Mimoriadna príloha: August '68:

„Do budovy vstúpilo komando...“

Volá sa naozaj Dagmar, a nie náhodou Dana?
Televízna hlásateľka Dagmar Herrmannová a umelecký fotograf Ivan Kelly Köhler spomínajú na august 1968.

Ivana sme navštívili v Žiline. Je fotografom aj výtvarníkom. V Brne na škole sa zoznámi s manželku a spolu sa odsťahovali do Českej Lípy. Ako fotograf vlastivedného múzea začal skvelú kariéru. Svoju reportáž prináša z Prahy.
Pani Dagmar Herrmannová stála pri zrode Československej televízie v Bratislave. Navštívila nás osobne, aby sa podelila o zážitky z obdobia okupácie v Bratislave.

Pozadie augustových udalostí
Koniec vojny, obnovenie Československej republiky a jej začlenenie do sovietskej sféry vplyvu v roku 1945 prijali Slováci s radosťou aj s rozpakmi. Svoju prodemokratickú orientáciu prejavili i vo voľbách v roku 1946, keď slovenskí demokrati porazili komunistov. Napriek tomu si celkové víťazstvo v Československu zaistila komunistická strana. Cieľavedome sa pripravovala na úplné prevzatie moci, k čomu aj o dva roky došlo.
25. februára 1948 moc v krajine uchopila KSČ. Začala realizovať program neobmedzeného pretvárania krajiny a spoločnosti podľa sovietskeho vzoru. Do čela štátu bol zvolený prvý muž KSČ, obdivovateľ a nasledovateľ stalinovských praktík, Klement Gottwald. Už krátko po mocenskom zvrate sa v ČSR rozpútala násilná kolektivizácia, likvidácia cirkvi a náboženstva. Likvidácia sociálnych a profesijných skupín a všetkých, ktorí boli režimu akýmkoľvek spôsobom nepohodlní. Na hraniciach so Západom vznikla železná opona. Roky 1948 - 1954 sa niesli v znamení tvrdých čistiek a prenasledovaní "triednych nepriateľov“, ktoré zasiahli aj do radov samotných komunistov.
Krajiny v sovietskej sfére vplyvu sa zmenili na pevný mocenský blok. Od roku 1950 ruka v ruke šla jeho celková militarizácia a prípravy na vojnu so Západom. V máji roku 1955 štáty pod vedením Sovietskeho zväzu podpísali vo Varšave zmluvu o vytvorení spoločného vojenského zoskupenia.
Násilná a bezohľadná politika komunistického režimu, ktorá spôsobila izoláciu čs. spoločnosti od demokratického sveta, či hlboké hospodárske problémy, si nemohla získať spokojnosť väčšiny obyvateľstva. Práve tieto faktory, spolu s impulzmi z čias Chruščovovho "odmäku“, prispeli k vzniku reformného hnutia v polovici 60. rokov.
Najrevolučnejšie zmeny však komunistický režim zaznamenal po nástupe Alexandra Dubčeka do čela KSČ. Jeho program demokratizačných zmien ("socializmus s ľudskou tvárou“), uvoľnenie spoločenskej atmosféry, sloboda slova a naprávanie krívd minulosti mu vyniesol nebývalú spoločenskú popularitu. Aj cirkvi nabrali druhý dych, prebudil sa náboženský život.
Politicko-spoločenské hnutie v rámci KSČ a ČSSR v medzinárodnej konštelácii nemalo nádej na dlhé trvanie. Uvoľňovanie režimu, strata moci konzervatívneho krídla KSČ znepokojovala tak generálneho tajomníka KSSZ L. I. Brežneva, ako aj komunistické špičky v ďalších komunistických krajinách. Po Brežnevových neúspešných varovaniach a vyhrážkach sa moskovskí predstavitelia rozhodli zlikvidovať čs. reformu vojensky; v noci z 20. na 21. augusta 1968 vojská piatich krajín Varšavskej zmluvy (ZSSR, Poľsko, Bulharsko, Maďarsko a NDR) začali okupáciu ČSSR, oficiálne "internacionálnu pomoc bratských krajín na záchranu výdobytkov socializmu“...

To ma naštartovalo
Ivan spomína: "V onú osudovú noc z 20. na 21. augusta 1968 rozhlas aj televízia vysielali prerušovane. Ešte v ten istý večer sme s riaditeľom múzea Škabradom a mojím priateľom Charvatom sadli na motorky a poďme ho do hlavného mesta. Považovali sme za potrebné celú udalosť zdokumentovať.“
Nadmerný hluk a nekonečné zápchy vojenskej techniky zobudili aj Bratislavčanov. Dagmar spomína: "Ráno 21. augusta som vstala a zapla si televízor. Moji pražskí kolegovia, moderátori Kamila Múčková a Richard Honzovič, v ranných správach otvorene protestujú proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy. To ma naštartovalo! Okamžite som sa obliekla a hoci som nemala službu, utekala som do práce. Pred budovou dnešného Ministerstva kultúry na námestí SNP (v tom čase sídlo Slovenskej televízie) bolo veľa ľudí, tankov a vojakov. Bola som zdesená. Obrovská hromada železa, pušky, delá, zhrozené pohľady ľudí, výpary nafty a zmesi dymu, to všetko vo mne vyvolávalo silné emócie. Trvalo mi to hodnú chvíľu, kým som sa k našej budove pretlačila. Pred kameru som si sadala s otrasným zážitkom. Režisérom spravodajstva bol Karol Povoda a kameraman Gusto Marek. Tiež nemali službu, ale prišli. Vysielali sme improvizovane, bez prípravy.
,Vážení spoluobčania, prihovárame sa k vám z Bratislavy...´ Malo to ohlasy. Ľudia na vrátnicu prinášali rôzne rezolúcie, petície a vyhlásenia. My sme to všetko, rad-radom a bez cenzúry, čítali. Podotýkam, že dovtedy v rozhlase aj v televízií existoval tlačový dozor a bez jeho súhlasu sme v textoch nesmeli vynechať čo i len jedno slovíčko. Viete si predstaviť, aký to bol pocit hovoriť odrazu slobodne, tak ako to cítim? Čítali sme aj vlastné komentáre, to, čo sme videli, zažili alebo o čom nám dôveryhodní ľudia rozprávali. Už neexistovala ideologická či náboženská bariéra. Všetci sme boli zajedno. Okupácia je protizákonná. Na našom suverénnom území nechceme cudzie vojská. Ľudia nás nepretržite sledovali a informácie posúvali ďalej. Vedeli sme, že príležitosť takto vysielať nebude večne.“

V Prahe na motorke
"K dispozícií som mal dva značkové fotoaparáty. Už od Mělníka smerom na Prahu v oboch smeroch tiahli bulharské tanky. Nerešpektovali nijaké zákony cestnej premávky. Párkrát sa nám stalo, že sme sa s motorkou ocitli mimo krajnice. Neďaleko Prahy už ľudia postávali na uliciach a bezradne sa prizerali na neutešenú kolónu ruských tankov, kanónov, nákladných áut a obrnených transportérov. Škabrada je rodený Pražan. Poznal mesto, a preto nás navigoval rovno k budove rozhlasu.
Stáli tam zvedaví ľudia, električky, autobusy a kolóna civilných áut. Z nenazdajky zozadu sa na ne vyrútila hromada tankov. Videl som ako zdemolovali všetko, čo im prišlo do cesty. Hneď na to sa vznietilo niekoľko požiarov a kde tu bolo počuť aj streľbu. Vtedy som ešte netušil, že guľky boli mierené na civilistov. V okolí horelo niekoľko áut, pivníc a prichádzali hasiči s húkačkami. Bol tam chaos. Videl som ľudí ako zmätene pobehujú z miesta na miesto. Hasiči chceli hasiť, ale vojenská technika im to neumožňovala. Skupina horlivých civilistov zachraňovala, čo sa zachrániť dalo. Potom som videl ako mladí chlapci, podľa mňa to boli hrdinovia, zozadu na tie tanky povyskakovali a zapaľovali im záložné sudy naplnené naftou. Pamätám si, že párkrát sa im to aj podarilo. Pravda, za akú cenu. Vojaci z tankov ani nevychádzali. Báli sa. Aj my sme sa báli. Ja som pobehoval tu i tam, ako sa len dalo a neustále som fotil.“

Do hlásateľne sa blíži pätnásť ozbrojených vojakov
"Improvizované vysielanie prebiehalo v plnom prúde. A to aj vtedy, keď do budovy vtrhlo pätnásť po zuby ozbrojených vojakov. V hlásateľni sme o tom nevedeli. Správy som pokojne čítala ďalej. Našťastie, vstup do hlásateľne bol v dolnej časti budovy, kde sa muselo ísť schodmi. Do hlásateľne viedli bočné dvere a naši okupanti o nich nevedeli. Vojaci celú hodinu pobehovali hore, dole a nevedeli si rady. Sovietsky dôstojník hlasno poznamenal: "Kak eto vozmožno? Mi zdes a kartinka idjet.“ (Ako je to možné? My sme tu a televízia stále vysiela.)
Správy som pokojne čítala ďalej. Nikdy na to nezabudnem, ako mi režisér Karol Pohoda cez komando do hlásateľne povedal: "Pani Danka, rýchlo oznámte, že do hlásateľne sa blíži pätnásť ozbrojených vojakov so samopalmi. Budeme musieť vysielanie prerušiť.“ Podvedome v tom zmätku som začala baliť veci zo stola. Pero, moje zápisky a pritom ma kamera neustále snímala. Takto zbierajúc veci zo stola som zahlásila: "Prepáčte, drahí spoluobčania, do budovy vstúpilo ozbrojené komando Varšavskej zmluvy, a preto vysielanie musíme zastaviť.“ Zadnými dvermi sme vybehli na ulicu. Bol to moment. Ľudia, čo ma ešte pred chvíľou videli v televízií, na ulici ma zastavovali a pýtali sa: "Pani Danka, vy žijete?“

Vytrhol mi fotoaparát z rúk
"Pri rozhlase som nacvakal veľa zaujímavých fotografií. V zábere som mal horiaci tank, plný sud horiacej nafty, ktorý mohol každú chvíľu vybuchnúť. Duplicitne, vo svojej publikácií to zdokumentoval aj český fotograf Kúdelka. V tom nastal obrovský rachot. Sovietski vojaci vypálili salvu striel rovno do múzea na konci Václaváku. Ľudia zo všetkých strán sa hrnuli k Václaváku, aby zastavili nezmyselné besnenie. Všimol som si, že niektorí šli na nákladných autách a v rukách držali zástavy pokropené krvou zabitých. Vtedy sme to ešte nevedeli. Bol tam veľký chaos. Socha sv. Václava bolo popísaná vtipných heslami. Napríklad: "Jindra, Kolder, Biľak, samí veľkí bídak.“ Alebo: "Idioti damoj.“ V tom zahlásili v rozhlase, že sú obsadené Hradčany. Pre mňa to bol symbol nedotknuteľnosti, a teda aj výzva ísť ďalej. Moji priatelia sa obávali najhoršieho, preto som ostal sám. Okolie hradu mali Sovieti pod kontrolou a sebamenší pohyb rukou mohol vyprovokovať streľbu. S dvomi fotoaparátmi som bol veľmi nápadný a neprestajne som fotil. Za zákrutou som začul zúfalý krik. Tank, ktorý sa rútil na Hradčany, prešiel jednej pani cez nohu. Viete si predstaviť tú atmosféru. Veľa krvi, kriku, sanitky a ja som striedavo fotografoval dvomi fotoaparátmi. V tom som s hrôzou zistil, že sa ku mne blíži ruský vojak. Vytrhol mi fotoaparát z rúk, vytiahol film a hodnú chvíľu sa díval, čo som nafotil. Rozčúlený som mu fotoaparát vytrhol z rúk. Nezmohol sa ani na slovo. Našťastie som fotil duplicitne, a tak mi v tom druhom foťáku ostala záloha. Cestou z hradu som nafotil miesta, kde horeli sviečky a viseli zástavy postriekané krvou. Vtedy som ešte netušil, že na tých miestach boli zastrelení ľudia.“

Vysielali sme z televíznych garáží
"Domov som sa vrátila pokojná. Šéfredaktor Československej televízie v Bratislave, Dr. Bohumir Číder, zorganizoval ilegálne vysielanie z televíznych garáží na Trnávke. Bolo to v nedokončenom paneláku. Na stenách nám viseli obrazy Alexandra Dubčeka a novozvoleného prezidenta Ludvíka Svobodu. Vysielanie bolo naďalej improvizované. Do tejto činnosti bolo zapojených viacero kolegov, hercov, redaktorov aj technikov vysielania. Všetci boli nadšení. Dopravu na Trnávku a technickú spoluprácu zabezpečovala redaktorka Solanová. Režisérkou bola pani Langová. Mojimi najfrekventovanejšími kolegami boli Karol Polák a Jarmila Košťová. Do činnosti boli zapojení herci ako Leopold Haverl, Štefan Kvietik, Eva Strnisková, Viera Topinková a ďalší. Našli sa aj takí, čo chceli vysielať iba v prestrojení. To im však Dr. Číder nedovolil. Nadšenie a odvaha niektorých kolegov boli obdivuhodné. V horizonte desiatich dní sme realizovali osem vysielaní. Medzitým riaditeľ Československej televízie v Bratislave Jozef Vrabec sa dohodol s vedením ÚV KSČ, že sa môžeme vrátiť späť na Námestie SNP.“

Dodatok
Ivan po návrate do Českej Lípy v mestskom rozhlase uskutočnil svoju prvú aj poslednú reportáž. Informoval svojich spoluobčanov o svojich zážitkoch v Prahe. Filmy neskôr vyvolal a uchoval vo svojom archíve. Krátko na to zdokumentoval aj Palachov pohreb.
Po augustových udalostiach mu Štátna bezpečnosť spravila domovú prehliadku a všetky cenné fotografie zhabala. Navyše, celú jeho rodinu ďalších 23 rokov ŠtB intenzívne monitorovala a nedovolila im rozvinúť ich talenty.
Pani Dagmar netušila, že ústredné orgány vysielanie z garáží tiež monitorovali. Pod zámienkou upokojenia celej situácie ich vylákali späť do budovy Československej televízie a nenápadne donútili k spolupráci. Spomína: "V budove televízie použili na nás salamovú taktiku. Postupne sme mali čítať správy, že to nebola okupácia, ale bratská pomoc. Pri čítaní takejto správy mi zovieralo hrdlo. Krátko na to nás vedenie televízie predvolalo na vnútrostranícku previerku. Po previerkach mne, redaktorke Solanovej a režisérke Langovej, poštár doručil hodinové výpovede v tomto znení: Vaše ďalšie zotrvanie v televízií by nebolo možné bez ohrozenia plnenia úloh Československej televízie.“