Zlatá horúčka. V roku 1897 zachvátila kanadský Yukon pri meste Dawson. Odhaduje sa, že k tamojším potokom Bonanza Creek, Eldorado Creek a do ich okolia odišlo vtedy hľadať zlato približne 100-tisíc zlatokopov. Pod dohľadom polície, predchodkyne dnešnej Kráľovskej kanadskej jazdeckej polície, si každý záujemca mohol uplatniť právo na zlatonosnú parcelu s rozmermi 152 krát 305 metrov. Aby v nehostinnom kraji prežili, museli mať v povinnej výbave 200 kilogramov slaniny, pol tony múky, 75 kilogramov sušeného ovocia, ryžu, kávu, mlieko...
Podľa encyklopédie Wikipédia sa v roku 1894 v Yukone vyťažilo 188 kilogramov zlata. O tri roky neskôr 3 700 kilogramov. Najúspešnejším bol rok 1900, keď zlatokopi našli 33 515 kilogramov tohto kovu.
Naša zlatá horúčka
Občas vypukne zlatá horúčka aj na Slovensku. To vtedy, ak niektorý zo zlatokopeckých klubov či cechov usporiada súťaž v ryžovaní zlata. Nedávno ju pripravil v Hodrušskej doline pri Banskej Štiavnici Richard Kaňa -- náš dlhodobo najúspešnejší zlatokop. V roku 1999 získal titul majstra sveta v ryžovaní zlata.
Zabaviť a zlepšiť sa v narábaní s panvicou prišlo do Hodruše-Hámrov niekoľko desiatok hľadačov zlata z rôznych kútov Slovenska. Na vypuknutie Zlatej horúčky -- jednej zo súťažných disciplín -- stačila v tomto prípade iba pol metra vysoká kopa štrku, v ktorej boli ukryté päťdesiathalierniky a zlatinky -- drobné kúsky zlata. Nie väčšie ako milimeter.
Po výstrele z pištole sa zlatokopi vrhli na štrk. Bojovali ako o život, len aby si z neho trochu nabrali do panvice. Potom v pripravených claimoch -- nádobách naplnených niekoľkými hektolitrami vody -- vyryžovali vzácny obsah. V skutočnosti išlo len o zábavu. Napriek tomu aj pri takejto "zlatej horúčke" všetci títo, inak dobrí priatelia, prestali poznať aj najlepšieho kamaráta.
Panvica za tisícku
S ryžovaním zlata začala Helena Režná z Trenčína v roku 1994. O štyri roky získala na majstrovstvách sveta v Kalifornii bronzovú medailu. Dnes patrí k našim najlepším zlatokopkám. "Víťazstvo závisí od šťastia, ale aj techniky, panvice a materiálu, v ktorom sa zlato hľadá," vysvetľuje šampiónka. Trénovať, teda ryžovať zlato, chodila aj k Váhu. Bez tréningu sa totiž nedá v súťaži obstáť. Lebo inak sa ryžuje, keď je zlato v štrku, a inak, keď je v ílovitej hornine. "Zlatokopi majú spravidla jednu, maximálne dve panvice," dodáva Režná.
Panvice majú predpísané rozmery. Nesmú byť hlbšie ako pätnásť centimetrov a v priemere môžu mať najviac päťdesiat. Počas skutočnej zlatej horúčky sa používali hladké kovové panvice s plochým dnom. Neskôr takzvané číňaky, ktoré sa podobajú čínskym klobúkom. V súčasnosti majú zlatokopi aj plastové panvice s tmavým, drsným povrchom, aby sa zlatinky dobre zachytili a bolo ich vidieť. Toto zlatokopecké náčinie sa bežne nepredáva. Panvice zhotovujú zlatokopom zruční kolegovia "na mieru". "Zatiaľ som ich vyrobil asi pätnásť," hovorí zlatokop Jozef Kollár. A koľko panvica stojí? "Od tisíc korún vyššie."
Zlato z Aljašky
Na Slovensku je 107 registrovaných zlatokopov. Spravidla chodia už len na súťaže. Niektorí síce idú aj do terénu, ale hľadanie tohto vzácneho kovu na našich potokoch a riekach by ich neuživilo. Hoci takmer v každej z nich sa zlato ešte dá nájsť. "Veľmi pekné miesto sú Zlatníky v Považskom Inovci. Náleziská sú aj pri Zlatých Moravciach a Rožňave," hovorí zlatokop Marián Sulák. Ryžoval už aj na Aljaške. Partia, s ktorou tam bol, našla však len jeden gram zlata, lebo ho hľadali na už dvakrát preosiatej hornine. "Nenašli sme veľa, ale bolo to príjemné, pretože zlato z Aljašky nemá hocikto." Jeho doterajším najväčším nálezom je pritom zlatinka dlhá asi tri milimetre.
Podľa Kollára sú nádejnými lokalitami aj rieka Nitra, niektoré oblasti pri Humennom, pod Vysokými Tatrami a na Dunaji.
Niektorí súťažiaci sa netajili, že keby na to mali peniaze, išli by v auguste na majstrovstvá sveta v ryžovaní zlata. Budú v ich mekke -- v kanadskom Dawson City. Na víťaza takýchto podujatí čaká spravidla pravý nuget alebo prívesok s drahým kameňom.
StoryEditor