V roku 1805 sa napoleonské vojny prvýkrát, nie však naposledy, priamo dotkli aj územia dnešného Slovenska. Počas vojny tzv. tretej protinapoleonskej koalície (1804 -- 1807) francúzske vojská už 15. novembra 1805 obsadili Bratislavu. Opätovne sa začalo schyľovať k meraniu síl medzi Napoleonom a jeho najväčšími súpermi -- Rakúskom a Ruskom.

Víťazstvo je moje
Ruská cárska armáda a časť rakúskej armády pod spoločným velením generála Michaila Ilarionoviča Kutuzova sa presunuli na Moravu s cieľom zabrániť mocenským ambíciám Napoleona v Európe a takisto odčiniť porážku Rakúšanov pri Ulme. Spojeneckých -- ruských a rakúskych -- jednotiek bolo pred bitkou pri Slavkove spolu 85-tisíc. V ich radoch boli zastúpení aj Slováci v rámci plukov regrutovaných z Uhorska. Napoleonovu Veľkú armádu tvorilo 73-tisíc mužov.
Už prvú adventnú nedeľu 1. decembra 1805 dal francúzsky cisár čítať vojakom vlastnú proklamáciu, v ktorej zdôrazňuje, že "...toto víťazstvo ukončí vojnové ťaženie... Potom uzavrieme mier hodný môjho ľudu, vás i mňa." Francúzsky cisár si bolistý víťazstvom a sebavedomie nechýbalo ani jeho vojakom.

Z fronty do románu
Miestom veľkej bitky sa stalo okolie moravského mestečka Slavkov, ktoré je v zahraničí známé skôr ako Austerlitz. Do povedomia ľudí i do učebníc dejepisu sa bitka zapísala ako "bitka troch cisárov." Prvým cisárom bol spomínaný francúzsky cisár Napoleon I., mnohonárodné jednotky rakúskej armády spájala osobnosť panovníka Františka II. a do tretice sa na bitke osobne zúčastnil aj ruský cár Alexander I.
Boj sa začal na južnom krídle oboch armád v pondelok ráno 2. decembra 1805. Rozhodujúcim miestom bitky sa však postupne stal Pratecký kopec, z ktorého spojenecké jednotky najprv neuvážene zostúpili pred hlavne Napoleonových ostrostrelcov. Napoleon tento zlý taktický ťah údajne okomentoval slovami: "Keď nepriateľ robí chyby, musíme ho v tom nechať." Ťažké boje sa však viedli aj na ďalších miestach s nevinnými názvami ako Telnice, Hostěrádky, Tuřany, Prace, Zlatý potok a inde. O osude bitky bolo v podstate rozhodnuté okolo pol dvanástej, keď francúzske jednotky dosiahli návršie Prateckého kopca. Napriek tomu sa na bojisku bojová vrava ozývala ešte viac ako dve hodiny.
Zachovali sa viaceré informácie o hrdinstvách vojakov na oboch stranách. Napríklad službukonajúci ruský generál, knieža P. M. Volkonskij, viedol so zástavou v ruke svoje jednotky do samovražedného útoku. Jeho čin potom zostal navždy zvečnený v Tolstého románe Vojna a mier (hrdina tam má meno Bolkonskij). Ďalším tisíckam padlých sa už takejto pozornosti nikdy nedostalo. Na bojisku zostalo ležať približne 15-tisíc spojeneckých vojakov, straty Francúzov boli okolo 9-tisíc mužov.
Následne po bitke sa začal vcelku usporiadaný ústup rakúskych a ruských jednotiek smerom na Hodonín. Napoleon porazeného nepriateľa neprenasledoval. Dobre si uvedomoval, že ďalšie ruské armády stoja v Sliezsku a na severnej Morave a rakúske zase v Uhorsku. Jeho armáda sa takisto spoliehala na rýchly návrat do Francúzska.

Svetová Bratislava
Dva dni po bitke sa osobne stretli francúzsky cisár Napoleon I. a rakúsky cisár Františkom II., aby osobne dohodli predbežné podmienky na uzavretie obojstranného prímeria. Mierové rokovania sa začali 13. decembra 1805 v Brne, mierová zmluva bola podpísaná v Bratislave. Je zaujímavé, že rakúsky cisár už predtým poslal svoju rodinu do bezpečia -- do Košíc. Medzi evakuovanými bola aj jeho dcéra Mária Lujza, ktorá vtedy zrejme netušila, že o päť rokov neskôr sa stane Napoleonovou manželkou.
Dňa 26. decembra 1805 bol v Primaciálnom paláci podpísaný mier, ktorý potvrdil víťazstvo Napoleona v "bitke troch cisárov." V mierovej dohode Rakúsko stratilo svoje dŕžavy v Taliansku a Nemecku a navyše odstúpilo Bavorsku Vorarlbersko a Tirolsko. Ďalej bolo Rakúsko nútené súhlasiť s Napoleonovým usporiadaním rakúskych a nemeckých záležitostí a prijalo záväzok zaplatiť 140 miliónov frankov vojnových kontribúcií.
Bitka pri Slavkove znamenala vrchol Napoleonovej vojenskej kariéry. Prehĺbila mýtus o jeho neporaziteľnosti a mala vplyv na ďalší priebeh napoleonských vojen. Tie trvali až do roku 1815.