, s výnimkou prílohy v podobe šalátu, ktorý má však zdobiacu funkciu.
Stravovacie mýtusy
Režim doktora Atkinsa mal mnoho vedľajších účinkov, počnúc zápachom z úst až po výraznú stratu váhy -- medzitým sa dostavili niektoré žiaduce účinky, iné menej. Žiaľ, doktor Atkins v roku 2003 zomrel. Jeho smrť sa nespájala s jeho stravovacím režimom chudobným na zeleninu: nemal ani dýchacie ťažkosti a prechladnutie, ktoré boli obvyklými sprievodcami jeho diéty, no neboli príčinou jeho úmrtia. Milý doktor totiž spadol na zľadovatenej ceste a udrel sa do hlavy.
Existuje vyše 5 000 rôznych diét založených na kombinácii ovocia a zeleniny. Mýtus je, že po uhľohydrátoch sa priberá; každý gram prináša štyri kilokalórie, kým pri tukoch je to deväť. Zázračné diéty si získavajú priaznivcov hlavne na jar a v lete. A 80 percent zažívacích ťažkostí vzniká zo zlého stravovania. (ČTK)