20. januára 1989 zavreli v Prahe Václava Havla a v Bratislave mala v ten deň premiéru hra Volkera Brauna Veľký mier. Po premiére, na posedení v Klube spisovateľov, som oslovil autora: "Ty si dramatik, ja som dramatik - a nášho kolegu dramatika Havla dnes zavreli. Pošlime protestný telegram!" Volker Braun súhlasil. Išiel som k telefónu objednať spätné volanie. Kým som naň čakal, uvedomil som si, že ak do toho Brauna zatiahnem, divadelníci oslavujú zbytočne - inscenáciu im zakážu. Keď sa pošta ozvala, podpísal som sa pod protestný telegram radšej iba sám. Keď som položil, Volker Braun vykríkol: "Nepočul som svoje meno!" "Ty protestuj z Berlína!" povedal som mu. Upokojil sa - a o pár dní naozaj prišiel do Prahy protest od spisovateľskej organizácie z východného Berlína. "Rád spomínam na to, že som bol jeden z prvých, kto vtedy protestoval proti Havlovmu uväzneniu. Mrzí ma len, že na to spomínam už iba ja sám," posťažoval som sa priateľovi. "Mýliš sa," chlácholil ma priateľ. "Nemýlim. Pamäť iných funguje na Slovensku svojrázne. Je zopár ikon, na ktoré sa ako na vianočný stromček navešajú všetky kladné spomienky - a inak si každý na každého pamätá len to najhoršie. Dobré príbehy sú zabudnuté." "Stav sa," vraví priateľ, "že si na ten tvoj spomenie ešte aj niekto iný". Stavili sme sa - a prehral som. V českej tlači sa zrazu objavil článok Hanuša Karlacha o Volkerovi Braunovi (ako jeho český prekladateľ sa aj Karlach zúčastnil na bratislavskej premiére), a v článku sa píše: "V lednu 1989 měla v Bratislavě premiéru hra Veliký mír a Braun tehdy přiměl některé tamní literáty, aby spolu s ním podali protest Jakešovi proti uvěznění Václava Havla." Pamäť iných funguje svojrázne nielen na Slovensku.