O regulačných úradoch si Alexander Hoare nemyslí mnoho dobrého. Tento štyridsaťtriročný finančník -- riaditeľ bankového domu Hoare & Co., jednej z posledných nezávislých a tradičných bankových značiek -- sa rád sťažuje na príliš strnulé pravidlá. Neprevláda podľa neho trend vedúci k liberalizácii podnikania, ale, naopak, zodpovedným politikom vraj ide o to, aby vytvorili "čo najkomplikovanejšiu hospodársku klímu". Pracovný trh je až príliš regulovaný a mnohé predpisy sú štandardizované. Existuje vlastne len jedno východisko -- dochádza k záveru stručného monológu: "Potrebujeme veľký tresk."
Taký, k akému došlo pred dvadsiatimi rokmi. Prvého marca 1986 sa v známej londýnskej City odohrali priam revolučné udalosti. Vtedy vstúpil do platnosti zákon o finančných službách (Financial Services Act) a regulátori oslobodili zainteresované inštitúcie z dlhoročných pút. Britskej metropole tak pomohli, aby si aj naďalej zachovala postavenie jedného zo svetových finančných centier. Až dve tretiny európskych hedgeových fondov dnes sídli tu a londýnska burza zostáva najväčšou na celom kontinente. "Veľký tresk" nestratil ani dnes nič zo svojej aktuálnosti, veď diskusia o správnej miere medzi liberálnym a harmonizovaným trhom je -- zdá sa -- večná.
Zmeny sa vtedy uskutočnili v troch krokoch -- k prvému došlo v marci, k ďalším dvom v októbri 2986. Ako prvý padol zákaz, že firmy, ktoré boli členmi londýnskej burzy, nemohol nikto kupovať ani preberať. Na jeseň toho istého roku zákonodarca odstránil dolnú hranicu obchodovania s akciami a súčasne zlikvidoval umelú hranicu medzi brokermi a obchodníkmi. Dovtedy platil systém, že brokeri smeli len prijímať príkazy klientov a vyhľadávať správne kurzy. Pred samotnou kúpou musela transakcia prebehnúť účtovnými knihami obchodníkov. Vtedy už bolo jasné, že celý skostnatený systém je neudržateľný, ak len Londýn nemá stratiť dovtedajšie významné postavenie.
Reformy zaúčinkovali. Konkurencie pribudlo a v spojení s ďalšími liberalizačnými krokmi sa dostavil prekvapujúci efekt. V priebehu rokov kapitálovo silnejšie zahraničné banky získavali do svojich rúk jeden za druhým známe domáce finančné ústavy. Morgan Greenfell pripadol významnému nemeckému inštitútu Deutsche Bank, kým americká skupina Citigroup pohltila banku Smith Barney. Barings sa zachránil v náručí holandskej banky ING a napríklad Cazenove, brokerská firma anglickej kráľovnej Alžbety II., sa vzdala nezávislosti len nedávno, keď teraz kooperuje s americkou investičnou bankou JP Morgan. Samotným Britom však tieto novoty pomohli. Na jednej-jedinej štvorcovej míli londýnskej City sa dnes vytvára až 2,5 percenta hrubého domáceho produktu celej krajiny!
Ako teda znie dnešné poučenie z "veľkého tresku" spred dvadsiatich rokov? Fráza, že konkurencia oživuje podnikanie, by bola asi príliš učebnicová. Takže možno by posolstvo mohlo znieť takto: "Priveľa harmonizácie nie je zdravé."
"Musíme akceptovať tézu, že z rôznych systémov si nemusíme nutne vybrať vždy najlepší", hovorí Angela Kinghtová, predsedníčka Zväzu súkromných brokerov v Londýne (Apcims). Len ten, kto to dokáže, bude profitovať z ďalšieho veľkého tresku. A ten sa môže už čoskoro ukázať nevyhnutný. "Len sa pozrite na ďaleký Východ", upozorňuje Alexander Hoare. (hn/gaf)
StoryEditor