Prekutrané poludníky (Poviedka na víkend)

Po tom, ako si prebojoval cestu horiacim lonom sna, začal anjel hľadať oko. Vo sne bol látkou vypchatou hrkotajúcimi kosťami, piesok sa mu náhlil žilami, močiar vypĺňal tepny, srdce ubytovávalo pustatinu. Ale teraz, keď prečesával svet pre oko, pretekal sa s bleskami, hltal hromobitia, zatĺkal hory, preosieval púšte, chytal kométy do lasa.
Kým prekutrával západ, s neskrotným démonom po sebe týždeň hádzali baziliškov napchatých pušným prachom, ozveny ich boja bielili západy slnka. Anjel zdolal toho mnohoramenného hadochvostého protivníka, lež z kalu konfrontácie sa plazil so sčernetými krídlami. Oslabený pokračoval v žonglovaní s hemisférami, hľadajúc oko.
Na východe bol taký hladný, že zjedol hory a zhltol údolia. Kým žul lesné štíty, zaútočil naňho okuliarnik ušitý z potokov a on sa s ním pasoval; zabil ho, vypijúc jeho peniacu sa dĺžku, vylúčil ho ako povodeň, ktorá zatopila ovcami pokropenú prériu. Neskôr ho potreba ľsti prinútila obliecť si džungľu vymaľovanú mesačným svitom, prenikavo voňajúcu kamufláž okrášlenú divými šperkami tigrov, boa a kakadu. V istom okamihu sa naňho z čriev zeme vrhla víchrica, šklbúca jeho divošský odev. Ruval sa s ňou, vdychujúc a uväzňujúc ju vo svojich pľúcach, kým nebola krotká. Napokon ju vydychujúc podmienečne prepúšťal, víchrica sa prerodila v osviežujúci mistrál, ktorý bol následne prijatý teplým morom.
Na južnej zemepisnej šírke zápasil v pazúroch hladomoru, oddrapoval kusiská kontinentu a chrúmal džungľobradú deltu, kým jeho hladovanie nešlo spať. Potom do svojho brucha preniesol rieku jazviacu pologuľu. Nasledujúc apokalyptickú búrku bol takmer zažehlený kŕdľom dúh splašene bežiacich k slnku, aby sa na ňom mohli pásť.
Napokon dosiahol sever. Anjelovo telo bolo zašpinené škľabiacimi sa pantermi a rehotajúcimi sa makakmi, ktorými sa mu telo zamorilo počas epizódy v rovníkovej citadele. Na zamrznutých územiach naďabil na diabolské mesto z mnohofarebného skla, ktorého regimenty s vysokými vrcholmi sa korčuľovali po tundre na nefritových, rubínových a čiernych jantárových kopytách. Bojovali rok, rinčanie korenené medziobdobiami, počas ktorých anjel ustúpil, aby obhrýzal migrujúci ľadovec, cumľal vežu polárnej pevnosti, aby ukojil svoj smäd, alebo rozdrapil napoly obrovskú veľrybu a vysŕkal vlhké labyrinty jej útrob. Potom konfrontácia pokračovala, rozmotávajúca sa existencia, keď sa protivníci trhali.
Posledným nepriateľom bol zložitý kryštálový palác s vežami dosť vysokými na to, aby sa porozprával s nebeskými monumentmi. Anjel sa vrútil do paláca, premeniac ho na horu roztriešteného skla, osamelý skvost tundry. Na úpätí tejto hory, pohľad deformovaný škaredou skladačkou črepov, bola pochovaná rozľahlá konvexná membrána. Jej bledá masa porazila hojný kus terénu odetého v ľade, prelomiac arktickú dlážku. Anjel si kľakol, zavrel oči. Stovky rokov prešli odkedy sa vyšklbol z horiaceho sna. Teraz ho našiel.
Ale komu patrilo oko?