Vorkoholizmus by sme pokojne mohli označiť aj ako neschopnosťou nepracovať. Nutkavo sa usilujeme o pracovné uznanie a úspech. Identifikujeme sa so svojou pracovnou rolou. Napriek tomu postupne strácame výkonnosť. Podľa psychológa Milana Zacharovského je vorkoholizmus obvyklým únikom pred výzvami, ktoré pred nás stavia život mimo práce. Na opačnej strane stojí fenomén nazvaný burn-out, vyhoretosť, vypálenosť. Prejavuje sa telesným, emočným a duševným vyčerpaním. Sprevádza ho únava, podráždenosť, nedôvera, depresívnosť. Dokonca aj negatívny, ba až cynický postoj k svojej práci a ku klientom. Psychológ Milan Zacharovský ďalej hovorí, že burn-out postihuje ľudí, ktorí do svojej práce investovali veľmi veľa, pričom došlo k ich preťaženiu a oni strácajú energiu. Tento problém však nezasahuje len ich samotných. Jednou z častých reakcií na burn-out syndróm je výpoveď. Organizácie strácajú schopných ľudí, ktorí pracovali naplno.
Čo je to "byť za vodou"
Všetci vieme, čo je potrebné robiť pre vlastné zdravie. No nerobíme to. Nič sa vraj nestane, ak sa tomu dôležitému nebudeme venovať dnes. Vraj postačí pozajtra. Potom je často neskoro.
Financie, materiálne zabezpečenie, status, zaisťuje absenciu existenčných starostí. Poskytuje možnosti, ktoré presahujú do iných oblastí. Napriek všeobecnému uznaniu jeho dôležitosti nezaručuje šťastie. Pri bezradnosti a hľadaní zmyslu je to jedna z najfrekventovanejších ciest, ktorou sa vydávame. Dostávame sa na isté hranice možnosti konzumovať nahromadené. Navyše sa neustále mení definícia toho, čo znamená "byť za vodou". Pri dosahovaní cieľov v tomto okruhu nám uniká to, čo napĺňa napríklad šťastie alebo zdravie. Ako ďalej tvrdí Milan Zacharovský, konzumný spôsob života nás oberá o energiu. Napriek tomu si ním mnohí "dobíjajú batérie". Prehlušujú tým deficit z iných oblastí.
Schopnosť sebareflexie
V minulosti spoločnosť poskytovala ochranu pred osobnými krízami tým, že prezentovala modely toho, čo je správne. O čo sa treba usilovať, aby bol človek úspešný a mohol byť spokojný. V súčasnosti sa podľa Milana Zacharovského nachádzame v hypermarkete kultúr, ktoré nám ponúkajú plné regály modelov, hodnôt, cieľov hodných nášho úsilia, veľmi často navzájom nezlučiteľných. Hľadanie zmyslu, spôsobu existencie nikdy nebolo zložitejšie.
Podľa psychologičky Daniely Mináčovej nie sme navrhnutí ako stroje. Nemáme tak veľa energie, aby sme sa nemuseli starať o to, ako ju investovať. Náš energetický zdroj sa môže vybiť, aj keď rôznou rýchlosťou a v rozdielnom čase. Preto je podľa nej prvotnou zásadou pre úspech, vysoký výkon a pocit slobody, dosiahnuť vo vlastnom živote čestnú a pravdivú rovnováhu. Čas je konečný a nedá sa zmeniť. Čo sa mení, sme my a energia, ktorú míňame v čase. Iba človek sám sa môže rozhodnúť, čo je najdôležitejšie v jeho živote. Napriek pocitu, že sa často stávame obeťami vonkajších vplyvov: zamestnávateľa, rodiny a sociálneho okolia.