Václav Havel nerád číta divadelné hry. Radšej sa na divadlo pozerá na javisku, kde namiesto literárnych tieňov hovoria a konajú skutoční ľudia. Aj tak si dovolil neuveriteľný luxus a svoju novú hru Odcházení vydal viac ako pol roka pred plánovanou premiérou knižne (Edícia Respekt). Predhodil tak nenásytným recenzentom literatúru, hoci to, čo napísal, je nafalšovaná dráma.
Irónia "absurdného písania"
Nie je potrebné naplno zapojiť imagináciu a predstavovať si, ako by to všetko mohlo vyzerať na javisku, aby čitateľ dospel k záveru, že návrat k dramatickému písaniu sa Václavovi Havlovi podaril. Štýl Havlovho "absurdného písania" sa vracia v novej sile, a to nie preto, že by ho autor piloval, dotiahol k dokonalosti, ale preto, že k nemu získal ešte ironickejší postoj.
Ten sa v hre prejavuje najmä vstupmi (autorovho) Hlasu, ktoré na chvíľu zastavujú hru. Havlove komentáre sa týkajú priebehu diania, jemností zvoleného dramatického riešenia, ale vkladajú do hry aj všeobecnejšie úvahy o divadelnej tvorbe - ako vytvárať postavy a svet na javisku. Nie je to však žiadne suché mudrovanie. "Čo však môžem robiť? Jednoducho sa mi to páči a mám pocit, že to tam patrí...," vysvetľuje Hlas, prečo si jedna z postáv neustále sype do nápoja škoricu. "Prázdnu scénu mám takisto rád. Otázkou je, ako dlho môže byť prázdna...," hovorí na inom mieste.
Shakespeare aj Čechov
Václav Havel píše a s písaním sa otvorene "hrá". Ale táto "hra" pokračuje aj za hranicami hry, keď do vznikajúcej politickej komédie o odchádzajúcom (Rieger) a prichádzajúcom (Klein) vládcovi vpúšťa ozveny Shakespearovho Kráľa Leara a Višňového sadu od Čechova. "Ty pukni, príroda, a utrať semä, z ktorého sa rodia nevďačníci!... Daj psovi úrad a hneď je z neho pán!" Ako smiešne a zároveň možno ešte mrazivejšie znejú Learove slová, ktoré vykrikuje exkancelár Rieger, neľudsky trpiaci stratou významnosti, a to dokonca viac než miznutím moci.
V Riegerovej postave a v jej zdanlivom protiklade ku Kleinovi je veľa Havlovej sebaironickej reflexie štrnástich rokov v politike a tiež márnosti z toho, že mlyny moci nakoniec všetkých premelú do rovnako neoriginálnych foriem plných suchého humoru myšlienkového prachu. Ako vždy u Havla je to viac zachytené v jazyku než v divadelnej akcii. Vyprázdnenej politickej buriny tu padá požehnane, až sa aj sám autor necháva strhnúť k chvíľkovému apelu na "zelený" život.
Po prúde času
S niekoľkými krátkymi výstupmi nevyhnutného bytia, ktorému sa vždy viac hodí skôr nepriznané hranie, je to zrejme jediné viditeľne slabšie miesto Havlovej hry.
Odcházení nie je zďaleka len hra o obťažnom konci kariéry politika, o virtuálnosti politického sveta alebo o mediálnej manipulácii. To by sa hra zúžila iba na prvý plán. Havel dramatik mieri aj do nižších poschodí, k jemnejším koreňom, za "púhe" divadlo. Siaha po prúde času, ktorý mu pri písaní, "v snahe zapísať sa", preteká rukami. Každý sa raz na chvíľu stane Learom a vyjde si na prechádzku višňovým sadom, kde sa už pilne rúbe...
O Odcházení
Nová hra Václava Havla si získala pozornosť najmä bojom, ktorý o ňu zvádzali české divadlá. Hru napokon uvedie pravdepodobne v máji budúceho roka Divadlo na Vinohradech, a to v réžii Davida Radoka. Havel popiera, že hra o odchádzajúcom kancelárovi má autobiografické črty, keďže ju začal písať v rokoch, kedy netušil, že sa raz stane prezidentom. Momentálne vraj už pracuje na ďalšej hre.