Vo vzdialenosti desať metrov od stromu zastali, natiahli mamutom biele šatky.
Bude sa rokovať.
Olga vykročila dopredu a naznačila ľahký úklon. Teraz už bolo jasné, že ona je rokujúcou. Z mamuta uprostred skĺzla rozložitá postava. Ešte skôr než dopadla na zem, Olga spoznala náčelníka Zúrivého Rosomáka.
Uľahčene si vydýchla. S týmto chlapíkom od spoločného lovu na poobské tigre vychádzala pomerne dobre. Všetko by teda všetko malo byť IO.
Zúrivý Rosomák jej úklonom odpovedal. Samozrejme, teraz ešte nedal znať, že Olgu spoznáva.
Pravý muž nikdy príliš skoro neodhalí tvár.
Aj keď je to žena v okovaných kanadách.
Olga na Jukagira uprela dlhý nehybný pohľad, potom urobila tri kroky dopredu.
Opätoval jej pohľad, urobil tri kroky dopredu. Vtedy si Geraldína všimla čiernu masku, symbolizujúcu totemové zviera.
"Diabol!" zvrieskla a v návale bláznivej staropanenskej odvahy hodila dopredu, ako oštep, dáždnik.
Olga začula tiché "svisst". 41 natiahnutých lukov. Stopárka nepohla ani brvou. Spoza chrbta zneli ďalšie Geraldínine výkriky "Satan! Démon! Syn pekiel! Belzebub!" Teta mala okrem speváckeho i herecký talent, vedúci krúžku ochotníkov bol však podobne neoblomný ako kapelník zboru. Možno preto, že bol jeho bratancom.
"Lucifer! Sírou kalená ohava! Kopyto rohaté! Dych pekelného ohňa!"
Olga premýšľala či náhodou nie je neschopnosť nájsť si partnera podmienená stratou pudu sebazáchovy - Jukagirovia síce nerozumeli, ale gestá boli viac než výrečné. Nik z nich sa však ani nepohol, s napnutými lukmi čakali na ďalší zvrat situácie.
Keď sa okrem kvílenia niekoľko minút nedialo nič (stará dievka ďalší rezervný dáždnik našťastie nemala a pletacie ihlice nechala v stane), Zúrivý Rosomák kývol hlavou a oslovil Olgu:
"Nedokáže Veľká Topánka prikázať ľuďom svojho kmeňa, aby dodržiavali rokovacie prímerie?"
"Nie tým, ktorým havran Esege krídlami svojich oblakov zakryl otvor duše."
Ako vždy, hovorila Zúrivému Rosomákovi pravdu. Geraldína bola naozaj trafená. Už aj len kvôli množstvu synoným slova diabol, ktoré poznala.
Náčelník prikývol.
"Cesty najväčšieho z temných sú spletité, okno do duše úzke."
Zdvihol pravú ruku.
Ďalšie svissst znamenalo uvoľnenie tetív.
Olga nepohla ani brvou.
"Veľká Topánka opäť niekoho sprevádza naším územím?" spýtal sa Zúrivý Rosomák.
"Áno," prikývla. Nech si chlapi v Neu Cottbusse o dohodách s "kosákmi miestoočí" hovorili čo chceli, pre ňu tieto pravidlá platili. Boli to jedny z mála pravidiel, ktoré bola ochotná rešpektovať. Asi preto, že ju k tomu nikto nenútil, ba priam naopak, nik to od nej nechcel.
"Kam a koľkých?"
"Štyroch, do Neu Lubecku."
"Žena, čo vrhla oštep, patrí k nim?"
"Áno."
Zúrivý Rosomák opäť vrhol pohľad na Geraldínu. Ako vždy pri kvílení sa jej natriasalo poprsie.
"Veľká Topánka nám tu nechá ženu, čo hodila oštep."
"Havran Esege jej krídlami zakryl oblok duše" zopakovala Olga.
"Porušila rokovacie prímerie."
"Nevedela o tom, že niečo ruší."
"Ale porušila ho."
Olga prikývla a vzdychla si. Mala chuť vykašlať sa na to, lenže stopárka svojich zverencov neopúšťa.
"Načo bude tvojmu kmeňu žena, ktorej havran Esege zakryl krídlami oblok duše?"
"Nebude kmeňu, ale mne. Je pekná veľká, vezmem si ju za ženu."
Olga ledva potlačila smiech. A kmitlo jej mysľou, že toto by bolo skvelé riešenie. Takmer ihneď si však pripomenula svoje povinnosti ako stopárky.
"Má temnú dušu bez hrejivých svetielok múdrych slov," riekla.
"S ňou sa nebudem rozprávať, ju nebudem počúvať. Počúval som matku ako mi rozprávala, rozprával som sa so ženami, rozprávali mi..."
Rozprávali sa vtedy, keď sprevádzala výpravu sudetských Nemcov. Na slávnostnej hostine. On náčelník, ona náčelníčka prisťahovalcov. Tasili príbehy. Zúrivý Rosomák bol veľmi dobrým poslucháčom svojej matky. Rozprával o sedlaní Polárnej Žiary a obludách, ktoré na sevre obhrýzajú ľadové kryhy, o trojokých ľudožrútoch z bažín i kamčatských stonožkách, ktoré sa množia v útrobách ohnivých hôr.
Príbeh nikdy nedokončil, lebo Olga našla vetu, v ktorej nadviazala svoj o prepade vlaku, ukradnutej kolobežke, boji s gangom výpalníkov... vôbec sa nestarala o to, či Jukagirovia rozumejú slovu výpalník či banka... tak či onak vedeli o čo ide, lebo príbehy sa valili a prerušovali navzájom až po predrannú tmu. Vtedy už ostali v sieni sami dvaja. Pozreli na seba a... nestalo sa nič. Halda slov zahasila iskru.
"Takže si budete mlčať."
"V tme budú mlčať naše ústa, aby prehovorili telá."
Olga si spomenula ako pohoršene sledovala Geraldína chtivé pohľady mužov v New Cottbusse.
Lenže sledovala ich. Stopárka fakt nevedela odhadnúť, či by u Geraldíny v danej chvíli prevládol odpor alebo žiadza. Asi by to bolo tak pol na pol. Uškrnula sa a pohľad jej padol na dáždnik zapichnutý v trse trávy. Celkom pekný hod, kývla uznanlivo hlavou. "Čo ak po tebe hodí oštep, náčelník?"
"Potom jej na dva razy prepichnem jazyk a vyženiem ju do tajgy," riekol Zúrivý Rosomák, pričom sa stále díval na nádejne roztrasené kvíliace poprsie.
"Do riti, keby tá nešťastná krava furt neprovokovala!" pomyslela si Olga, sledujúc dráhu jeho pohľadu.
Geraldína s ústami plnými cudnosti počas kvílenia natriasala telom ako trinásť najzvrhlejších kuriev dohromady. To, čo potláčala, prerážalo cez odev, veľkosť ktorého bola vzhľadom na telo dávno už skôr túžbou než realitou, na povrch.
"Takže sme dohodnutí, Veľká Topánka?" vytrhol ju z myšlienok Zúrivý Rosomák.
"Nie. Som urazená, že si predo mnou ako náčelníčkou dal prednosť najhoršej zo žien nášho kmeňa," riekla Olga a opatrne sa obzrela, Geraldína nepočúvala, kvílila ďalej.
Zúrivý Rosomák mlčal, Amália sa z tety otvorene smiala, Olga videla pruhované zviera už takmer na svojej hrudi, úder toporom, tvár za čiernou maskou.
"Si ochotná zmyť urážku krvou?" spýtal sa napokon náčelník sťažka. Nemohol ustúpiť. Pred svojimi ľuďmi sa nemohol vzdať ženy, ktorú si zaumienil získať.
"Som ochotná zmyť urážku krvou. Vyber si zbraň," riekla Olga.
Ustúpiť nebolo kam - ako sprievodkyňa karaván jednoducho nikoho zo svojich zverencov nesmela ponechať osudu.
"Topor," odvetil Zúrivý Rosomák a zadíval sa jej do očí.
"Kurva, ale sa mi nechce" pomyslela si Oľga, keď vyťahovala zbraň.
Krúžili okolo seba v podivnom tanci. Amália sa snažila uchopiť jeho rytmus: krok doprava, dva do strany, jeden späť. Teta ju rušila, pretože sa kľačiačky modlila. Muž v čiernej maske sa zahnal sekerou s dvoma tupými koncami, Olga uskočila a zboku, neuveriteľne dlhým a rýchlym úderom ho nabrala. Zatackal sa, spadol. Kdesi z brucha sa mu začala rinúť krv.
Stopárka podišla k náčelníkovi a zdvihla masku, aby mu mohla zatlačiť oči. Po hmate, s odvrátenou tvárou. Pred očami sa jej ešte raz mihol pruhovaný... s jej nožom zaťatým v krku, ona bez zbrane, vydaná dravcovi a čiernej maske napospas.
Zdvihla svoj i Rosomákov topor, oba zahodila smerom k Jukagirom, otočila sa a kráčala späť k breze.
Vedela, že nik z Jukagirov sa ani nepohne.
"Teta Olga, čo mal ten Ujo pod maskou?" spýtala sa Amália.
"Tvár."
"Peknú tvár?"
"Určite. Hoci som ju vlastne nikdy nevidela."
"Ale veď si mu teraz dala dolu masku."
"Len som mu zatlačila oči, nepozrela som sa."
"A prečo si sa nepozrela?"
"Lebo to bol diabol ako každý muž a tento ešte o dosť viac," ozvala sa Geraldína.
"A večeriaval podrvené údy malých dievčatiek," pomyslela si Olga.
Nahlas však odvetila: "Muž by mal odhaliť masku iba vtedy, keď chce sám."
Geraldína potriasla hlavou. "To nebola maska, ale jeho pravá tvár, našťastie, ja som to pochopila, modlila som sa za vás naozaj úprimne, takže..."
Olga stisla vo vrecku rukoväť noža. Nie, najprv musí Stawických doviesť celých a zdravých do Neu Lubecku.
A tam sa bude musieť poponáhľať - aby stihla zabiť Geraldínu ako prvá.
Čo už, život je jeden z najťažších.
Zoskočila z Polárnej Žiary, zložila z koňa Amálku a podišla k stanu, z ktorého ešte stále bolo počuť Gertrúdin krik a Karlovo mlčanie.
StoryEditor