Dnešný koncert ste začali pár slovami v slovenčine a poďakovali ste za to, že tu dnes môžete hrať. Prečo ste si obľúbila našu krajinu?
Pretože mám rada Martina (smiech - myslela Martina Valihoru) a veľmi si ho vážim. Vždy sa ku mne správa veľmi dobre, keď som na Slovensku. Cestujem do toľkých do miest a úprimne nemám veľa času na spoznávanie. Ale kľúčom k tomu, aby ste milovali krajinu, sú vždy ľudia. A zakaždým, keď sa sem vrátim, ľudia sú tu plní entuziazmu a energie, a práve preto mám Slovensko tak rada.
Pochádzate z Japonska, na ktorom pódiu sa cítite ako doma?
Na pódiu ako takom. Keď vidím úsmevy na tvárach ľudí, vtedy sa cítim ako doma.
Dnešné podujatie má názov One Day Jazz Festival. Považujete sa za džezovú hudobníčku?
Cítim sa ako muzikantka, nepotrebujem nálepku. Ja len hrám hudbu.
Nedávno sa na pulty predajní s hudobnými nosičmi dostal váš zatiaľ posledný album Beyond Standard. A vraj sa od tých predchádzajúcich odlišuje?
Áno, je to po prvýkrát, čo pracujem s hudbou iných skladateľov. Doteraz som vždy pracovala iba na svojej vlastnej hudbe. Možnopráve preto som si našla čas na prácu s materiálom, ktorý nebol môj, ale zaranžovala som ho, aby tak znel.
Na konte však máte aj spoluprácu s fenomenálnym klaviristom Chickom Coreom. Ako ste sa dostali k spolupráci s touto džezovou legendou?
Keď som mala sedemnásť, chodila som do Tokia na hodiny klavíra k jednému učiteľovi. Raz som tam cvičila a Chick sa zhodou okolností nachádzal v tej istej budove a pripravoval sa na svoj koncert. Počula som o tom, že je v budove a bude tu koncertovať, tak som si povedala, že ho len tak zo zábavy pozdravím. Šla som za ním a povedala mu "ahoj“. Spýtal sa ma, na čo hrám. Odpovedala som, že na klavír, a tak sa ma spýtal, či mu nechcem niečo zahrať. Začala som hrať a on si sadol k ďalšiemu klavíru a hrali sme spolu, improvizovali. Opýtal sa ma, či mám večer čas na to, aby som zahrala jednu skladbu na jeho koncerte. A ja som povedala O.K. (smiech). Vždy sme boli v kontakte, ale v Tokiu sme spolu odvtedy nehrali, iba na festivaloch. Na jednom takom sme hrali a na konci koncertu chcel, aby som s ním spoločne nahrala album. Tak som si povedala O.K.
Martin Valihora prednedávnom v rozhovore HN označil konkurenciu za hybnú silu v jeho hudobnom vývoji. Čo posúva dopredu vás?
Byť v spoločnosti úžasných hudobníkov. Je tu toho toľko, čo sa môžem naučiť. Len chcem hrať správne na klavíri, chcem hrať čoraz lepšie. Každý deň na tom tvrdo pracujem, aby som mohla rozumieť nástroju ako takému. Klavír je veľmi hlboký nástroj a je s ním spojených toľko vecí, ktoré sa musíte naučiť. Každý deň sa jednoducho snažím ísť ďalej.
Aké je vaše kritérium pre dobrú skladbu? Čím by mala očariť?
Vždy som mala rada skladby, ktoré sa dali zaspievať. Nemám rada tie, ktoré sa nedajú. Chcem, aby sa tie moje dali. Chcem komponovať tak, aby si ľudia na ceste z koncertu mohli pospevovať moje skladby.
Kto je Hiromi Uehara
Narodila sa v japonskom meste Šizuoka a na klavíri začala hrať už ako šesťročná. Vyštudovala prestížnu hudobnú školu Berklee College Music v Bostone. Jej hra je nenapodobiteľná a pri živých vystúpeniach zdvíha publikum zo stoličiek. Akékoľvek žánrové zaradenie však odmieta. Jej kapelu tvorí okrem slovenského bubeníka Martina Valihoru aj Tony Grey na basovej gitare a gitarista John Shannon.