"Mohla by som na test použiť slovensko-anglický slovník?" spýtala som sa nesmelo môjho angličtinára na Jennings High School (tunajšia stredná škola) pred mojou prvou písomkou z literatúry. Pozrel prekvapene na mňa a na môj ošúchaný vreckový slovník, potom sa milo usmial. "Samozrejme, Katherine! Vlastne ma mrzí, že som to sám nenavrhol."
Možno sa práve rozhodol venovať mi od tej chvíle špeciálnu pozornosť, hoci v podstate nebolo treba viac ako pravidelné povzbudenie a trochu pomoci s gramatikou. V priebehu dvoch rokov sa moja angličtina zlepšila natoľko, že som si so sebou zo záverečných slávností odnášala nielen odmenu za najlepšie jazykové a slohové schopnosti, ale aj šťavnaté štipko na štyri roky univerzitného štúdia. Podobnú prvú skúsenosť mal aj môj vtedy sedemročný brat, ktorý. keď sme prišli do Ameriky, nevedel z angličtiny nič okrem rátania do desať. Bez váhania sa ho ujala jeho druhácka učiteľka a spolužiaci, a onedlho bol hviezdou triedy a vybraný na špecializované hodiny pre nadané deti.
Americké školstvo mi zachránilo život
Zveličujem len trochu. Naozaj neviem, čo by som si počas tých prvých ťažkých mesiacov mojej rodiny v Amerike bez mojej školy a hlavne učiteľov (rovesníkom som spočiatku nerozumela ani bú) bola počala... Po mojich desiatich rokoch na slovenských školách bol život amerického študenta bol pre mňa raj. Na Slovensku mi pred naším odchodom hrozilo vyhodenie z gymnázia pre problémy so správaním, v Amerike mi ani nenapadlo búriť sa, veď tí úbohí učitelia tu po drzých deckách ešte aj smeti zbierali! Keď sa človek len trochu snažil, učitelia ho vynášali do neba.
Okrem iného má americký systém vzdelávania ďalšiu veľkú výhodu: namiesto prevažného učenia sa vecí naspamäť a zaoberania sa vopred určeným učivom sa tu zdôrazňuje tvorivosť a samostatné myslenie. Mňa ako produkt "komunistického systému" tento prístup priam fascinoval; bolo to, akoby mi v mozgu zažiarili tisíce dovtedy utlmovaných svetiel a prvý raz od čias, čo som bola prváčka, ma škola zase bavila. Učitelia tu aktívne podporujú účasť na diskusii a často aj vyžadujú, aby študenti vyjadrili k preberanému učivu vlastnú mienku, či už ide o literárne dielo alebo historickú udalosť. Čo sa týka politiky, je to už horšie. USA ako svetová veľmoc majú, samozrejme, svoju propagandu a v poslednom čase musia stredoškoláci o právo slobody vyjadrovania často bojovať.
Za 11 rokov tri diplomy
Väčšina mojich skúseností s tunajším školstvom sa viaže na univerzitu. Môj najväčší problém po tom, čo rodina získala zelenú kartu (ktorá mi pomohla financovať štúdiá), bolo skôr vybrať si odbor. A nielen vybrať si, ale hlavne pri ňom aj zostať! Meniť špecializáciu a aj vysoké školy bolo totiž dosť ľahké. Ak mal človek dobrý priemer, stačilo zájsť do kancelárie a vyplniť žiadosť. Tak som za jedenásť rokov štúdií na piatich univerzitách získala tri diplomy: bakalár z francúzštiny, "master of arts" (magister umenia) zo slavistiky a "master of fine arts (magister krásneho umenia) z tzv. tvorivého písania (v USA majú systém na všetko, teda aj na školenie budúcich básnikov, spisovateľov a scenáristov). Tento posledný diplom (M.F.A.) sa považuje za "konečný", čo znamená, že ma kvalifikuje na permanentnú profesorskú pozíciu na hocktorej americkej univerzite či "college" (typ vysokej školy). To však neznamená, že sa moje študentské dni definitívne skončili! Na univerzitách tu študuje veľa tzv. netradičných študentov a študovať môžu všetko od výmyslu sveta. Niekedy si špecializáciu aj sami vytvoria. Neexistuje limit, koľko akých diplomov kto chce, len na koľko z nich finančne prispeje federálna vláda, či už špeciálnymi, dotovanými pôžičkami alebo peňažnými darmi (granty pre tých, ktorým rodina nemôže pomôcť).
Granty, štipendiá, pôžičky
Na moje štúdiá som dostala desaťtisíce dolárov z rôznych súkromných aj verejných fondov, ale aj tak som sa nevyhla pôžičkám, ktoré teraz budem musieť roky splácať (študijné dlhy sa stali chronickým problémom amerického vyššieho vzdelávania). Hoci moje štipendiá boli často veľké, nežila som na veľkej nohe, väčšina peňazí išla na školné, ktoré je dnes aj na verejných univerzitách dosť vysoké. Kopa vysokoškolákov popri škole pracuje na čiastočný či plný úväzok, ja som sa však vďaka tým štipendiám mohla naplno venovať štúdiu.
Žiadna škola nie je zadarmo
Žiadna verejná škola nie je zadarmo a aj verejné školy sú dodatočne financované súkromnými spoločnosťami a darcami s tým výsledkom, že niektoré odbory (prírodné vedy, počítačová technika) sú oveľa viac podporované ako napr. filozofické vedy. Takisto sú tu veľké rozdiely v kvalite. Univerzít je tu aspoň toľko ako kostolov a každý poloanalfabet, ak je dostatočne vytrvalý a hlavne má čím zaplatiť, sa na nejakú dostane. A keďže kvalita stredných škôl sa takisto mení podľa jednotlivých miest a štátov, je celkom bežné, že dnešný začínajúci vysokoškolák vie ledva písať a čítať. Aj na univerzite existujú rôzne spôsoby doučovania, či už ide o osobných mentorov pre slávnych amerických atlétov alebo o pomoc so základnou matematikou budúcim inžinierom.
Profesionálny študent
Takže prečo by si inteligentný a usilovný študent nenazbieral zopár diplomov? Moji rodičia kedysi zalamovali rukami, že budem večnou študentkou. Odvtedy už rezignovali. Počas tých jedenástich rokov štúdií som to postupne začala považovať za prácu. Existuje tu na to aj termín: profesionálny študent. V Amerike, možno teraz viac ako kedykoľvek predtým, potrebujú šikovné mozgy. Kupujú ich z celého sveta. Keď som tu na strednej škole bola na celoštátnej matematickej súťaži, deväťdesiat percent mojich spolusúťažiacich bolo ázijského pôvodu. Zahraniční študenti tu vynikajú a často zahanbujú domácich, či už ide o matematiku, americké dejiny alebo anglický jazyk. Takže hurá do toho! Čo tak nejaký doktorát?