"Libanon je jediná demokratická arabská krajina," zaznieva z úst mnohých Libanončanov i obyvateľov okolitých arabských štátov. Hoci toto tvrdenie znie na prvý pohľad prehnane, v mnohom je napokon pravdivé. A nejde len o politické chápanie tejto vety. Minimálne pre ľudí z iných arabských krajín je Bejrút symbolom voľnosti a obľúbenou dovolenkovou destináciou. Kluby, bary, diskotéky a reštaurácie sú tu súčasťou života rovnako ako v ktoromkoľvek európskom veľkomeste. Pri prechádzkach ulicami nemáte pocit, že každý druhý z okoloidúcich pracuje ako očko tajnej polície.
"Dévušky" v drahých kožuchoch
Iných návštevníkov z puritánskejších susedných štátov sem zasa lákajú tisíce "pracujúcich dievčat pre všetko". Najmä Ukrajiniek. "Kvôli nim sa nemôžu dostať do krajiny ani Východoeurópanky z iných štátov," bezmocne protestujú študentky arabistiky z našich zemepisných šírok. Skutočnosťou je, že muži so slovenským pasom dostanú vízum bez problémov priamo na letisku. Ženy od osemnástich do tridsiatich rokov však musia oň požiadať na ambasáde vo Viedni a splniť rad požiadaviek podmieňujúci povolenie na vstup do krajiny. Či sa takéto opatrenia nemíňajú účinku, je otázne.
V každom lietadle z Budapešti či Prahy sedí skupinka vysmiatych "dévušiek", ktoré sa po niekoľkých mesiacoch vracajú domov ovešané nákupnými taškami a odeté v drahých kožuchoch.
Lyžovačka pri mori
Bolo by však nespravodlivé tvrdiť, že takáto turistika je hlavným dôvodom návštev malej stredomorskej krajiny. Na malej ploche Libanonu možno nájsť všetko od príjemných pláží, cez úrodné doliny až po vyše trojtisícové pohoria, kde sa sneh udrží od polovice novembra až do teplej jari. Je len málo miest na svete, kde sa dá slnečná jarná lyžovačka, ako napríklad v stredisku Al-Arz: The Cedars spojiť s kúpaním v mori. To je od zjazdoviek vzdialené len necelú polhodinu autom.
Tradíciu lyžovania priniesli do krajiny Francúzi. Libanon bol totiž ich kolóniou až do roku 1943. Pochod vojakov s lyžami na každoročných oslavách nezávislosti pripadajúcich na 22. novembra potom pôsobí nanajvýš zaujímavo.
Vyznávači bôžika Bakchusa
Libanon má takisto dlhú tradíciu pestovania viniča. Predpokladá sa, že sa s ním začalo už za čias starých Féničanov, od ktorých mnohí Libanončania odvodzujú svoj pôvod. V historickom meste Baalbek je možné vidieť i starý chrám zasvätený vinárskemu bôžikovi Bakchovi. V novoveku pokračovali v tradícii pestovania jezuitskí mnísi, ktorí napokon vinice i spracovateľské manufaktúry predali libanonským vlastníkom.
Najznámejšími producentmi vína v Libanone sú spoločnosti Ksara a Kefraiya sídliace v doline Bekaa, ktorá leží medzi pohoriami Libanon a Antilibanon. Rozhodujúcimi faktormi kvality je podnebie s dlhodobým slnečným svitom a zretie v podzemných jaskyniach so stálou teplotou.
Občianska vojna
Obdobie konfliktu dnes pripomínajú už len fotografie na medzinárodnom letisku Rafíka Harírího a poškodené domy na bejrútskych predmestiach. Väčšina hlavného mesta je postavená nanovo, v širšom centre tu cez deň i v noci pracujú desiatky žeriavov stavajúcich moderné hotely.
O príčinách občianskej vojny sa i samotní Libanončania vyjadrujú rôzne. Stupňujúce sa vnútorné napätie v krajine vyvrcholilo v polovici 70. rokov útokmi kresťanských milícií Falangistov na autobusy prevážajúce palestínskych utečencov. Vtedajšia vláda bola napokon proti eskalácii napätia bezmocná. Ďalším faktorom bola i národnostná a náboženská rôznorodosť.
Krehká rovnováha
Krehkú rovnováhu medzi obyvateľstvom narušil aj príchod vedenia Organizácie pre oslobodenie Palestíny z Jordánska. Následné ozbrojené konflikty, konfrontácie organizácie s Izraelom i kresťanských a moslimských frakcií vnútri krajiny, priniesli skazu -- deštrukčné boje medzi ozbrojenými skupinami najmä v Bejrúte, masívne izraelské bombardovanie a okupáciu južného Libanonu, ktoré mali slúžiť proti útokom Hizballáhu, no priniesli najmä neskutočné utrpenie pre civilistov.
Do vojny sa priamo alebo sprostredkovane zapojili aj Spojené štáty, Francúzsko a Sýria, ktorej vojská spočiatku pôsobili ako mierotvorné jednotky, v krajine však po vojne zostali a boli celkom stiahnuté až v minulom roku pod medzinárodným tlakom po vražde libanonského expremiéra Harírího. Mier v Libanone bol dohodnutý 1. októbra 1989 v saudskoarabskom Taife. Do úplného zastavenia bojov ešte prešlo niekoľko mesiacov a občianska vojna celkovo trvala dlhých pätnásť rokov.
Taxikárova spoveď
Až na občasné eskalácie napätia na južnej hranici s Izraelom je obdobie rokov 1975 až 1990, našťastie, minulosťou. "Aj keď je Libanon zasa pekný, ešte dlho potrvá, kým bude ako v šesťdesiatych rokoch," sťažuje sa postarší bejrútsky taxikár George. "V časoch prezidenta Charlesa Heloua tu bolo výborne. Naozaj ako vo Švajčiarsku!" zaspomína nostalgicky na staré dobré časy. "Teraz sa všetko postaví znova, ale už to nebude ten istý Bejrút s dušou, akú mal predtým..." zamyslí sa, než vojdeme do dlhého tunela vedúceho z južných predmestí na Námestie martýrov v centre.
Cez všetky križovatky preletíme spolu s ostatnými vodičmi na červenú. Bežný miestny zvyk. Aj do Bejrútu sa však vkrádajú "nové maniere". Na semafory začínajú montovať kamery s fotoaparátom a v prvých dňoch to v centre mesta vyzerá ako na diskotéke. Prekvapeným vodičom blýskajú do očí blesky policajných fotoaparátov a domov chodia prvé pokuty. Z benzínovej pumpy neďaleko ulice zabávajúcej sa mládeže Šára Monet zasa demontovali testovací prístroj na alkohol, ktorý ešte pred rokom hlásal: "Dýchnite zadarmo a ak ste príliš opití, radšej nejazdite!" Európske spôsoby sa, zdá sa, vracajú...
Namyslení snobi?
Libanončanov ich susedia v regióne občas považujú za namyslených a snobských. Nedá sa povedať, že by na tejto vlastnosti nebolo niečo pravdivé, no kritika nie je na mieste. Šikovnosť a obchodný duch sa miestnym nedá uprieť a ohováranie často pramení práve zo závisti. A libanonský "snobizmus" má určitý zvláštny šarm.
Ďalším z neodmysliteľných prvkov tunajšieho života je zábava. Bejrút žije každý deň až do skorého rána. Miestne kluby vyhľadávajú dokonca Európania, reštaurácie a kaviarne v okolí námestia Place d´Etoile sú vždy plné. Aj väčšina známych súčasných arabských speváčok pochádza z Libanonu. Legendárnu Feiruz, ktorá po vojne opäť dokázala na svojich podujatiach spojiť masy, vystriedali mladšie hviezdy ako Nadžwa Karam či Nancy Adžram. Koncerty sú skutočným zážitkom, hlavný interpret je v nich len čerešničkou na torte. Dá sa dokonca tvrdiť, že mnohí muzikanti a vokalisti by minimálne z hudobnej stránky zahanbili aj väčšinu obdobných podujatí v našich zemepisných šírkach.
Jink a Jank
Hlavná cesta spájajúca západ a východ Libanonu vedie cez priesmyk Dahr-al-Baida. Spája takisto Bejrút s Damaškom a dolinu Bekaa s pobrežím. V lete sa tu od horúčavy roztápa asfalt, v zime je cesta vrezaná do závejov snehu. Počasie sa tu mení rovnako extrémne ako sa v poslednom storočí menili obdobia šťastia a hrôzy. Autá klesajú strmými serpentínami do Bejrútu a na mori sa zrkadlí mesačné svetlo. Ligot jeho odbleskov pôsobí upokojujúco a vyrovnane. Život s takýmito prívlastkami by si Libanončania určite zaslúžili. Nadlho.