Zo zbierky Báseň a čas
V prehratom spore
Báseň už nenapíš,
priateľu.
dosť už bolo.
Opusť to štíhle kanoe
a vydaj z ruky veslo.
Bez neho dokončíš
to aj tak tiché sólo,
kde holá súcnosť píše si
večitú báseň bez slov.
Blíži sa veľká tíš,
kam odchádzajú slová.
Báseň už nenapíš.
Preto ju píšem znova.
A napokon láska
A napokon láska. Láska k žene,
ku dieťaťu, láska k živému.
Aj keď bolo všetko zaplatené,
je to dar. Tak zaďakujme mu.
Za to, že je, čím sú hviezdy lodi,
najjasnejšia medzi hviezdami.
Láska, ktorá plodí nás i rodí
na krátku púť svetom neznámym.
Láska -- nebo naraz také blízke.
Víno bohov v krehkej nádobe.
Láska, ktorá sedí pri kolíske.
Láska, ktorá kľačí na hrobe.
Láska -- sviatok človečieho tvora.
Tá, čo iba nechtiac ublíži.
A nad ľudskou -- láska Božia, ktorá
odovzdane visí na kríži.
Ako to bolo
Nebol si iný, bol si jeden z nás.
Nezvolil si si miesto ani čas.
Nerozhodoval o tom, čo je dané.
Kde, kedy, komu platíš svoje dane.
Kde leží more a kde prístavy.
Nemohol tušiť, kde ťa pristaví
neviditeľná predavačka žrebov.
S výhrou i bez výhry,
pomalší ako čas,
išiel si cestou, ceste napospas.
A tvoja báseň po nej išla s tebou.
Tomuto svetu
Nie si môj, priznávam.
Ja možno nie som tvojím.
Mám iné more pod sebou.
Na inom móle stojím.
A je to úprimné,
ak sa ti zverím v núdzi,
že ty si cudzí mne
a ja snáď tebe cudzí.
Čo ma však núti tebou žiť
pri tvojom klzkom chlebe?
Len to, že nechcem ublížiť
napokon ani tebe?
Tak s tebou bdiem a s tebou spím.
No, kde ty svoj meč kuješ,
tam tvrdohlavo straním tým,
ktorých ním ponižuješ.