Keď sa povie inflácia, takmer každý má nejakú predstavu, o čom je reč. Väčšina ľudí si predstaví zdražovanie tovarov a znehodnocovanie peňazí. Niekto sa inflácie bojí viac, niekto menej, ale všeobecne sa dá povedať, že inflácia je medzi ľuďmi obľúbená asi tak ako dopravní policajti.
Trocha histórie
Negatívne skúsenosti s infláciou mali aj v starom Ríme. Inflácia predstavovaná znižovaním podielu drahých kovov v minciach je dokonca považovaná za jeden z dôvodov pádu rímskeho impéria. Veľkú skúsenosť s infláciou prežilo aj Španielsko. Prudké zvýšenie peňazí v obehu, a to bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú kryté zlatom a drahými kovmi, zákonite spôsobí vysokú infláciu. V 16. storočí sa Španielsko prísne držalo zlata, netlačili sa tu žiadne papierové peniaze a ani sa nerazili mince s nízkym obsahom drahých kovov. Vysokou infláciu však trpelo napriek tomu, a to z dôvodu vysokého dovozu zlata z dobytých kolónií v Južnej a Strednej Amerike. Rast objemu (zlatej) meny viedol k prudkému dovozu tovarov zo zahraničia, čo takmer zničilo španielske remeslá a tiež malo nepriaznivý vplyv na poľnohospodárstvo. Málokto si vtedy uvedomoval, aké nebezpečenstvo v sebe zlato skrýva.
Inflácia mnohokrát v dejinách poslúžila politikom na dosiahnutie ich cieľov. V dvadsiatych rokoch minulého storočia bolo Nemecko po prehranej prvej svetovej vojne sužované obrovským vnútorným zadĺžením. Vláda cisára Viliama II. Emitovala v priebehu prvej svetovej vojny nesmierne množstvo dlhopisov s predpokladom ich splatenia z vojnových reparácií po víťazstve Nemecka. V skutočnosti muselo reparácie platiť Nemecko a účelom vyvolanej hyperinflácie (prostredníctvom tlače "nekrytých" bankoviek) bolo znehodnotiť vojnové dlhopisy a uľaviť aj tak napnutému štátnemu rozpočtu. Cieľ bol splnený v novembri 1923, keď sa dolár kótoval za 4,2 x 1018 ríšskych mariek a krabička zápaliek sa kupovala za kufor peňazí. Vtedy bola zavedená nová marka, plne krytá zlatom a inflácia razom ustala. Vedľajším produktom však bol vznik obrovskej masy miliónov veľmi nespokojných Nemcov, ktorí cítili potrebu nahradiť povojnový chaos vládou pevnej ruky. Ďalšie pokračovanie tejto drámy by bolo priveľkým odbočením. Približne v tom istom období Vladimír Iljič Lenin realizoval svoju myšlienku, podľa ktorej k zničeniu kapitalizmu stačí zničiť menu. Podarilo sa mu to v období tzv. vojnového komunizmu (1917 -- 1921), keď pribudlo do obehu obrovské množstvo bezcenných rubľov a došlo k likvidácii ruskej strednej "buržoáznej" triedy. Dlhodobé následky sú rovnako známe ako v predošlom príklade.
Storočie inflácie
Dvadsiate storočie bolo charakteristické v podstate neustálym rastom inflácie. Centrálne banky často púšťali do obehu peniaze, či už s cieľom splatiť štátny dlh nekrytými peniazmi, alebo s dobrým úmyslom podporiť hospodársky rast. V obidvoch prípadoch je inflácia obdobou štátneho prerozdeľovania. Prostredníctvom inflácie štát fakticky zdaní majiteľov bankových účtov a aj všetkých svojich veriteľov (napríklad majiteľov "bezrizikových" štátnych dlhopisov) a nepriamo dotuje svojich dlžníkov. Keď teda vláda platí svoje dlhy infláciou, vyhne sa priamemu zvýšeniu daňovej záťaže obyvateľstva. Výsledok je však rovnaký, to, čo štát získa emisiou bankoviek, je odobrané verejnosti, práve tak ako spotrebné či priame dane. Všetky následné štúdie však preukázali, že vládne snaženie o povzbudenie ekonomiky prostredníctvom inflácie neviedlo k požadovanému cieľu a inflácia, rovnako ako zvýšenie daní nedokážu stimulovať ekonomický rast.
Trochu teórie
Definovať infláciu je možné rôzne. Všetky definície sa však zhodujú v tom, že inflácia sa prejavuje zvyšovaním cien v dôsledku nerovnováhy na trhu. Jedna stručná a zrozumiteľná definícia uvádza, že inflácia vyjadruje pokles kúpnej sily peňazí vplyvom rastu cien. Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Milton Friedman uvádza: "Inflácia je monetárny fenomén, ktorý vzniká z rýchlejšieho nárastu množstva peňazí v obehu než rastu výroby." Táto definícia je trošku širšia a presnejšia, pre bežného človeka však o niečo menej zrozumiteľná.
Dôvody na vznik inflácie sú predmetom diskusií. Ekonómovia sa síce ako tak zhodnú na tom, čo inflácia je, ale už nie tak úplne na tom, čím je spôsobená. V zásade existujú k problematike inflácie dva názorové prístupy -- keynesianský a monetaristický. Keynesianský prístup vidí príčinu inflácie v ekonomickej nerovnováhe na trhu, ktorá vznikla ako dôsledok najrozličnejších príčin na strane dopytu a ponuky, pričom riešiť tieto problémy dokáže jedine štát. Opakom je monetaristický prístup, ktorý vidí problém predovšetkým na strane štátu, ktorý svojimi zásahmi buď napomôže, alebo priamo spôsobí neúmerný nárast peňazí v ekonomike a následné inflačné zvýšenie cien. Jedno je jasné, inflácia vzniká v ekonomike ako prejav nerovnováhy medzi dopytom a ponukou na trhu. Ak je trh deformovaný napríklad dotáciami a reguláciou cien, cenová úroveň je nastavená a udržiavaná umelo a inflácia sa prejaviť nemôže. To však neznamená že neexistuje, je len potlačená a naplno sa prejaví po odstránení regulácie. Typickým príkladom môže byť uvoľnenie regulovaných cien v roku 1991 v Česko-Slovensku. Ročná miera inflácie dosiahla v tomto období 55 %, tempo rastu spotrebiteľských cien sa v ďalšom období, vďaka reštriktívnej hospodárskej politike, ustálilo. Nie každý rast spotrebiteľských cien však musí byť zákonite inflačný. Základným problémom je zaistiť, aby bolo porovnávané skutočne porovnateľné. Rast kvality tovarov (úžitková hodnota, výkon, technické parametre) v dôsledku technického pokroku a rastu životnej úrovne môže byť rýchlejší ako nárast cien. Vtedy však nejde o infláciu. Príkladom môže byť oblasť výpočtovej techniky alebo spotrebnej elektroniky.
Inflácia býva uvádzaná ako percentuálna miera inflácie, vyjadrujúca prírastok priemernej cenovej hladiny spotrebiteľských cien spravidla v období jedného roka. Vývoj spotrebiteľských cien (CPI -- customer price index) je sledovaný prostredníctvom spotrebných košov, teda súborov niekoľko sto vybraných druhov tovarov a služieb, ktoré sa významne podieľajú na výdavkoch domácností a pokrývajú celú sféru ich spotreby. Čistá (jadrová) inflácia je navyše očistená o zmeny v regulovaných cenách, daňové úpravy a iné administratívne opatrenia.
Obrázok 1 znázorňuje prírastok priemerného ročného indexu spotrebiteľských cien a vyjadruje percentuálnu zmenu priemernej cenovej hladiny za 12 posledných mesiacov oproti priemeru 12 predchádzajúcich mesiacov. Takto definovaná miera inflácie sa berie do úvahy predovšetkým pri prepočítavaní reálnych miezd, zvyšovaní priznaných dôchodkov a podobne.
Čo dokáže inflácia
Historické skúsenosti ukazujú, že rozvoju ekonomiky vôbec neprekáža mierna inflácia, pohybujúca sa rádovo v jednotkách percent. Vyššia inflácia už nesie tendenciu viac kolísať a hrozí teda aj väčšie nebezpečenstvo jej prudkého zvýšenia. S vyššou infláciou spravidla rastú aj úrokové sadzby a takáto situácia so sebou prináša neistotu a prílev krátkodobého špekulatívneho kapitálu. Nepredvídaná vysoká inflácia spôsobuje pokles efektivity a zníženie rastového potenciálu ekonomiky, prípadná hyperinflácia môže spôsobiť jej úplný rozvrat.
Inflácia má zásadný vplyv na funkciu peňazí v ekonomike. Neočakávané a skokové zmeny inflácie spôsobujú predovšetkým zhoršenie schopnosti peňazí plniť funkciu miery a uchovávateľa hodnôt. V prípade prudkého zvýšenia inflácie, rýchlo meniace sa ceny na trhu strácajú svoju vypovedaciu schopnosť o hodnote tovaru, zvyšuje sa množstvo aj rýchlosť obehu peňazí, dochádza k znehodnoteniu hotovosti, úspor a pevne úročených investícií, zvýhodňovaniu dlžníkov na úkor veriteľov. Tieto dosahy inflácie sú miernené napríklad používaním variabilných úrokových mier, valorizáciou dôchodkov a podobne. Infláciu môže pribrzdiť aj reštriktívna hospodárska politika vlády, ktorá zníži prílev peňazí do ekonomiky, ale pribrzdí aj jej rozvoj. Naopak, expanzívna hospodárska politika podporí rozvoj ekonomiky posilnením dopytu, ale tým zvýši aj nebezpečenstvo inflácie. Akýkoľvek neadekvátny zásah teda môže rovnováhu narušiť a spôsobiť veľmi nepríjemné dôsledky (zvýšenie nezamestnanosti, inflácie, zníženie HDP a pod.).
Ako sa brániť
Inflácia môže napáchať veľa škody nielen v ekonomike štátu, ale aj v rodinnom rozpočte každého z nás. Obrana proti akémukoľvek negatívnemu vývoju by sa mala začínať prevenciou, teda opatreniami smerujúcimi k tomu, aby tento vývoj nenastal alebo aby jeho následky boli minimalizované.
Každý racionálne uvažujúci človek svoje príjmy rozdeľuje na časť, ktorú spotrebuje, a časť, ktorú si odloží na to, aby ju použil niekedy v budúcnosti. Obidve časti by mali primerane zodpovedať situácii, v ktorej sa človek nachádza, vrátane budúcich očakávaných zmien. Iné priority a z nich vyplývajúci životný štýl má mladý človek s perspektívnym zamestnaním bez akýchkoľvek záväzkov, iné človek očakávajúci narodenie potomkov, alebo človek v preddôchodkovom veku. Temer pre každého však platí, že žiť len pre dnešok a všetky svoje príjmy minúť hneď je nerozumné, rovnako ako nerozumné neúmerne šetriť a obmedzovať svoju spotrebu. Je potrebné mať aspoň rámcovú predstavu o svojej súčasnej a budúcej očakávanej finančnej situácii a svoje príjmy, výdavky a majetok zahrnúť do dlhodobejšieho finančného plánu. O tom, že so správou rodinných rozpočtov nie je všetko v poriadku svedčí to, že viac ako polovica rodín priznáva problémy s plánovaním svojich výdavkov. Potreba plánovania rodinného rozpočtu však neznamená vytváranie sieťových diagramov rozdelených na päťročnice -- nič netreba preháňať. Ak však niekoho čaká obstaranie vlastného bývania, chce stráviť niekoľko mesiacov cestovaním alebo nechce mať v dôchodku existenčné problémy, bez dlhodobého finančného plánovania sa spravidla nezaobíde.
V každom finančnom pláne je okrem výšky príjmov a výdavkov dôležitým parametrom čas. Mať stotisíc korún dnes alebo o dvadsať rokov môže byť veľký rozdiel. Stačí sa pozrieť na vývoj cien a miezd v posledných dvadsiatich rokoch. Dnešná minimálna mzda, z ktorej sa dá skôr živoriť ako žiť, bola v roku 1986 viac ako veľmi slušným príjmom. Stotisíc bola vtedy hlavná výhra v lotérii a dalo sa za ňu kúpiť auto a byt. Dnes by stačila len na auto, a to ešte dosť ojazdené. Aj keď nie je možné úplne porovnávať situáciu pred dvadsiatimi rokmi a teraz, je nepochybné, že v dôsledku inflácie došlo k zásadnej zmene kúpnej sily. Obdobný vývoj môžeme očakávať aj v budúcnosti.
Ak budete mať za tridsať rokov milión korún, kúpite si za ne to isté ako dnes za 552- tisíc. Skoro polovicu vášho milióna "zje" inflácia, a to za predpokladu, že sa udrží po celé to obdobie na úrovni dvoch percent ročne. Jednoduchý prehľad časovej hodnoty peňazí je v nasledujúcej tabuľke.
Najhoršie dosahy má inflácia na finančnú hotovosť. Nemusíte mať peniaze natlačené do vankúša, úplne postačuje, ak ich máte na veľmi nízko úročenom bežnom účte alebo na vkladnej knižke. Veľmi dôležitým parametrom je, samozrejme, postoj k riziku. Iné nástroje na ochranu proti inflácii môžu byť použité, ak sa investor drží príslovia -- lepší vrabec v hrsti ako holub na streche, a iné, ak nechce iba zachovať hodnotu majetku, ale aj rozmnožiť zisk. Zisk je totiž vždy priamo úmerný podstúpenému riziku. Dôležitým parametrom je tiež likvidita, ktorá vyjadruje časovú dostupnosť investovaných finančných prostriedkov a priamo súvisí s investičným horizontom, teda s tým, kedy investor potrebuje svoje peniaze premeniť na hotovosť. Straty spôsobené neočakávane rýchlou potrebou hotovosti totiž môžu byť veľmi vysoké. Nie je ani vhodné ľahko podľahnúť reklame a radám investičných poradcov a investovať do niečoho, čomu úplne nerozumiete, určite sa vždy oplatí používať aj sedliacky rozum a predovšetkým zistiť dostatok informácií o danej investícii.
Historické obdobia s vysokou infláciou podávajú názorné poučenie o tom, akú investičnú stratégiu máme zvoliť, ak očakávame vyššiu infláciu a počítame s ňou:
-- Priemerné reálne výnosy akcií sa v priebehu obdobia s vysokou infláciou blížia k nule. Čisto teoreticky by mal byť výnos akcií nezávislý od inflácie, pretože výnosy podnikov by mali rásť súčasne s rastom cien. Pretože vysoká inflácia je často spojená s iným ťažkosťami alebo dokonca katastrofami, je spravidla sprevádzaná aj poklesom podnikových ziskov
-- Reálne výnosy pokladničných poukážok (ako ekvivalent bežných účtov a krátkodobých termínovaných vkladov) a dlhopisov v priebehu inflačných období bývajú veľmi zlé. Zatiaľ čo akcie prinášajú aj slušné reálne výnosy aj v priebehu desaťročí s vysokou infláciou, reálne výnosy dlhopisov a pokladničných poukážok boli vo väčšine prípadov záporné alebo blízke nule. Ak inflácia akciám nesvedčí, tak dlhopisy vyslovene ničí.
-- V obdobiach vyššej inflácie sa akcie ukazujú ako najlepšia možnosť ochrany peňazí, výnosy pokladničných poukážok infláciu v podstate kopírujú a dlhopisy zostávajú v reálnom vyjadrení väčšinou stratové.
Ako je zrejmé, žiadna investícia nie je úplne bezpečná a vždy je tu väčšie či menšie riziko toho, že nielen nezarobíme, ale dokonca utrpíme stratu. Nie je teda príliš rozumné celý svoj majetok vložiť do jednej investície, ale čiastku, ktorú chceme investovať, by sme mali rozložiť do niekoľkých typov investícií a využiť rôzne investičné možnosti. Ak náhodou jedna z nich potom nevyjde, tak neprídeme o všetko a stále máme nádej, že výnos z ostatných investícií našu stratu minimalizuje.
StoryEditor