Na prvý pohľad môže Európana život v Južnej Afrike lákať. Rozvinutá, bohatá a prosperujúca krajina s panenskou prírodou je na prvý pohľad rajom na zemi. Mladí perspektívni obyvatelia tohto kúska Afriky však nabrali v posledných rokoch opačný smer -- preč z kontinentu. Nie príliš dôveryhodné štatistiky o emigrácii v 90. rokoch uvádzajú, že v minulom desaťročí opustilo každoročne krajinu až desaťtisíc obyvateľov. Najčastejšie smerovali do Austrálie či Kanady.
Najmä preto, že rasové a sociálne problémy naberajú v krajine na veľkosti, kriminalite a šíreniu vírusu HIV sa naďalej nedarí zabrániť. Najchudobnejší ľudia sa prisťahovali do miest a začali v blízkosti ich centier stavať tzv. townships (chudobné štvrte z prívesov, bez elektriny a vody). Bezpečnostná situácia, ktorú vláda nedokáže riešiť, prinútila firmy sťahovať sa z miest von.
Napriek tomu, že sa ekonomike darí, hľadanie práce nie je jednoduché. Lukratívne úradnícke miesta v štátnej správe sú len ťažko dostupné, a tak mladí ľudia najčastejšie začínajú rozbehom vlastných firiem, na čo potrebujú dobré neformálne kontakty.
Vládny program Black empowerment posilňuje zamestnávanie čierneho obyvateľstva napríklad na vysokých školách, v podnikoch a v ich manažmentoch. Štátne úrady jeho dodržiavanie ostro sledujú. "Ak si podáš žiadosť o založenie firmy, najprv príde úradník, posúdi projekt a určí počet čiernych ľudí, ktorí musia vo firme pracovať," rozpráva Martin, mladý Juhoafričan vlastniaci stavebný podnik. Rovnako je to aj vo vedení iných firiem.
Problémy v Južnej Afrike sú pre starý kontinent len veľmi ťažko pochopiteľné. Pomer čierneho obyvateľstva k bielemu (Afrikáncom) je približne deväť k jednému. Tieto skupiny ľudí sa navzájom automaticky segregujú. Ku konfliktom dochádza aj medzi potomkami jednotlivých kmeňov.
Kriminalita v krajine, vyvolaná napätou sociálnou situáciou, navyše hovorí, že život človeka kráčajúceho večer po ulici nemá žiadnu cenu. Najhoršia situácia je v severných mestách Johannesburg či Pretória. Denná tlač je plná unesených, nezvestných či mŕtvych ľudí, deti nevynímajúc.
Tí zámožnejší si väčšinou platia súkromnú bezpečnostnú službu, ktorá dohliada na ich majetok. Mladý človek, ktorý má aspoň aké-také kontakty v zámorí, neraz radšej balí kufre. Najmä ak uvažuje o založení rodiny. "Keď sa vrátim z ciest po Európe, som celkom slobodomyseľný. Ale tu to nejde, život v Južnej Afrike je celkom iný," vysvetľuje Martin. Napriek tomu preňho je táto časť sveta stále jeho domovom, kde chce žiť a dúfa, že raz bude v nej opäť môcť bezpečne spať pri otvorenom okne.
Autorka navštívila Južnú Afriku začiatkom tohto roku.
StoryEditor