Prvého januára 1969 vznikla Slovenská socialistická republika a Česká socialistická republika. Ustanovili sa vlády, inštitúcie i federálne orgány. No napriek snahe niektorých štátnych predstaviteľov o rešpektovanie národnej a štátnej suverenity republík politická moc od začiatku hľadala cesty, ako obsah federácie "redukovať".
Ústup od reforiem a od obrodného procesu v roku 1968 nastal najmä po inštalácii Gustáva Husáka do najvyššej politickej funkcie 17. apríla 1969. Husák, narodený 10. januára 1910 v Bratislave-Dúbravke, po moskovskom diktáte v auguste 1968 opustil poslanie "česko-slovenskej jari" v intenciách Kremľa, aby mohol zaujať vedúce postavenie v komunistickej strane a v česko-slovenskom štáte. Platilo to o ňom aj ako o zástancovi riešenia slovenskej otázky na platforme česko-slovenskej federácie. No Husák skôr nebol ako bol pri odbornej tvorbe federácie. Prívrženec nie zväzku, ale spojenia dvoch štátnych národných útvarov v jednotnom štáte, v roku 1968 podpredseda vlády a predseda vládnej komisie pre prípravu ústavného zákona o česko-slovenskej federácii. Mal síce odvahu predostrieť otázku federalizácie, ale bol si tiež vedomý toho, že myšlienka federácie nenašla v českej verejnosti taký ohlas, ako to aj sám neraz proklamoval.
Normalizácia
Septembrové zasadanie ÚV KSČ v roku 1969 predznamenalo koniec zástancov pôvodnej koncepcie federácie. Nástupca A. Dubčeka Alois Indra na čele Federálneho zhromaždenia začal s podporou Husáka ovládať normalizačnú mašinériu. Zmocňovací ústavný zákon č. 117 z októbra 1969 umožňoval očistiť štátne orgány od reformistov. Nastala násilná obnova stavu českej a slovenskej spoločnosti pred rokom 1968, ale už smerom k reálnemu socializmu "brežnevovskej éry".
Táto politika podliehania sovietskemu tlaku triumfovala na zasadaní ÚV KSČ v decembri 1970, keď vedenie KSČ presadilo prijatie dokumentu Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ. Spolu s ukončením politických čistiek a vydaním demagogického Poučenia už z reformného procesu nezostalo nič. Husák už stál na vrchole moci.
V decembri 1970 Husák dopustil zdeformovanie česko-slovenskej federácie. Nad jej koncepciu povýšil politický princíp demokratického centralizmu. Základom obmedzenia poslania federácie sa stalo pokrivenie princípu rovný s rovným vo vzťahoch medzi českým a slovenským národom na úkor uplatňovania mocenského monopolu komunistickej strany, ktoré bolo v priamom rozpore s demokratickým usporiadaním vzťahov na platforme federácie. A to platilo pre celé 70. a 80. roky.
Kríza režimu
Podnetmi na krízu režimu sa stali Helsinská konferencia z roku 1975 a nástup M. Gorbačova do najvyššej politickej funkcie v Sovietskom zväze roku 1985. Husák postrehol výraznú názorovú diferenciáciu českej a slovenskej spoločnosti v rokoch 1988 --1989. Vnímal ju opatrne, s dešpektom. Rovnako vnímal aj prípravu novej ústavy Česko-Slovenska, kde vzťah českého a slovenského národa nadobúdal v rámci helsinského procesu čoraz väčší význam. Národné práva tu figurovali ako dôležité vo všeobecnom rozmere ľudských práv a slobôd.
Husák sa však zasadzoval skôr za uchovanie politických pozícií KSČ. V skutočnosti komunistický systém nevhodne vytváral ilúziu doriešenia národných vzťahov a tam bol aj Husákov "rukopis". Svojprávny vývoj slovenského a českého národa systém do určitej miery neprijal, lebo postavil všetko na hierarchii jemu vyhovujúcej politickej moci. Zodpovedala tomu predstava Indru či Husákovho nástupcu vo funkcii generálneho tajomníka ÚV KSČ Jakeša zakryť to ústavnoprávnym riešením. Indra a Jakeš sa v mnohom sporili s Husákom, ktorý sa v podstate len mohol prizerať jednoznačnému príklonu k vypracovaniu centralistickej podoby ústavy.
My, ľud československý...
Ústava mala zachovať dovtedajšie vzťahy medzi federáciou a republikami a "upevniť jednotnú štátnu politiku federácie na celom území ČSSR", teda nehýbať s osvedčenými princípmi usporiadania česko-slovenského štátu a zachovať kontinuitu existujúcich vzťahov federácie a republík. O profile pravdepodobne poslednej verzie návrhu Ústavy ČSSR, ČSR a SSR z jesene 1989 svedčí jej preambula, ktorá sa začínala slovami: "My, ľud československý...," ktoré vtedajšie vedenie chápalo ako vyšší historický stupeň vývoja socialistickej spoločnosti. Prišiel však 17. november 1989 a začínajúca sa zmena spoločenského systému. Husákovým posledným štátnickým aktom bolo vymenovanie federálnej vlády M. Čalfu 10. decembra 1989.
A "jeho" federácia?
Milan Šimečka, vo februári 1990 poslanec SNR, ju charakterizoval: "Dvadsať rokov federácie sa skutočne premrhalo v byrokratických procedúrach a slovenský národ sa za tú dobu o nič viac ako predtým nedostal do povedomia Európy. A z toho vychádza moja základná myšlienka, že teraz v otvorenej situácii, keď sa veľmi často hovorí o vstupe do Európy, by sa Slovensko malo usilovať autonómne, bez federálnych procedúr, aby sa v Európe prezentovalo svojimi tradíciami, svojou odlišnosťou, osudom národnostných menšín, krajinou a mnohými vecami, ktoré k Slovensku patria..."
Husák už v tom čase žil v ústraní a vnímal problémy česko-slovenskej federácie ako človek, ktorý ju pomáhal stavať -- s rozpakmi sledoval, ako sa demokratické podmienky nestali priestorom na plnohodnotné usporiadanie štátoprávnych vzťahov na princípe rovný s rovným, o ktorý tak bojoval už v roku 1945, no dokázal ho aj pokriviť. Zomrel v novembri 1991 a samostatnej Slovenskej republiky v januári 1993 sa nedožil.