Realita na objednávku

Každodenný životný rytmus väčšiny Slovákov sa prispôsobil diktátu reality šou. Ponuka je bohatá a ak človek sleduje aj zahraničné médiá, má čo robiť, aby sa zorientoval. Svoje miesto si v srdciach tohto "bohabojného" národa našli relácie ako Zámena manželiek, Svadba snov, Domáca horúčka či Slovensko hľadá SuperStar. A v kuchyniach komerčných televízií sa už chystajú ďalšie, ešte ostrejšie divácke maškrty: Big Brother a VyVolení. Pri ich sledovaní si budú môcť prísť na svoje najmä tí, ktorých smäd po intímnostiach tých druhých je neuhasiteľný - čiže väčšina konzumentov reality šou.
Fanúšikovia rýchlokvasených hviezdičiek však bez informácií nezostávajú ani v čase, keď svoje prijímače musia nechať oddychovať, či už z pracovných, alebo iných dôvodov. Hneď ráno, cestou do práce, si totiž môžu kúpiť tlač, z ktorej sa priam valia "fakty" o tvárach, ktoré donedávna nikto nepoznal. Zdá sa, akoby televízia a tlač boli zohraté, akoby zábavychtivého občana lapili do akéhosi mediálneho zveráka.

Súkromie za obrazovkou
Televízia a tlač si však konkurujú. Navzájom sa síce vykrádajú, no robia to len preto, aby svojho soka tromfli. Televízne spravodajstvo sa často - a dosť neobratným spôsobom - "inšpiruje" dennou tlačou. A tlač, najmä tá bulvárna, snorí po podrobnostiach zo života trebárs aj televíznych hlásateľov. Načo sú však čitateľom takéto informácie? "Bulvár nechce informovať, ale zabávať," hovorí Peter Vrábel, bývalý zástupca týždenníka Nový čas. Na to, že chutným mediálnym kúskom nemusí byť len britská kráľovská rodina, prišiel už tlačový magnát Ruppert Murdoch. "Ten si povedal, že čitateľa určite bude zaujímať aj súkromie ľudí, s ktorými sa stretáva na obrazovke. A tak prišlo do módy hrabanie sa v živote mediálnych zamestnancov," vysvetľuje Vrábel. Filmové hviezdy už nestačili. Divák zrazu chcel vedieť, čo je ten alebo onen moderátor zač.
Dôveryhodnosť hlásateľov sa prudko zvýšila na začiatku sedemdesiatych rokov 20. storočia. Hlas, ktorý komentoval udalosti, už nebol skrytý a anonymný ako v kinožurnáloch, ale mal aj tvár a meno. Hlásateľ sa "nasťahoval" do obývačky, stal sa z neho člen rodiny. Divák uveril, že ten, kto vám deň čo deň hľadí do očí, nemôže byť klamár. No i tak ho zaujímalo, akým životom žije televízna osobnosť v "skutočnosti". Nedávna reality šou - Dievča za milión - jasne naznačila, že hlásateľskou hviezdou sa môže stať "dievča z ľudu" ešte skôr, než začne v televízii reálne pracovať a mediálne dozrievať. Relácia stavala aj na informáciách zo súkromia dievčat.

Emócie verzus rozum?
Od sledovania televízie sú závislí najmä tí, čo z nejakých dôvodov hľadajú únik z reality. Zvláštne, že práve títo "utečenci" sa nevedia nabažiť udalostí, ktoré pre nich vyrába televízia v spolupráci s bulvárnou tlačou. Divákov prestávajú detektívky, sci-fi, horory a romance baviť. Dožadujú sa niečoho, čo sa deje naozaj a podľa možnosti v reálnom čase. Chcú sa sprostredkovane zúčastniť na tom, ako protagonisti naozaj trpia, potia sa, víťazia, prehrávajú. Skrátka, diváci chcú prežívať nejakú inú než svoju vlastnú realitu. Jednoducho, túžia po silných emóciách - po hyperemóciách. Pretože o tom, že strhujúce citové zážitky sa rovnajú realite, nikto nepochybuje.
Ignacio Ramonet v knihe Tyrania médií píše: "Ak je pravdivá emócia, ktorú pociťujete pri sledovaní televíznych novín, potom je pravdivá aj informácia." Podľa Ramoneta emocionálny šok, ktorý dokážu vytvoriť televízne obrazy žiaľu, utrpenia i radosti, sa nedá porovnávať s účinkami iných médií. Psychológovia éry odcudzenia udomácnili v odbornej terminológii výraz emočná inteligencia. Médiá, ktoré žijú z prefabrikovaných udalostí reality šou, raz-dva stotožnili emocionalitu s inteligenciou. "Tlač nútená nasledovať televíziu to berie teda tak, že môže znovu stvoriť emóciu prežívanú televíznymi divákmi tým, že publikuje texty (reportáže, svedectvá, vyznania), ktoré rovnako ako obrazy hrajú na afektívnu a citovú strunu, obracajú sa k srdcu a k emóciám, a nie k rozumu a inteligencii, " prízvukuje Ramonet.

Moc komunikácie
Možno takéto zastieranie, odsúvanie triezveho rozumu do úzadia považovať za premyslenú taktiku? Ak áno, tak kto a čo tým sleduje? "Žiadna taktika," poznamenal Vrábel. "Bulvárna tlač i televízia sa jednoducho snažia prinášať len to, čoho sa ľudia dožadujú. Ponuka sa prispôsobuje dopytu." Možnosti mediálneho trhu, na ktorom sa tvrdo obchoduje s informáciami - alebo presnejšie: s napodobneninami informácií - zaujímajú aj politické elity. Ak teda sledovanie zábavných programov skutočne odvádza pozornosť občanov od reálnych problémov ešte aj ich súkromia, treba si položiť otázku, akým štruktúram takýto stav vyhovuje. Kto poťahuje motúziky? Politici? Podnikatelia? Mediálni mágovia?
Podľa Ramoneta sa za manipuláciou informácií ukrýva nie jedna, ale hneď niekoľko mocí. Na poslednom mieste je moc politická, na druhom mediálna a na prvom ekonomická. Jednotlivé záujmy sa prekrývajú, navzájom ovplyvňujú, a tak nikdy nie je celkom jednoznačné, kto stojí v pozadí. Moc je rozpustená, rozptýlená, vôbec nie je ľahké zistiť, kde sa nachádza jej centrum. "Môžeme dokonca povedať, že moc nespočíva ani tak v akcii, ako skôr v komunikácii," pripomína Ramonet.

Výhodné spojenectvá
Moc stojaca za mediálnym huriavkom predsa len nie je taká efemérna. Napríklad nie je nijakým tajomstvom, aký vplyv majú kresťanskodemokratické štruktúry vo verejnoprávnej televízii. Riaditeľ STV je nielen praktizujúcim katolíkom, ale - čo však nemusí byť také samozrejmé - sympatizantom KDH. Ktovie, ako sa mu podarilo zosúladiť kresťanskú etiku s obchodom, ktorý je s vysielaním reality šou spätý. Ktovie, ako ide dokopy s posolstvom evanjelií "spolupráca" STV s neskrývanou bulvárnou žurnalistikou týždenníka Nový čas. Faktom je, že zlom na slovenskom mediálnom trhu nastal za Rybníčkovho pôsobenia v STV na jeseň 2004. Vtedy verejnoprávna televízia rozbehla svoju najúspešnejšiu reláciu - Slovensko hľadá SuperStar. "Rozdiel medzi komerčnými televíziami a verejnoprávnou televíziou sa zotrel, všetky zhodne zápasia akýmikoľvek prostriedkami o komerčný úspech na maličkom trhu," konštatuje spisovateľ Michal Hvorecký v článku Stredná Európa zabávaná na smrť. Keď ide o biznis, je dovolené spriahnuť sa aj s diablom. A tak toľkými zatracovaný Nový čas, ktorého náklad stúpa aj v uhorkovej sezóne, sa ukázal ako výhodný spojenec pre STV.

Ďalší žralok na scéne
Tlač však môže robiť čokoľvek, tempo aj tak diktuje televízia. Tempo a trendy totiž diktuje vždy tá technológia, ktorá je vyspelejšia. Spod očarenia obrazom sa málokto dokáže vymaniť. Väčšmi veríme tomu, čo vidíme, ako tomu, čo počujeme. "Obrazy klamali vždy a vždy aj klamať budú," napísal nemecký novinár Michael Born, odsúdený za vyrábanie falošných správ.
Do informačno-zábavnej arény, v ktorej dominujú tlač a televízia, vstupuje však ďalší hráč z rodu najmodernejších technológií - internet. To, čo neuvidíte na obrazovkách televízorov či na stránkach bulvárnej tlače, vám internet ukáže bez zábran. A tak pochybná a neveľmi výrazná celebrita z dielne STV, fagan Robo Mikla, z kyberpriestoru veselo zamáva svojím ružovým prirodzením.
Ak sa tlač a televízia nechcú nechať internetom vyšachovať, musia zrýchliť a pritvrdiť. Skracuje sa teda nielen čas výroby, ale aj záručná lehota nových tvárí. Suroviny, z ktorej sa uhnetú budúce celebrity, je dostatok. Prispieva k tomu aj sociálna situácia. Mnohí si uvedomujú, že kde je popularita, tam sú aj peniaze. A tak sa s chuťou vrhajú do mediálneho kolotoča, aby si užili hoci len tých povestných warholovských pätnásť minút slávy.

Cenzúra na obzore?
Krátko po "nežnej revolúcii" zavládla v krajine salašov, hokeja a bryndzových halušiek eufória zo slobody. Ako každá, aj táto sa ukázala ako neopodstatnená. Rýchlo vysvitlo, že za liberalizáciou prístupu k informáciám sa skrýva selekcia diktovaná ekonomickými záujmami. Mediálny produkt nemusí byť informačne nasýtený, ba hádam ani zábavný - stačí, ak sa pre nejakú svoju "vlastnosť" dá dobre predať. Do hry však vstupuje aj politika, ktorej ide o to, aby sa patrične nafúknutou menšou "drámou" prekryla nejaká väčšia, závažnejšia udalosť. Stav "nadinformovanosti", keď sú masy zahlcované tisíckami zdanlivo zaujímavých detailov zo života celebrít i celebritiek vedie buď k rozptýleniu pozornosti, alebo k rezignácii. Podľa Ramoneta spejeme k situácii, keď všetky informácie bude kontrolovať jediná ekonomická skupina. "Paradoxne ide o rovnakú tendenciu, akú nájdeme v komunistických krajinách, kde ústredný výbor vyberá informácie prostredníctvom cenzúry."