Podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce za závislú prácu, ktorá je vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, sa považuje výlučne osobný výkon práce zamestnanca pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, za mzdu alebo odmenu, v pracovnom čase, na náklady zamestnávateľa, jeho výrobnými prostriedkami a na zodpovednosť zamestnávateľa a ide o výkon práce, ktorá pozostáva prevažne z opakovania určených činností. Pojem závislej prace treba skúmať aj v nadväznosti na pojem pracovného pomeru, ale aj na vymedzenie pojmu pracovného záväzku zamestnanca, ktorý je v § 47 ZP určený priestorovo, časovo a druhovo.
Zamestnanec vykonáva prácu na zmluvne dohodnutom pracovnom mieste, v zmluvne dohodnutom pracovnom čase a súčasne ide o druh práce, na výkone ktorého sa dohodol.
Čo môže vzniknúť v praxi
Práca vykonávaná výrobnými prostriedkami zamestnávateľa spolucharakterizuje pojem závislej práce, aj keď podľa doterajšieho právneho stavu i právneho stavu do najbližšej budúcnosti aj výkon závislej práce sa v pracovnom pomere môže za určitých podmienok uskutočňovať pracovnými prostriedkami zamestnanca, za užívanie ktorých zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi dohodnuté náhrady podľa Zákonníka práce. Preto nepovažujeme túto právnu vlastnosť osobitne charakterizujúcu pojem závislej práce.
V aplikačnej praxi môžu nastať prípady, keď len tento právny znak pojmu závislej práce bude chýbať, lebo pri výkone práce bude zamestnanec používať svoj pracovný prostriedok, nie pracovný prostriedok zamestnávateľa. Napríklad drevorubač bude pri práci používať vlastnú motorovú pílu, kuchár kuchynské náradie, upratovačka hygienické a upratovacie prostriedky. Ak vzniknú takéto situácie v praxi, za predpokladu, že všetky ostatné právne znaky závislej práce budú splnené, bolo by treba takúto prácu považovať za výkon závislej práce. Argumentom takéhoto výkladu je výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, ktorý musí byť v súlade s dobrými mravmi.
Obchádzanie zákona
Za situáciu v rozpore s dobrými mravmi by bolo treba považovať takú, keď vykonávaná práca spĺňa všetky právne znaky pojmu závislej práce okrem vyššie uvedeného znaku, pracovného nástroja či iného pracovného prostriedku zamestnanca.
Nepovažovať za závislú prácu vyššie uvedenú situáciu z dôvodu absencie jedného právneho znaku -- výrobného resp. pracovného prostriedku zamestnávateľa, by bolo aj obchádzaním zákona.
Pre naplnenie pojmu závislej práce nie je potrebné splniť všetky atribúty definície závislej práce. Postačí, ak budú splnené jej základné atribúty.
Ohrozí novela živnostníkov?
V poslednom období rezonuje obava, že zakotvenie definície závislej práce v Zákonníku práce ohrozí živnostníkov. Zákonník práce však nemá žiaden vplyv na živnostenské podnikanie, podmienky živnostenského podnikania totiž neupravuje Zákonník práce, ale osobitný zákon, zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní.
Podľa § 2 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní je živnosť sústavná činnosť prevádzkovaná samostatne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku a za podmienok ustanovených týmto zákonom.
Ak porovnáme definíciu závislej práce a živnosti, nemožno v žiadnom prípade akýmkoľvek spôsobom stotožňovať závislú prácu so živnosťou. Živnostník na rozdiel od zamestnanca je nezávislý, samostatný, sám sa rozhoduje, kedy a v akom rozsahu bude vykonávať svoju činnosť, nemusí poslúchať pokyny nadriadených a pod. Zákonník práce so svojou definíciou závislej práce "pravých" živnostníkov nijakým spôsobom neohrozuje.
V praxi často dochádza k situáciám, keď fyzická osoba vykonávajúca závislú prácu (napríklad murár, ktorý vykonáva stavbárske práce na základe pokynov iného subjektu) má formálne status živnostníka, avšak prácu jej prideľuje iný subjekt (zamestnávateľ), ktorý mu určuje, kam a kedy má ísť pracovať, akú prácu má konať, za vykonanú prácu mu poskytuje odmenu. V tomto prípade nemožno hovoriť o živnosti, tieto fyzické osoby totiž vykonávajú typickú závislú prácu, ale tým, že formálne svoju činnosť podriaďujú pod živnosť, porušujú ustanovenia Zákonníka práce a simulujú existenciu právneho vzťahu, ktorý neexistuje.
V súčasnosti sa tak stretávame s negatívnym javom, keď zamestnávatelia v snahe ušetriť mzdové náklady a náklady súvisiace so zabezpečovaním pracovných nárokov zamestnancov predmet svojej činnosti nepokrývajú pracovnoprávnymi vzťahmi, ale občianskoprávnymi alebo obchodnoprávnymi vzťahmi. Výkon závislej práce je pokrytý rôznymi zmluvnými typmi občianskeho práva alebo obchodného práva namiesto pracovnej zmluvy, simulovaným právnym úkonom sa zastiera iný právny úkon, myslený vážne. Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon.
Aj s vlastnými prostriedkami
Závislá práca sa v pracovnom pomere môže za určitých podmienok uskutočňovať pracovnými prostriedkami zamestnanca, za užívanie ktorých zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi dohodnuté náhrady podľa Zákonníka práce.
prof. JUDr. Helena Barancová, DrSc.
JUDr. Mgr. Andrea Olšovská