Mediciovci. Mecenáši, bez ktorých by nebolo Michelangela, da Vinciho, Raphaela. Umelcov, ktorých diela už stáročia robia milióny ľudí o čosi lepšími. "Na Slovensku zatiaľ takých podporovateľov umenia niet," hovorí Miroslava Kovářová, šéfdramaturgička Baletu SND a umelecká a výkonná riaditeľka práve prebiehajúceho Medzinárodného festivalu súčasného tanca Bratislava v pohybe.
Netransparentná podpora
Prvou lastovičkou je výtvarné umenie. Súkromné osoby čoraz častejšie kupujú obrazy slovenských výtvarníkov. Aj začínajúcich. Ide však skôr o zaujímavú finančnú investíciu než o mecenášstvo. Ale pre mladého umelca je aj to šanca odpichnúť sa do sveta. Slovensku podľa Kovářovej chýba kultúrna politika štátu, systém riadenia a financovania kultúry. Od revolúcie je na chvoste záujmu vlád. Reforma v kultúre sa preto doteraz neurobila. "So zotrvačnosťou funguje to, čo sme zdedili zo socializmu." Dôkazom je aj to, že sa kultúra nezmyselne delí na štátnu a neštátnu. Neštátne združenia pritom vnášajú do kultúry dôležitú rôznorodosť. Mali by sa preto podporovať rovnako ako štátne. Grantový systém je nepružný a má málo peňazí. Z európskych krajín sme s podielom HDP na kultúru medzi poslednými. "Umenie sa odjakživa dotovalo. Všade vo svete má svojich mecenášov."
| MIROSLAVA KOVÁŘOVÁ vyštudovala VŠE a VŠMU. Začínala ako tanečnica, pedagogička a choreografka v súboroch moderného tanca. Bola na štipendijných pobytoch v USA, vo Francúzsku a v Nemecku. Pôsobila ako baletný majster v SND, ako choreografka a tanečná pedagogička na Novej scéne, neskôr na Katedre tanečnej tvorby VŠMU. Učí aj v zahraničí. Od vlani je šéfdramaturgičkou Baletu SND. Snímka Štefan Laktiš |
Talenty v zahraničí
Kultúrne organizácie sa podľa Kovářovej nebránia viaczdrojovému financovaniu. Chýbajú tu však motivačné nástroje pre firmy či jednotlivcov. Veľké firmy dávajú peniaze na podujatia, ktoré oslovia väčšinu a očakávajú protihodnotu vo forme zviditeľnenia. Sponzorov odchovaných na klasickom umení je veľmi málo. "Tanec je v tomto u nás veľká popoluška," konštatuje a dodáva: "Mária Radačovského, riaditeľa Baletu SND, pozývali v zahraničí ako hviezdu súboru na obedy so sponzormi baletného umenia, ktorí si takúto príležitosť mimoriadne vážili. Tu je to zatiaľ sen. Preto venujeme pozornosť tomu, aby sme takéto hviezdy vychovali, udržali či pritiahli späť zo zahraničia, kde dnes tancuje veľa Slovákov."
V súčasnosti je situácia taká, že bez známych na správnych miestach prichádzajú peniaze ťažko. Kvalita umeleckého diela býva na druhom mieste. "Na zahraničných kurzoch nás učili, ako oslovovať sponzorov. Využili sme to pri príprave projektov. A potom sme skončili v kancelárii marketingového manažéra firmy no a tomu sa náš projekt nepozdával..."
Granty zo zahraničia slúžia zase na vývoz umenia danej krajiny do sveta, ale my musíme tiež niečím prispieť.
Manažment umenia
K manažmentu veľkých tanečných projektov sa dostala prirodzene. Hoci sa od štrnástich venovala modernému tancu, najprv získala ekonomické vzdelanie. Podľa mamy vraj preto, aby mala niečo poriadne v rukách. Potom si už mohla robiť, čo chce. Túžila tancovať a učiť tanec. Hneď, ako to bolo možné, vyštudovala aj pedagogiku tanca. Študentom tanca i herectva sa venuje dodnes. Z budúcich tanečníkov chce vychovať celistvú a rozmýšľajúcu umeleckú osobnosť, ktorá bude nielen kreatívna, ale dokáže svoje umenie aj odkomunikovať. V škole sa zároveň venuje medzinárodnej spolupráci. "Pre začínajúcich umelcov je dôležité otvárať sa svetu." Získať predtým skúsenosti z akéhokoľvek zahraničia bolo zriedkavé a komplikované. S kolegami preto založili medzinárodný festival Bratislava v pohybe.
"Cítili sme, že musíme priniesť nové impulzy, ktoré by pohli slovenský súčasný tanec dopredu. Pre nás to bol aj obrovský zdroj užitočných informácií."
Ekonomické zručnosti nasmerovala do manažmentu tanečného umenia hneď po revolúcii. Jej výhodou od začiatku bolo, že dokázala postaviť projekt, určiť jeho priority, spôsoby ich financovania. Na študijných pobytoch sa naučila, ako to všetko využiť v umení. Zistila, ako riadiť umelecký súbor či ako získavať tanečného diváka. Holandsko a Anglicko majú najlepšie prepracovaný systém riadenia umenia. Až tu si uvedomila, že manažment umeleckej brandže má svoje špecifiká. Manažér musí podľa Kovářovej poznať umelcov a ich potreby. Oni totiž vytvárajú produkt. Zároveň musí vedieť, ako umelecké dielo vzniká. Musí poznať jeho technické zázemie, vedieť, kedy osloviť scénických, kedy kostýmových výtvarníkov, či plánovať vystúpenie kvalitného umelca s trojročným predstihom. "Manažér v kultúre musí mať k svojej práci vzťah. Nie je to zamestnanie pre peniaze. Je to práca s emóciami. Je v nej vášeň. Vášeň a emócie umelcov, ktoré vkladajú do diela. Manažér ju musí mať tiež, aby potom dokázal dielo predať. A to sa nedá naučiť."
Viac umenia do škôl
Hoci je doba, ktorá núti uvádzať na trh nové produkty čo najčastejšie, v prípade umeleckej brandže sa to podľa nej len tak ľahko nedá. Choreografi či režiséri potrebujú čas na tvorbu, ale aj nasatie nových podnetov, aby sa neopakovali. Realita je však taká, že umelci väčšinou využívajú každú ponuku, lebo "príležitosť treba využiť". Rolu hrajú aj peniaze. Okrem času na naštudovanie diela, čo je v prípade baletu asi osem týždňov, počet premiér v sezóne obmedzujú aj finančné zdroje, možnosti súboru či kapacita divadla.
"Musíme sa do určitej miery prispôsobiť divákovi, ale nemali by sme sa úplne." Zámerom divadla je síce osloviť čo najširšiu divácku obec, ale zároveň ju aj formovať novými podnetmi. Prieskum, ktorý si dalo divadlo urobiť, totiž hovorí, že divákom je vysokoškolsky vzdelaný človek, pracujúci s internetom, ktorý má z detstva návyk chodiť za kultúrou. "Je to, žiaľ, dosť malé percento populácie." Čoraz menej je rodín, v ktorých sa deti vedú ku kultúre a umelecká výchova chýba aj v škole. Divadlo preto so školami spolupracuje. Na divadelné a baletné predstavenia prichádzajú žiaci z celého Slovenska. Spolu so Sorosovou nadáciou sa Kovářová podieľala aj na pilotnom projekte v rámci estetickej výchovy pre stredné školy. Výstupom projektu bol aj manuál pre učiteľov. Nakoniec sa však do školských osnov nedostal.
Vo vyspelých krajinách sa kreativita rozvíja v celom vzdelávacom systéme. Je to pre spoločnosť prínos. Ako hovorí Kovářová, človek totiž svoju tvorivosť uplatní v akejkoľvek profesii. Ak má možnosť, k práci nepristupuje rutinne, je menej frustrovaný a pracuje s o to väčším nasadením a efektivitou.
Dotovať umenie sa spoločnosti skutočne oplatí.