Mnohé fyzické osoby, ktoré mali vlani príjmy zo zahraničia, majú problémy s vyplnením daňových priznaní. Ide o problematiku náročnú nielen pre daňovníkov, ale aj odbornú verejnosť či samotnú správu daní. Problémy sú znásobené tým, že každý štát má osobitosti pri zdaňovaní, ktoré treba posúdiť individuálne.
Ktorá najčastejšia chyba sa vyskytuje v praxi
Veľmi často sa možno stretnúť s názorom, že príjmy, ktoré boli zdanené v zahraničí, už nepodliehajú zdaneniu v Slovenskej republike, pretože je uzatvorená medzinárodná zmluva o zamedzení dvojitého zdanenia. Tento názor je nesprávny. Cieľom medzinárodnej zmluvy je síce zamedzenie dvojitého zdanenia, ale iba na základe pravidiel tam ustanovených, t. j. podľa určitých kritérií sa rozhodne, do ktorého štátneho rozpočtu bude výnos zo zdanenia plynúť. Preto štát ukladá povinnosť daňovníkom, ktorí majú trvalý pobyt alebo sa trvalo zdržiavajú na území Slovenskej republiky (ak nie sú rezidentmi iného štátu podľa medzinárodnej zmluvy), podať daňové priznanie, v ktorom zahrnú všetky svoje príjmy bez ohľadu na to, či boli a ako boli zdanené v zahraničí. Podanie daňového priznania však vôbec nemusí a zvyčajne ani neznamená zvýšenie daňovej povinnosti, keďže práve na základe medzinárodnej zmluvy sa daň zaplatená v zahraničí započíta na daňovú povinnosť v Slovenskej republike, prípadne sa príjmy podľa niektorých zmlúv vynímajú zo zdanenia.
Kedy treba podávať daňové priznanie
Daňové priznanie podáva daňovník, ktorý má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky alebo sa tu obvykle zdržiava a má zdaniteľné príjmy. Pre podanie daňového priznania nie je rozhodujúce, či sú príjmy zo zahraničia alebo z tuzemska, ak sú predmetom dane a nie sú od dane oslobodené podľa vnútroštátnych predpisov alebo podľa medzinárodnej zmluvy. Ak ide o príjmy, ktoré sú predmetom dane a nie sú oslobodené od dane, nie je rozhodujúce, či príjmy boli v zahraničí zdanené alebo nie. Názor, že ak príjmy boli v zahraničí zdanené, preto už nepodliehajú zdaneniu v Slovenskej republike, je nesprávny, zavádzajúci. Každý daňovník je povinný "zúčtovať" svoje príjmy v tom štáte, kde je rezidentom, t. j. osobou s neobmedzenou daňovou povinnosťou, kde má stredisko svojich životných záujmov. Toto zúčtovanie sa vykoná v súlade s medzinárodnou zmluvou o zamedzení dvojitého zdanenia.
Príklad
Študent pracoval ako brigádnik v zahraničí, zarobil po prepočte 50-tisíc korún (t. j. viac ako polovica nezdaniteľnej časti základu dane 43 968 korún), čo je jeho jediný príjem v roku 2005. Príjmy boli zdanené v zahraničí sadzbou 20 %.
-- V tomto prípade daňovníkovi vzniká povinnosť podať daňové priznanie, nevznikne mu však daňová povinnosť, lebo sa mu daň zaplatená v zahraničí započíta. Ak však nepodá daňové priznanie, čaká ho sankcia. Ak podá daňové priznanie po 31. marci a na základe podaného daňového priznania mu nevznikla daňová povinnosť platiť daň, sankcia je minimálne 2 000 korún. Ak mu vznikla daňová povinnosť, sankcia je 0,2 % z dane, minimálne 2 000 korún. V prípade, že daňové priznanie nepodá vôbec a musí ho vyzvať správca dane, sankčný postih je najmenej 10 000 korún.
Termín na podanie daňového priznania
Podľa § 49 zákona o dani z príjmov daňovník podáva daňové priznanie do troch mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia. Správca dane môže na žiadosť daňovníka alebo z vlastného podnetu predĺžiť lehotu na podanie daňového priznania najviac o tri mesiace. Ak súčasťou príjmov uvedených v daňovom priznaní sú príjmy plynúce zo zdrojov v zahraničí, môže správca dane predĺžiť lehotu najviac o šesť mesiacov.
Čo zaručuje medzinárodná zmluva
V praxi často prevláda názor, že zmluva o zamedzení dvojitého zdanenia zabezpečuje daňovníkovi úplne oslobodenie od dane, ak bola daň platená v zahraničí. Tento názor nie je správny. Účelom medzinárodnej zmluvy je síce zamedziť dvojitému zdaneniu, avšak tým, že osoba, ktorá poberá príjem zo zahraničia, by mala zaplatiť daň za rovnakých podmienok ako osoba, ktorá podniká v tuzemsku. Pravidlá pre zdanenie sú v jednotlivých krajinách rozdielne, preto vznikajú aj rozdiely pri vyčíslení základu dane, sadzbe dane a konečnej daňovej povinnosti. Účelom medzinárodnej zmluvy je zreálniť príjem štátneho rozpočtu zmluvných štátov (t. j. v zmysle pravidiel zmluvy prideliť taký podiel z daňového výnosu daňových subjektov do jednotlivých rozpočtov, ako sa dohodne v zmluve) tak, aby sa významne zabezpečila neutrálnosť podnikania pre daňové subjekty. Medzinárodná zmluva o zamedzení dvojitého zdanenia však v žiadnom prípade nezaručuje, že príjem nebude zdaňovaný v oboch štátoch súčasne. Štát je však podľa zmluvy a vlastnej politiky povinný urobiť také opatrenia, aby daňový subjekt mal rovnaké práva a povinnosti bez ohľadu na tuzemský alebo zahraničný pôvod svojich príjmov.
Zjednodušene povedené, ak daňovník zaplatil v zahraničí vyššiu daň ako by platil tuzemsku (t. j. daň bola platená do zahraničného štátneho rozpočtu), nemá nárok na vrátenie dane z rozpočtu ŠR. Ak daňový subjekt zaplatil daň v zahraničí nižšiu ako by platil v Slovenskej republike (napr. je tam nižšia sadzba dane), pri podaní daňového priznania doplatí rozdiel dane do sadzby 19 % podľa pravidiel zákona o dani z príjmov platnom v SR.