Domov do Levíc prišiel Karcsi na dovolenku koncom augusta štyridsiateho druhého. Péter ho takmer nespoznal. Naposledy bol na opušťáku pred trištvrte rokom na Vianoce a vtedy vyzeral takmer rovnako ako predtým v civile. Teraz to však bol iný človek. Tridsiatnik s vráskami na čele a ostro vystupujúcimi lícnymi kosťami. Ramená mal dvakrát také ako Péter a predlaktia širšie než Péterove stehná.
Čo sa však zmenilo najviac, bola Karcsiho povaha. Hovoril potichu, či skôr nehovoril takmer vôbec, len občas zastretým hlasom povedal slovo či dve. Nenavštívil žiadneho z bývalých kamarátov, hoci oni ho niekoľkokrát prišli zavolať do krčmy. Opíjal sa radšej doma. Ale ani vtedy nekričal, ako ešte pred rokom. Vyložil si stoličku na pavlač a s pohárom vína alebo pálenky hľadel dolu. Péter si občas k nemu prisadol. Vyfajčil s bratom cigaretu alebo vypil niekoľko pohárov, no videl, že rodičom sa to nepáči. Báli sa, že by sa mohol stať rovnakým opilcom ako jeho brat.
Večer sedával Karcsi pri stole a mlčky pozoroval matku pri modlitbe. Jej pery sa nehlučne hýbali, keď odriekavala rózsafüzér, a on akoby sa snažil zachytiť, v ktorej časti modlitby práve je. Nikdy nepovedal ani slovo o vojne v Bacske či o kasárňach v Újvidéku.
Prvý september nebol teplý deň. Bolo síce jasno, ale fúkal chladný vietor. Péter bol dohodnutý s Gáborom a Máriou, že sa stretnú na námestí.
- Ideme s Gáborom von, nejdeš s nami? - spýtal sa Karcsiho, hoci mu bolo jasné, že brat zase mlčky odmietne.
- Idem, - odvetil Karcsi.
Péter, Gábor a Mária tvorili uzavretú trojicu. Ich rozhovory mali svoje témy, no ešte viac tém bolo zakázaných nikdy nevyslovenou dohodou. Pred Karcsim zrazu nemali o čom hovoriť, tým viac, že on sám neprejavil ani najmenší záujem zapojiť sa do debaty. Odpovedal svojimi jednoslovnými vetami a pohľad mu neprítomne lietal po ľuďoch okolo.
Na námestí začuli hudbu.
- Tuším ešte stále bývajú u Denka čaje o piatej, - povedal Karcsi.
- V utorok, piatok a sobotu, - upresnil Gábor.
- Tak poďte, pozývam vás, - navrhol Karcsi.
- Nie sme na to oblečení, - odporoval Péter. - Od minulého leta sme ani neboli tancovať.
- Musím ísť domov, - vysvetľovala Mária.
- A ja zajtra cestujem do kasární. Pluk už išiel na front a naša rota sa pripojí o pár dní. Toto je môj posledný večer, - uzavrel Karcsi.
Voľné stoly boli už len v zadnej časti miestnosti, odkiaľ nebolo vidno na kapelu. Zato tanečný parket mali hneď pod nosom. O chvíľu k ním prišiel čašník. Karcsi objednal štyri čaje a fľašu bieleho vína.
Repertoár Fizikovej kapely sa nemenil. Dvakrát polka - valčík - walz - prestávka - trikrát argentínske tango - prestávka - a opäť: dvakrát polka - valčík - walz - prestávka - trikrát argentínske tango. Pre takých, ktorí podobne ako Péter takmer nerozoznali trúbku od bubna, to bolo veľmi výhodné, pretože vedeli, aké kroky treba kedy nasadiť. Dobre tancovať, to v Péterovom prípade znamenalo nestúpiť partnerke na nohu. A nie vždy sa mu to podarilo.
- Péter, zober Máriu do tanca, - vyzval Karcsi. Vypil už takmer celú fľašu vína a oči sa mu zatiahli temným závojom.
- Neviem, či sa jej chce, - odvetil Péter.
Cítil, že sa začervená až po uši. Už s Máriou niekoľkokrát tancoval, ale teraz, azda kvôli Karcsiho prítomnosti, sa hanbil.
- Tak sa jej spýtaj, - posmeľoval ho brat.
- Išla by si so mnou tancovať? - hlesol Péter.
- Len ak naozaj chceš, - odvetila Mária.
Našťastie to bol valčík. Mária ich viedla, takže čoskoro sa Péter prestal sústreďovať na počítanie krokov a prispôsobil sa jej tempu. Vdychoval vôňu plavých vlasov, ktoré mu poletovali pred očami ako jemné záclony. Do Máriiných líc vystúpila červeň a pri každom jej úsmeve sa zaleskli biele zuby. Péter zvládol aj walz a nasledovala prestávka.
Keď sa vrátili k stolu, pred Karcsim už stála druhá fľaša vína. Keďže Péter mal čaj už vypitý, nalial si do prázdnej šálky víno.
Potom začali muzikanti hrať tango.
- A teraz ty, Gábor, - zavelil Karcsi, - predsa nenecháš Máriu sedieť.
- Neviem, či je na to vhodná doba, - povedal Gábor.
Karcsi sa obrátil na Máriu:
- Je vhodná doba na argentínske tango?
- Isteže, - zasmiala sa Mária, - s Argentínou nie sme vo vojnovom stave.
Gábor bol dobrý tanečník. A obzvlášť argentínske tango mu išlo. Pred vyše rokom ho jedna žena pochválila, že je parketový lev mesta Levice. Gábor potom Péterovi povedal, že možno pri tanci cítila na stehne leví chvost.
Péter si už dávno uvedomil, že na tango sú Gábor a Mária výborný pár. Akoby si tanec nacvičovali, pretože okrem obvyklých figúr občas pridali aj vlastnú. Hoci už dlho spolu netancovali, aj teraz im to išlo dobre.
Péter si všimol, že od stola z opačnej strany miestnosti ktosi vstal a prišiel k nim bližšie, aby ich mohol sledovať. Ale potom uvidel, že je to Harsányi Gyula. Bolo jasné, že bude zle. Gyula počkal, kým mu bude Gábor otočený chrbtom, potom rýchlo pristúpil bližšie a podložil mu nohu.
Gábor spadol ako vrece zemiakov a Máriu stiahol na seba. Tí, ktorí nepoznali Gyulu, sa začali smiať, pretože si mysleli, že k tomu došlo náhodou. Ale smiali sa aj tí, ktorí Gyulu poznali, pretože vedeli, že k tomu nedošlo náhodou. Skutočná zábava sa práve začínala. Kapela hrala ďalej, len klarinet na chvíľu vyšiel z rytmu.
- Počúvaj, židák, - začal Gyula, - ty nevieš, že takéto prznenie rasy zákon zakazuje? Už nebudete miešať svoju špinavú krv...
V tej chvíli medzi nich niekto vbehol. Že je to Karcsi, si Gábor uvedomil až vtedy, keď obrovská päsť vrazila Gyulovi do žalúdka. Ten sa prehol, ale nespadol, pretože mohutná dlaň ho zdrapila za vlasy, aby ho ozrutné koleno mohlo kopnúť do tváre. Skôr, než Gyulovi kamaráti stihli vstať od stola, ich kumpán už ležal na zemi. Z nosa sa mu valila krv.
- Rozprával si niečo o krvi? - spýtal sa Karcsi s cigaretou prilepenou na spodnej pere. - Koľko krvi si už videl? Pozri, je červená. O chvíľu bude bordová a potom zhnedne. Krv ako krv!
Keď sa Péter s bratom vrátili domov, ich rodičia sa už modlili. Pani Rónaiová poprosila synov, aby sa pripojili.
Keď skončili ruženec, matka začala prosby:
- Bože, prosíme ťa, aby sa náš Karcsi vrátil z vojny zdravý.
- Amen, - odpovedali Péter s otcom.
- Nie, - hlesol Karcsi, - ja sa nechcem vrátiť. Modlite sa radšej za to, aby som v pekle nežil tak hrozne ako na tomto svete.
Na druhý deň sa Péter zobudil dosť skoro, ale Karcsi bol už preč. Asi sa rozhodol cestovať prvým ranným vlakom. V ten večer matka pri modlitbe prosila, akoby jej syn bol mŕtvy:
- Pane, odpusť Karcimu všetky hriechy a prijmi ho do kráľovstva nebeského.
- Amen, - odpovedali Péter s otcom.
Epizóda 1. september 1942 je ukážkou z pripravovaného románu Pavla Rankova.