Už ako tínedžer bol hviezdou českých filmov. Predstaviteľ hlučného strýka Pepina vo filme Postřižiny či zberateľa starožitností v snímke Slavnosti sněženek Jaromír Hanzlík si minulý týždeň na Moste slávy prevzal ocenenie Hercova misia.
Na festivale ste už celý týždeň, pôsobíte veľmi spontánne, chodíte na filmy, navštevujete tlačové konferencie. Zdá sa, že sa vám tu páči. Ako vnímate cenu Hercova misia?
Obdivujem tento festival. Som prekvapený, čo partia organizátorov dokázala. Všetko je naozaj profesionálne pripravené. Je to malý festival, ale aké osobnosti sem už oni dostali! Keď som sa prešiel Mostom slávy a videl, kto všetko navštívil Trenčianske Teplice - od Franca Nera cez Ginu či Omara Sharifa, musím povedať: klobúk dolu! Skláňam poklonu tímu, ktorému sa podaril takýto husársky kúsok! Som poctený, že budem mať tabuľku vedľa týchto veľkých osobností. A veľmi ma teší, že tá moja plaketa bude priamo vedľa Jeremyho Ironsa! A že ju dostanem od takých ľudí, ktorých si vážim.
Váš otec bol operetný herec, mama pracovala v televízii. A vy ste už ako dieťa boli triedny šašo. Nuž a od základnej školy ste striedali filmové úlohy. Bolo vám od mala jasné, že sa stanete hercom?
Bolo to dané od začiatku, že chcem ísť po stopách môjho otecka. Bol mojím vzorom. Bol operetným hercom, ale v 50. rokoch ho komunisti vypudili z operety na okraj kultúrneho frontu - do kabaretu, chudáka. Bol to obdivuhodný človek, ktorého som miloval. Keby som si niečo mohol priať, tak aby sa mi on vrátil.
Bol vaším učiteľom herectva?
To nikdy. Operety, to bolo niečo krásne. V tých časoch, keď hral chlap v operete, musel krásne vyzerať, musel vedieť spievať, tancovať, všetko musel vedieť. Ale bol to iný svet ako svet činohry. Ocko mi doň nezasahoval.
Bolo to pre vás prirodzené, že ste už ako dieťa hrali vo filmoch, alebo ste si uvedomovali, že ste iný ako vaši rovesníci?
Malo to taký prirodzený vývoj. A že by som bol iný ako spolužiaci, to nie. Tiež som bol darebák a lotor, tiež som dostával poznámky. Bol som rovnaký, akurát v čase, keď oni sedeli v školských laviciach, ja som bol v televíznom štúdiu a robil som niečo, čo ma ukrutne bavilo, a s ľuďmi, ktorí boli úžasní. Bola to taká zostrená mladosť, ale neprotestoval som, mne sa páčila.
Neodhovárali vás rodičia od profesie herca, ktorú zblízka poznali?
Skôr ja som to vyhováral môjmu synovi. Viem, aké je kruté, keď človek neuspeje v hereckej profesii. Ale môj syn k herectvu ani veľmi neinklinoval. Moji rodičia ma nechali, aby som sa slobodne rozhodol.
Váš otec však protestoval, keď ste po maturite v roku 1966 nenastúpili na štúdium herectva na pražskej DAMU, ale namiesto toho ste prijali angažmán v známom Vinohradskom divadle.
Otecko školu nemal, lebo vtedy na to školy neboli. A veľmi chcel, aby som mal vysokoškolské vzdelanie, a tak trval na tom, že musím ísť na DAMU. Lenže v čase, keď som urobil prijímačky, dostal som ponuku do Vinohradského divadla ako herec. Všetci otecka prehovárali, aby ma tam pustil, a on stále nie, nie, nie, že najprv musím mať papier na to, že som vysokoškolsky vzdelaný. Napokon ho prehovorili Jiřina Jirásková a Miloš Kopecký.
Nikdy vám ten "papier“ zo školy nechýbal?
Dodnes sa ma nikto nikdy nepýtal, či mám vysokú školu.
Nechýbalo vám však pri profesii herecké vzdelanie?
Prišiel som ako 18-ročný do divadelného súboru, kde boli naozaj vynikajúci herci. Stáť s nimi na jednom javisku a naskúšať s nimi jednu inscenáciu, to bolo za tri ročníky na DAMU. Herectvo sa nedá naučiť, neexistujú naň poučky v skriptách. Buď talent máte, alebo nie. A buď sa vám ho podarí kultivovať, alebo zahodiť. Ja som mal to šťastie, že ma kultivovali úžasní herci, len si to vezmite - Kopecký, Jirásková, Racek, Brzobohatý, Bohdalová.
Český herec Karel Roden sa vraj ako malý chlapec hercov bál, videli sa mu ako nadľudia. Vy ste nemali strach ísť pracovať k takým "hviezdam“ českého herectva ako mladý?
Vôbec nie. Oni ma prijali medzi seba ako benjamínka a bol som najmladším vo Vinohradskom divadle viac ako 15 rokov. Spočiatku mi boli ako strýčkovia a tety a potom už kolegovia. Má to dnes jednu nevýhodu: prakticky som nemal kamarátov zo svojej generácie. Všetci moji životní priatelia boli o jednu, dve generácie starší. Takže dnes tu už nie sú moju naozajstní priatelia ako napríklad Miloš Kopecký. Je to smutné.
Zažili ste zlatú éru českého filmu. Myslíte si, že sa niečo také výnimočné ešte môže zopakovať?
Prežil som tie úžasné zlaté 60. roky, keď som bol začiatočník. Tých režisérskych aj hereckých generácií som zažil niekoľko. Každá doba má niečo svoje. V 60. rokoch naraz prišlo uvoľnenie z neslobody a mladí sa akoby odtrhli z reťaze. Vyšli hviezdy ako Chytilová, Menzel či Forman. Potom opäť prituhlo a v tých zošnurovaných časoch sme v divadle hľadali inotaje. Ľudia nechodili do kostola, lebo sa to nesmelo, ale chodili namiesto toho do divadla. Tam počuli medzi riadkami rôzne posolstvá. Medzi nami na javisku a publikom vzniklo krásne puto, pretože my sme im niečo hovorili a oni to chápali.
A možno práve preto, že ste museli vymýšľať, ako tie posolstvá zabaliť, boli diela hlbšie. Mnohí umelci vravia, že za neslobody sa pracovalo oveľa tvorivejšie ako za slobody, keď sa môže všetko. Keď sa v súčasnosti pozeráte na filmy, myslíte si, že sa z nich môžu stať kultové?
Nechcem siahať mladým tvorcom do svedomia, ale keď my sme boli mladí, keď začínala generácia filmárov okolo Chytilovej a Menzela, to bola generácia, ktorej o niečo išlo, chceli odovzdať isté posolstvá, niečo závažné vyjadriť, a bolo to aj u činohercov. Napríklad Landovský, Kodet, Abrahám, Kačer, Čepek, to boli úžasné persóny, tí spali v tom divadle, žili stále spolu, nezaujímali ich ekonomické výhody, boli chudobní ako myši, ale išlo im o to - dať ľuďom niečo.
Dnes tvorcovia nechcú dávať, rozdávať?
Mám pocit, že tých mladých za rohom vysokej školy čakajú tímy televíznych produkcií, ktorí chcú mladých scenáristov aj režisérov na tie - s prepáčením - hlúposti, ktoré produkujú. A tí mladí tvorcovia potom veľmi rýchlo inklinujú ku konzumu, chcú si rýchlo zarobiť peniaze. A tiež vedia, čo divák chce, namiešajú mu teda kokteil, a bude spokojný aj divák, aj tvorca. Lenže v takomto prípade nejde o nič. Je to také konzumné, že si to môžem ísť kúpiť do drogérie.
Preto už nehráte v súčasných filmoch?
Ponuky, ktoré dostávam, sú naozaj konzumné až bulvárne. A ja to nechcem. Už mám 60 rokov a nechcem sa podieľať na hlúpostiach.
Pre film Pokoj v duši ste spravili výnimku. Prečo?
Po rokoch som si prečítal scenár, ktorý stál za to. Povedal som si, že hoci je to najmenšia rola v mojej celej filmografii, bude skvelé byť pri tom. Film je krásnym chlapským príbehom, ktorý má myšlienku
Z Vinohradského divadla ste odišli na vrchole síl. A z pôvodnej jednoročnej pauzy sa stali celé roky. Dosiahli ste to, po čom ste po odchode túžili?
V angažmáne ste ako veverička v klietke. Nemôžete nič. Ja som hral 30 rokov prvú ligu, a hrať špičkovo, to naozaj človeka opotrebuje. Hokejistov po kariére napríklad všetko bolí, majú polámané všetky končatiny, nuž a ja som mal opotrebovanú dušu. Pocítil som, že už nemám z čoho brať, že už nemám žiadny rezervoár, kde by som niečo načerpal. Naozaj som si potreboval dať pauzu, aby som sa osviežil, okysličil. Myslel som si, že je to na rok, dva, ale osud to tak chcel, že som sa ocitol v úplne inej zemepisnej šírke, objavoval som úplne nové veci a nechcelo sa mi späť. Hovoril som si - ešte rok, ešte rok, a dnes je to už veru 16 rokov, čo som nestál na javisku a už tam asi nepôjdem.
Prečo?
Divadlo je už úplne iné. Už tu nie sú tí kolegovia, s ktorými som hral, a hlavne dnes nie sú režiséri. S mladými by som si už nerozumel, pretože tí skôr prezentujú samých seba než myšlienky autora. A ja som bol zvyknutý pokorne prezentovať to, čo autor myslel. Nechcem sa podieľať na tom, že sa niekto ukája na Shakespearovi.
Nechýba vám za tie roky popularita?
Toto ma nikdy až tak nezaujímalo. Samozrejme, popularita je príjemná. Keď ste mladý, pekné baby sa za vami otáčajú. A aj keď je človek starší, vždy ho to poteší, pošteklí to jeho ješitnosť. Ale aj popularita najväčších českých hviezd sa končí v Rozvadove, ďalej to nejde. Ja som žil v Švajčiarsku a tam ma fakt nikto nepoznal. Naraz som spoznal niečo, čo mi bolo neznáme - mal som absolútnu slobodu. Išiel som sám za seba do spoločnosti a musel som si tú spoločnosť získať sám, nie tým, že som známy herec, že o mne vedia. To bolo veľmi príjemné. Človek si overí svoje ľudské kvality.