Dokončenie poviedky z predchádzajúceho týždňa.

Asi po mesiaci sa rozhodol požiadať o pomoc domovníka. Bielovlasého, nevrlého muža bývajúceho vo vedľajšom vchode. Jeden večer mu zazvonil pri dverách a zmätene sa mu snažil vysvetliť, že uňho doma je strašný smrad.
"A čo ja s tým?" opýtal sa domovník
"Neviem... Možno, keby ste sa prišli pozrieť... Možno mi niečo poradíte..." zmĺkol.
Stáli oproti sebe a hodnú chvíľu sa na seba iba dívali. "No, dobre," povedal napokon domovník.
"Mrzí ma, že vás obťažujem, ale ten smrad je skutočne veľmi nepríjemný." Počas krátkej cesty k dverám svojho bytu sa domovníkovi niekoľkokrát ospravedlnil, ale ten nereagoval. Ozval sa až vtedy, keď sa pozrel do šera vetracej šachty: "Nemáte baterku?"
"Nie, nemám."
Domovník chvíľu premýšľal. Na tvári sa mu zračilo podráždenie. "Nemáte ani sviečku?"
"Tú mám!" Rýchlo odbehol a zo sekretára vzal hrubú sviečku, ktorá tam stala ešte od Vianoc. Zapálil ju a podal domovníkovi. Ten ju chytil do pravej ruky a do pol tela sa nahol do šachty. Chvíľu sa pozeral hore, s hlavou neprirodzene vyvrátenou, a vo svetle trepotajúceho sa plamienka sa pokúšal zistiť príčinu smradu.
"Zdá sa, že je všetko v poriadku," vzpriamil sa. "Na odpadovej rúre nevidno žiadnu prasklinu."
"Čo to teda smrdí?!"
Domovník sfúkol sviečku a vrátil mu ju späť. "Neviem, ja nič necítim."
"Teraz to skutočne necítiť," pripustil, "ale inokedy je tu príšerný zápach. Normálne sa to nedá vydržať."
Domovník znova potiahol nosom. "Nič..."
"Tak je to vždy," vysvetľoval, "keď niekto príde, smrad sa stratí. Ale keď som v byte sám, páchne to tu ako na smetisku."
"Smrdí to len, keď ste sám?" opýtal sa pochybovačne domovník.
"Áno, vlastne nie... Smrdí to stále. Nesmrdí to iba vtedy, ak príde niekto cudzí."
Domovník sa naňho uprene zadíval.
"Ja viem, znie to neuveriteľne, ale je to pravda," bránil sa a sám tušil, ako hlúpo to celé musí vyzerať. V rozpakoch si schoval tvár do dlaní. "Čo mám robiť?"
"Neviem, skúste zavolať na bytový podnik, alebo..." domovník nedokončil a pretlačil sa povedľa neho cez úzke dvere záchodu. "Ja nič necítim, nech sem pošlú nejakých vodárov. Možno máte zle osadený záchod a nefunguje pachová klapka, alebo... Ja neviem. Nech sa vám na to pozrú oni. Ja nič necítim!" Jeho posledné slová zostali ležať na schodisku činžiaka ako opadnuté listy susedkinho muškátu.

Muž ešte chvíľu stál na chodbe. Za dverami ostatných bytov počul tichý šramot, v priezoroch bliklo svetlo. Vedel, že ho pozorujú. Radšej vošiel dnu, postavil na čaj a čakal. Domovník si možno ešte ani nesadol pred televízor s končiacimi sa večernými správami a zápach bol späť. Dýchol mu do tváre, oblizol ho teplým jazykom ako verný pes.

Každý deň, keď sa vrátil z práce domov, nachádzal na zemi množstvo mŕtvych múch. Do bytu mu vlietavali cez neustále otvorené okno. Muchy vleteli dnu, ale von sa už nedostali. Privábené a potom omámené pachom, ktorý im možno pripomínal obľúbenú potravu, bezmocne padali na dlážku a v kŕčoch umierali. Večer malé, čierne mŕtvolky zmietol na lopatku a vysypal do koša. Bola ich poriadna kôpka. Spočiatku bol prekvapený touto zvláštnou, hromadnou smrťou, preto občas vzal jednu z múch do ruky, aby zistil, čo sa jej stalo. Jej telíčko bolo hebké a mäkké, nie suché ako pri muchách, ktoré už niekoľko týždňov ležia na parapete okna. Tieto boli čerstvé, a keby to nebola hlúposť, bol by prisahal, že ich telá sú ešte teplé.

Napadlo mu, že ten zápach je pravdepodobne jedovatý. Vyľakaný týmto zistením vytočil na druhý deň číslo bytového podniku. Telefón dvihla nejaká žena.
"Smrdí? A kde?" opýtala sa, keď jej vysvetlil, prečo volá.
"Všade! V celom byte!"
Na druhom konci telefónnej linky bolo ticho, na chvíľu sa mu zdalo, že položila. "Haló, haló," zakričal do telefónu.
"Áno, počujem vás. Vydržte," opäť sa odmlčala. V slúchadle začul zvuk šušťania papierov. "Nahlásim to na údržbu. Majster k vám niekoho pošle. Čakajte." Potom si zapísal jeho adresu a zložila.

Zápach sa už dostal do skríň. Vpil sa do jeho oblečenia a od tej chvíle ho nosil všade so sebou. Už ho cítil aj v práci. Vedel, že sa v podobe malých obláčikov uvoľňuje z jeho šiat a zamoruje celé okolie. Rovnako ako on to museli cítiť aj jeho kolegovia a známi. Všimol si, že od neho začali všetci bočiť. Najprv počas rozhovorov iba ustupovali o krok dozadu, neskôr od neho priam utekali. Z tejto situácie boli celý nesvoj, a podobne ako človek, ktorý vie, že mu smrdí z úst, preto si ich prikrýva dlaňou, aj on začal vyhýbať ľuďom. Prestal sa stretávať s priateľmi. Vyhováral sa, že nemá náladu, alebo, že čaká údržbárov, ktorí by mu mali prísť čosi opraviť do bytu.

Skutočne ich čakal, no prešli dva týždne a údržbári z bytového podniku sa ešte stále neukázali. Musel tam zavolať znova. Tentoraz ho prepli priamo na majstra.
"Smrad? Áno, je tu také hlásenie. Ale momentálne mám všetkých ľudí vonku. Všade sú samé havárie - na sídlisku praskajú radiátory, inde zas vietor odniesol strechu. Chceme využiť pekné počasie, aby sme to stihli do zimy.
"A nemohli by ste ku mne poslať aspoň jedného?" zaprosil. "Je to strašné!"
"Pokúsim sa. Hneď ako sa mi niekto uvoľní. Zatiaľ musíte počkať."

Čakal a ten zápach sa mu zatiaľ usádzal v tele. Smrdeli mu vlasy aj pokožka. Vôbec nepomáhalo, že sa každé ráno i večer drhol tak dôkladne, až mal kožu celkom červenú. Smrad sa jednoducho nedal zmyť. Stačilo, že si k nosu priložil chrbát ruky a ucítil odpornú vôňu skazených vajec. V záchvatoch zúrivosti sa pokúšal ten smrad zo seba zoškriabať. Zarýval si do kože nechty, aby ho zlúpil. No zápach prenikal čoraz hlbšie. Dostával sa do jeho svalov, tiekol mu v žilách.

"Prosím," zavolal znova na bytový podnik a do telefónu sa takmer rozplakal, "to sa už nedá vydržať..."
"Čo? Čo sa nedá vydržať?" Ženský hlas na druhej strane linky znel vystrašene.
"Ten smrad!"
"Smrad?! Aha, ten smrad. Ešte u vás neboli?"
"Nie, vraj majú nejakú súrnu prácu. Mrzí ma, že vás obťažujem," ospravedlňoval sa jej, "ale je to skutočne veľmi nepríjemné. Pochopte."
"Chápem. Skúsim to pourgovať." Zazdalo sa mu, že sa do telefónu usmiala. "Nebojte sa. To sa musí vyriešiť."

Zložil slúchadlo a na krátky okamih ho zaplavila vlna nádeje. Ale v noci sa všetko ešte zhoršila a zápach naňho zaútočil s novou silou. Akoby sa mu chcel pomstiť za to, že naňho chodí žalovať. Bol taký odporný, až mu niekoľkokrát dvihlo žalúdok. Spotený kľačal pri záchodovej mise a z úst mu visela lepkavá slina, ktorú nemal silu poutierať. V ušiach počul tlkot svojho srdca. Bilo rýchlo, mal strach, že dostane infarkt. Po chvíli sa zničený dovliekol späť na posteľ. Hoci bol na smrť unavený, veľmi dlho nemohol zaspať. Až okolo piatej upadol do hlbokého, vyčerpávajúceho spánku bez snov, takže, keď ho ráno zobudil zvonček pri dverách, len horko-ťažko otvoril oči.
"Tak sme prišli!" Na chodbe stáli dvaja chlapi v oranžových montérkach. "Vraj vám tu niečo smrdí."
Prikývol a pozval ich ďalej: "Dáte si čaj alebo kávu?"
"Nič. Už sme mali."

Údržbári skontrolovali vetraciu šachtu i ventiláciu, vybehli dokonca aj na strechu, či nie sú náhodu upchaté prieduchy. Pozreli sa na záchod a tiež na potrubie, ale nenašli nič. Všetko bolo v poriadku. Vôbec ho neprekvapilo, že ani oni nič necítia.
"Skúsime ešte prečistiť kanalizáciu," povedali napokon. "To by malo zabrať. Ak tu aj nejaký zápach bol, po tomto iste zmizne."
Unavený sedel v kuchyni na stoličke a skleslo ich pozoroval. Keď odišli, zavolal do práce, že dnes nepríde a šiel si ľahnúť.

Čistenie kanalizácie nepomohlo, zápach sa samozrejme vrátil. Skúsil ešte párkrát zavolať na bytový podnik, ale buď mali obsadené, alebo nik nedvíhal. Raz sa mu ozval záznamník. Zložil a napokon rezignoval. V práci si vzal dovolenku. Prestal dvíhať telefóny. Neotváral, keď mu niekto klopal na dvere. Chcel byť sám. Utiahol sa do postele a cez hlavu si prevliekol paplón, aby ten smrad už nikdy viac necítil.

Nevedel, koľko času takto strávil, no v jedno ráno s prekvapením zistil, že si na ten zápach začína zvykať. Prestal mu prekážať. Vo vzduchu ešte stále cítil puch horiacich pneumatík, mačacích výkalov a skazenej kapusty, ale bolo mu to jedno. Ba dokonca sa mu ten smrad začínal páčiť. Natešený vstal z rozostlanej postele a išiel si uvariť čaj. Po niekoľkých týždňoch išiel znova do práce a cítil sa byť šťastný.

V noci zo stredy na štvrtok sa však zápach náhle stratil. Rovnako nečakane a záhadne, ako sa objavil. V byte po ňom nezostalo ani pamiatky. Ten zvláštny pocit, že mu niečo chýba, ho prebudil. Otvoril oči a niekoľko sekúnd nehybne ležal dívajúc sa do tmy...