Naša historická pamäť sa nemôže zakladať na osobnostiach, ale na udalostiach, na tom, či si dokážeme spoločne uvedomiť význam zlomových okamihov v našich dejinách. Cieľavedomá a systematická výchova k vlastenectvu sa nedá uľahčiť zadychčaným prijímaním zákonov, ktoré oveľa viac ako úctu k historickým osobnostiam sledujú umlčanie diskusie o citlivých témach slovenských dejín.
Andrej Hlinka významne prispel k posilneniu slovenskej identity v období čechoslovakizmu i k jej udržaniu v čase tvrdej maďarizácie. Dnes sa vyzdvihuje aj jeho prezieravé odmietanie boľševizmu. Lenže na tomto mieste treba už konečne jasne a nahlas povedať, že to, prečo odsudzujeme komunistov, nie je ich antifašizmus. Preto nemôžeme nevidieť, že Hlinka vyjadroval obdiv vo väčšej či menšej miere ku všetkým pravicovým diktatúram vo vtedajšej Európe a túto pozíciu neopustil ani vtedy, keď už bolo každému demokratovi jasné, kam smeruje Hitlerova, Mussoliniho, Francova a Salazarova politika. V samotnom jadre jeho strany fungovala fašistická polovojenská organizácia Rodobrana, ktorá organizovala krvavé potýčky s inak zmýšľajúcimi ľuďmi na uliciach. Hlinka tieto incidenty nikdy neodsúdil - ani ako politik, ani ako kňaz. Pritom mal v strane neotrasiteľné postavenie - o všetkom rozhodoval sám, bez predsedníctva. Bol to on, ktorý vybudoval stranu na totalitárnom vodcovskom princípe, bol to on, ktorý vymyslel fašistický pozdrav Na stráž, bol to on, ktorý predniesol záverečnú rezolúciu piešťanského zjazdu HSĽS v septembri 1936, ktorou sa ľudáci oficiálne prihlásili k fašistickej osi Berlín - Rím. Nie je preto podstatné, že totalitárny režim slovenskej autonómie sa nastolil až po jeho smrti, ale že plne zodpovedal jeho predstavám, že bol jeho duchovným otcom.
To, že mal Hlinka zásluhy na posilnení slovenskej identity, nemôže byť jediným a hlavným meradlom kvality jeho osobnosti práve tak, ako sa nemôžeme pozerať na Gustáva Husáka len cez prizmu faktu, že pre Slovákov presadil federáciu. Zákony sú na to, aby spravovali spoločnosť, a nie na to, aby slúžili ako pseudonáboženský rituál štátnej kanonizácie subjektívne vybratých jednotlivcov.
Eduard Chmelár
autor je historik
Kto je Eduard Chmelár
Ľavicovo orientovaný intelektuál a aktivista Eduard Chmelár sa narodil 21. augusta 1971 v Modre. Vyštudoval žurnalistiku a slovenské dejiny. V roku 1999 bol jedným zo zakladateľov a prvým šéfredaktorom ľavicového týždenníka Slovo. V súčasnosti pôsobí ako vysokoškolský pedagóg. Je hlavným iniciátorom výzvy proti prijatiu zákona o Andrejovi Hlinkovi.