Náš folklór je jedna z mála vecí, na ktoré sú Slováci právom hrdí. Bez ohľadu na pohlavie, vek, náboženskú alebo sexuálnu orientáciu, všetci si uvedomujeme význam tradícií v živote národa.
Existujú krajiny a štáty, ktoré sú pomerne mladé, a preto nemajú svoju stáročnú históriu. Hľadajú podstatu, z ktorej by vyšli tradície. Azda najlepšie to vidieť na prípade Spojených štátov amerických. Aj keď je táto krajina hegemónom v mnohých oblastiach, jej pôvodné tradície takmer neexistujú, väčšinu z nich so sebou priniesli prisťahovalci. Azda aj preto sa väčšina amerických filmov, viac či menej krvavých, podobá rozprávkam, v ktorých dobro úspešne bojuje so zlom. Na strane druhej ich treba pochváliť za to, akým spôsobom sa zhostili historického obdobia osídľivania kontinentu a čo všetko dosiahli spracovaním country a western štýlu, svojho "folklóru", vo filmoch, hudbe, obliekaní a dokonca v životnom štýle.
Napriek bohatstvu a šírke našich tradícií však narážame na problém, kto sme a akí sme. "Panujú tu veľké anomálie," hovorí Ing. Peter Litomerický, riaditeľ Slovenského ľudového umeleckého kolektívu. "V minulosti sa o nás stále niekto staral, niekomu sme patrili, niekto nám rozkazoval... Nikdy sme si neboli sami pánmi. Vždy sme proti niekomu bojovali. Vedeli sme obdivuhodne a hrdinsky bojovať proti spoločnému nepriateľovi, čo dokazuje bohatá história. Ale keď s tratíme spoločného nepriateľa, bojujeme sami proti sebe. Dvaja Slováci nie sú schopní dohodnúť sa. Hovorí sa o nás, že máme veľké srdce. Hosťovi by sme dali (mali dať?), podľa príslovia hosť do domu -- Boh do domu, to prvé posledné. Taktiež je známa pracovitosť Slovákov -- z minulosti. Existujú ešte tieto hodnoty, alebo sú to len naše predstavy o nás samých?" vysvetľuje naše lavírovanie medzi širokými mantinelmi.
Navždy však nemôžeme byť ani ryba, ani rak. Máme šancu spevniť si chrbtovú kosť? "Podľa mňa sa musí vystriedať niekoľko generácií, kým sa nejakým spôsobom vykryštalizujeme a upravíme naše zlé zvyky, ao ohováranie, závisť a neprajníctvo. O svojej histórii vieme dosť, ovládame naše tradície, folklór má na Slovensku hlboké a pevné korene, nemusíme sa oň báť. Samozrejme, treba ho udržiavať, ukazovať a ďalej rozvíjať. Bolo by zlé, keby sme tradície zakonzervovali a podávali len tak, ako sme ich zdedili. To sa tu trochu aj dialo. Práve SĽUK by mal podľa môjho názoru formou blízkou dnešným generáciám posúvať spracovávanie a prezentáciu tradícií ďalej," mieni P. Litomerický.

Tradičné Vianoce
Vianoce vychádzajúce z kresťanského náboženstva sú tiež tradíciou, na Slovensku mimoriadne silnou. Náš folklór je typický a zaujímavý svojou rôznorodosťou, ale práve vianočné tradície majú vo všetkých regiónoch mnoho spoločného a aj napriek tomu, že sme veľmi náchylní na prenikanie iných zvykov (napríklad sviatok sv. Valentína sa u nás udomácnil doslova zo dňa na deň), ich podstata je stále nemenná. Každá slovenská rodina si 24. decembra sadne k bohato prestretému stolu, k večeri, ktorá je dôkazom hojnosti alebo blahobytu. V každej rodine ostáva cesnak, ktorý symbolizuje zdravie. Niekde sa ním robí krížik na čelo, inde sa je s oplátkou. Večera a cesnak sa dodnes na vidieku hojne nosia aj domácim zvieratám, aby boli zdravé a aby bolo hospodárstvo bohaté. Ani tradícia koledníkov sa veľmi nezmenila, stále chodia deti, celé rodiny alebo Cigáni spievať ľuďom po dedine... Pravda, voľakedy skutočne nemali iný úmysel ako zaželať zdravie, hojnosť a božské požehnanie a možno za to dostať malú odmenu. Dnes sa už zmysel koledovania trochu posunul, ale bez diskusie je pevne zakotvenou a charakteristickou tradíciou Vianoc obdarúvanie.

Globalizácia a folklór
Samozrejme, aj do slovenských vianočných tradícií sa dostávajú cudzie prvky. Ovplyvňovanie kultúr je nepretržitý proces, v niečom osožný, v niečom nie. V súčasnosti, keď sa uvažuje o zrušení hraníc a o vytvorení akejsi spoločnej európskej republiky, bude jednotlivé krajiny odlišovať jazyk, kultúrne tradície a najmä folklór. "Aj to je jeden z dôvodov, prečo ho treba udržiavať a rozvíjať, lebo je otázkou niekoľkých rokov, kým bude jediným diverzifikačným znakom," hovorí riaditeľ SĽUK-u.
Toto teleso momentálne pracuje na novom programe s názvom Cirkus svet, ktoré posunie slovenský folklór do úplne nového spracovania. Určite sa stretne s búrlivými ováciami a zároveň s ostrou kritikou. Ako všetko nové a iné. "Tento program je určený predovšetkým mladej generácii a zahraničnému divákovi. Nejde o dehonestáciu folklóru, ale o iný pohľad na jeho prezentáciu a spracovanie," vysvetľuje.
Tým zároveň nepriamo odpovedá na otázku, o ktorej polemizujú mnohí odborníci. Čo je folklór, uzavreté historické dedičstvo alebo studnica národa, do ktorej môžu prenikať aj prvky z novšej histórie? "Aj dnešná doba prináša ľudovú tvorbu. Napríklad existuje veľa pesničiek o roku 1968. Asi ešte nie sú dostatočne staré, aby sa použili a pustili do éteru."

Odzemok za hranicami
Slovenský folklór má v zahraničí veľmi dobré meno. Sme jeden z mála národov, ktorý aj humorným spôsobom prezentuje náš folklór a dokáže sa v ňom vysmiať sám zo seba. Okrem toho je veľmi bohatý a rôznorodý, čo je pozoruhodné v porovnaní s inými krajinami a s územím, na akom sa Slovensko rozkladá. "Hovorí sa, čo dolina, to iná pieseň. Každý náš región má odlišné, svojské a originálne tanečné prvky, kroje a hudbu, " hovorí Peter Litomerický.
Ale stále je to menšinový žáner, s ktorým sa iba ťažko robí biznis. Môžete namietať, že írska skupina ľudového tanca The Lord´s of the Dance dokázali urobiť dieru do sveta piatimi tanečnými prvkami. "My sme sa o niečo také až doteraz nepokúsili, akoby sme sa báli akejkoľvek zmeny. Ale snáď sa nám podarí prelomiť túto stenu už spomínaným novým šou programom."
Malo by byť prirodzené, že prvky tradičnej kultúry prenikajú aj do súčasného moderného umenia. Koľko pôvodnej slovenskej populárnej hudby však z neho čerpá?! Paradoxne si v nej poľahky našli svoje miesto africké alebo latinsko-americké prvky. "Je to problém, ktorý trochu vyčítam osvetovým pracovníkom a folkloristom. V minulosti urobili obrovský kus práce, zmapovali celé Slovensko, zachytili tradície v danom čase, ale potom sa vývoju nenechal priestor. Keď idete po Juhoslávii alebo Grécku, je vám jasné, kde ste, keď počúvate populárnu hudbu. Vychádza z vlastného folklóru, ktorý sa kontinuálne spracúval a prispôsoboval. My sme to akosi rýchlo uzavreli, populárna hudba kopíruje skôr tradície zahraničné ako naše," kritizuje riaditeľ SĽUK-u.

Latovičky Senzus a Lojzo
Jedna lastovička jar nerobí. Ak si postaví hniezdo na vašom okne, môže vás potešiť čvirikanie mláďat, ale aj poriadne zarmútiť napáchanou škodou. To je prípad skupiny Senzus, zarábajúcej peniaze dehonestovaním až vulgarizovaním folklóru. Neprekážalo osvetovým pracovníkom, len ťažko sa zmierujúcim s ideou o rozvoji folklóru, že sa na verejnosť dostal niekto nefundovaný a tento folklór ničí?! Na druhej strane treba Senzusu uznať obrovský kus práce, však vďaka nim sa široké masy od šiestich do sto rokov naučili mnoho nových ľudových pesničiek.
Tvorbu na základe mestského folklóru robila populárna skupina Lojzo. Neupravovali staré pesničky, ale tvorili si vlastné, špecifické. Apropo, aj vy si folklór a ľudové tradície spájate s vidiekom? "Mestský folklór je skutočne menej vnímaný, asi nebol taký svojský, ako vidiecky," uvažuje nahlas P. Litomerický.
K mestskému folklóru by potom mohli patriť v súčasnosti napríklad diskotéky ako pendant ľudovej zábavy na vidieku.

Dom bez strechy
Tvárime sa ako veľkí lokálpatrioti a národovci, bohužiaľ, skôr rečami. Skutkami nás iné krajiny ďaleko predbehli. "To je skutočne pravda. Niekoľko kamarátov mi odišlo do zahraničia a jediný, kto im pomohol, neboli Slováci, ale Poliaci a Juhoslovania. Nevieme držať spolu. V každom väčšom štáte sú dva -- tri slovenské spolky, je to smiešne, ale na druhej strane sa ani niet čo čudovať. Veď koľko tu máme politických strán?! Akoby sme mali geneticky danú potrebu štiepiť sa," zamyslel sa P. Litomerický.
Táto "potreba" sa prejavila aj pri zatiaľ márnom pokuse prijať zákon o Slovenskom ľudovom umeleckom kolektíve. "Tento zákon nie je v podstate ničím mimoriadnym. Kopíruje existujúce zákony a podobných inštitúciách a Zriaďovaciu listinu SĽUK-u, len boli rozvedené časti o počtoch v umeleckých zložkách, čo je skôr brzdiaci element, lebo podanie folklóru sa môže v priebehu rokov meniť. Na Slovensku však neexistuje zákon na ochranu tradičnej kultúry a folklóru. Je nevyhnutné pomenovať postavenie subjektov prezentujúcich tradičnú kultúru, tradície a folklór. Toto bol pokus o adektávne postavenie jedinej profesionálnej inštitúcie na Slovensku, ktorej úlohou je "vytvárať umelecké programy vysokej autorskej, interpretačnej a profesionálnej kvality" (citát zo Zriaďovacej listiny SĽUK-u) Taktiež to poukázalo na neriešenie problému ochrany tradičnej kultúry a folklóru na Slovensku formou zákona," vysvetľuje riaditeľ Slovenského ľudového umeleckého kolektívu.
Možno by sme sa po príklad mohli vybrať na juh, Maďarsko totiž založilo Dom tradícií a ním zastrešilo všetky kultúrne subjekty, ktoré sa zaoberajú tradičnou kultúrou a folklórom. S osvojovaním si zahraničných trendov predsa nemáme problémy. Alebo žeby to neplatilo všeobecne?!