Už ako trinásťročný skladal počas komunizmu piesne zamerané proti režimu. Jeho skupina Bez ladu a skladu položila základy slovenskej alternatívnej scény. V 90. rokoch sa stal zase priekopníkom jedného z najúspešnejších slovenských hudobných festivalov - Pohoda. Momentálne už síce aktívne svoju hudbu na pódiách nešíri, no nevylučuje, že čoskoro sa na scénu vráti opäť. Michal Kaščák.
Pohoda začína o pár dní, máte už všetko pripravené?
- Ako sa to vezme. Všetko podstatné už áno, ale momentálne sme v tom najväčšom švungu, už odchádzame do Trenčína.
Čím bude špecifická tá tohtoročná?
- Každoročne sa snažíme posúvať ďalej program i služby. Rozdiel cítiť určite bude. Máme prvýkrát zastúpenú operu, predstaví sa Slovenské národné divadlo pod taktovkou Rastislava Štúra, aj súčasná opera s hrou Cirostratus divadla Gunagu. Prvýkrát máme aj gospelovú skupinu The Blind boys of Alabama a inak pokračujeme v tom, čo nás charakterizuje. Robíme pestrý výber hudobných žánrov, ale aj pestrý záber iných druhov umenia.
Čo vám to napadlo priniesť na Pohodu Operu SND, ktorá vystúpi v sobotu na poludní?
- Mal som vždy takú predstavu, že chcem priniesť veľké teleso. Už sme mali vojenskú dychovku, symfonický orchester. Operu som chcel dávno a potom som ju videl raz v Británii. Bolo mi strašne ľúto, že som ju videl inde skôr, ako som to vyriešil u seba, lebo vtedy som to v hlave mal. Zdá sa mi, že je to niečo, čo nám dodá krajší, slávnostnejší ráz. Tak ako v minulosti vážna hudba alebo hot-jazzové koncerty dobre zaberali, tak mám pocit, že toto bude niečo, čo urobí pohodu noblesnejšou, ale v dobrom nesnobskom slova zmysle.
Chýba ale headliner, niekto ako oficiálna hlavná hviezda festivalu...
- To si ja nemyslím. My tvrdíme, že nám nejde o headlinera, ale nie preto, že by chýbal, ale naopak preto, že ich je veľmi veľa. K veľkým hviezdam môžeme zaradiť Basement jaxx, The Air, The Hives, Dj Shadow, mando Diao, Wu Tang Clan, The Blind boys of Alabama, Dave Clarke, Amadou et Mariam. To sú ľudia, ktorí sú v pozícii headlinerov na veľkých európskych festivaloch. Naozaj to nie je tak, že by sme my chceli pridávať kapelám na vážnosti, nechceme to zveličovať. Ale čo sa týka hviezd, akoby sa spojilo niekoľko minulých ročníkov dokopy. Festival dobre funguje, keď funguje všetko. Nie je podstatné jedno meno, ale celok.
Ktorá z týchto skupín je pre vás srdcovou záležitosťou?
- Je ich veľa, ale veľmi prekvapujúca je pre mňa CCS z Brazílie, to sú skvelé dievčatá, veľmi sa teším na spomínaných Blind boys of Alabama, Lou Rhodes, Ugly Duckling, či Messer Chups. Budeme opäť hrať aj diela Svetozára Stračinu. Z každého žánru sú to krásne veci.
Minulý rok otvárala festival divadelná hra Tiso s Mariánom Labudom. Tento rok to bude Kumšt, s trojicou hercov Milan Lasica, Marián Labuda a Milan Kňažko. Prečo?
- Je to skvelá hra. Keď prišla možnosť, že môže byť na festivale, tak som sa potešil, napokon bude mať tú česť otvoriť celý festival. Páči sa mi to aj ako symbol. Často sa nad umením dajú viesť rôzne reči, často sa za umenie môže vyhlasovať hocičo, vlastne o tom aj Kumšt je ako hra, ale nie vždy to tak musí byť. My sa snažíme priniesť na festival naozajstné veci a Kumšt to má trochu zľahčiť. A plus sú to traja páni, ktorí tvoria piliere slovenského divadelného umenia, ich účasť si vážime.
Ovplyvňujú vás pri výbere programu financie?
- Od peňazí závisí, koľko si môžeme pozvať veľkých mien, ktoré stoja milióny. A od toho, aký veľký obnos dostaneme od partnerov a koľko asi môžeme očakávať ľudí sa odvíja to, koho si môžeme dovoliť pozvať, pričom ale každý rok risk zvyšujeme, pretože dúfame, že príde viac ľudí.
Prvotná myšlienka vášho festivalu bola priniesť na Slovensko takú hudbu, ktorú u nás bežne ľudia nepočuli. Zmenila sa v ničom?
- Zo začiatku boli častými hosťami Pohody viac- menej spriatelené kapely. Teraz sa to už zmenilo, ťažiskom sa stali zahraniční umelci. Chceme privážať nevídané a neslýchané, v tom pokračujeme ďalej, ale nie len v hudbe, ale aj ostatných druhoch umenia - hudba je ale stále ťažiskom.
Prvé ročníky boli pre vás stratové. Ako sa vám potom podarilo presadiť?
- Stratovosť sa prestriedala počas viacerých rokov. Stratový bol napríklad aj minulý rok, ale podarilo sa nám prežiť vďaka pomoci partnerov. Tento rok začíname s veľkým dlhom, no dúfame, že to bude fungovať. Či festival prežije závisí od návštevnosti.
Je ťažké zohnať sponzorov na takýto festival?
- Ťažké. Aj keď sme zavedená značka, každý rok začínajú s partnermi rokovania akoby od začiatku, vrátene generálneho, aj keď s tým máme teraz viacročnú zmluvu. My nefungujeme na sponzoringu, my fungujeme na partnerstve. Musíme dať partnerom mediálne plnenie a plnenie na festivale.
Nie je to pre sponzorov otázka prestíže?
- Dúfam, že je, ale všetky firmy majú limity, ktoré vychádzajú z domáceho trhu. Snažíme sa k partnerom byť korektní. Snažíme sa o nich starať, tak ako si zaslúžia a sme radi, že aj vďaka nim je festival tam, kde je. Nám ide o to, aby sme boli čo najslušnejší a dobrý festival.
Pohoda sa presťahovala na letisko. Necnie sa vám za pôvodnou komornejšou atmosférou na štadióne?
- Vôbec nie, atmosféru si môžete urobiť, kde chcete. Je tam napríklad zóna ticha, s kaplnkou a malou lúkou, kde ste úplne v inom svete. Na výstavisku, štadióne sa to robiť nedalo. Ja som mal tieto priestory rád, ale festival sa na letisku vyslovene nadýchol, keď chce mať niekto veľa voľnosti, tak si ju na letisku nájde, nájde si ale aj útulné miesta. Trenčianske letisko má krásne okolie, stretávajú sa pri ňom tri pohoria. Inovec, Biele Karpaty a Strážovské Vrchy a ono je akoby v strede. Aj kapelám, ktoré nemajú radi letiská, sa to trenčianske páči.
Ako sa vám darí lákať a zháňať zahraničné hviezdy?
- Ten proces nie je úplne jednoduchý. Avšak tým, že sa nám za desať rokov podarilo priniesť veľa dobrých a silných mien, je to ľahšie. V tomto roku sa môžem pochváliť, veľa skupín sa nám hlási samo, prostredníctvom ich agentúr aj z top špičky.
Vlani na festivale zomrel pri práci mladý človek, 21 ročný David z Prahy, spadla naňho nešťastným spôsobom časť stanu. Nemali ste kvôli tomu teraz problémy?
- Nie, vôbec nie. Bola to nešťastná náhoda, ktorá nás naučila väčšej pokore a ostražitosti. Musím povedať, že aj jeho rodina sa k tomu postavila s obdivuhodným pochopením, dokonca v tomto roku prídu Davidovi rodičia na festival. Každý, kto príde vie, že my na bezpečnosť výrazne dbáme. Prekračujeme všetky možné normy, máme sedem pevných stanovíšť zdravotníkov, sanitky, posilnenú službu v trenčianskej nemocnici. Aj keď to vyznieva tvrdšie, stále je to 20- tisícové mesto, kde sa nešťastia môžu stať.
Vlani polícia zadržala sedem ľudí podozrivých z prechovávania drog, približne desiatim ľuďom zobrali vodičské preukazy za jazdu pod vplyvom alkoholu. Ako sa pozeráte na odvrátenú stránku festivalu?
- Keď sa stretne 25- tisíc ľudí, je tam predpoklad, že niektorí budú mať problém napríklad s drogami, ale zase sa snažíme to riešiť. Náš postoj dávame jasne najavo. Máme tam Centrum pre liečbu drogových závislostí, Ligu za duševné zdravie, občianske združenie Odyseus, čiže sa nesnažíme problémy skrývať, skôr dávame ľuďom šancu. Tie policajné štatistiky vždy vyzerajú hrozivo, ale keby ste si urobili policajnú štatistiku iného mestečka, s dvadsaťtisíc ľuďmi, tak by ste mali štatistiku rovnakú. Určite niekto pre festival nezačne brať drogy.
Existuje vôbec spôsob, ako eliminovať drogových dílerov?
- Áno. Spoluprácou s políciou a prezentáciou svojich postojov. Nemusí sa to niektorým ľuďom páčiť, ale kriminálka je aj tak na každom väčšom festivale.
Pred dvoma rokmi ste si zahrali s vašou bývalou skupinou Bez ladu a skladu na pódiu opäť aj s Richardom Rybníčkom (vtedajším generálnym riaditeľom STV- pozn. red). Nechystáte sa to zopakovať?
- Nie, ale tentoraz si zahrám v opere Cirostratus s divadlom Gunagu.
Čo robíte, ak nepracujete na Pohode?
- Hudbu, pre Českú televíziu projekt Ladí, Neladí. Chceli by sme aj obnoviť Neuropu, moju skupinu, ktorá vznikla po Bez ladu a skladu a moja obľúbená činnosť je tiež nerobiť vôbec nič.