Aký je to pocit byť prvou ženou na poste šéfky Slovenského národného divadla v histórii?
Na začiatku to bola rovnováha -- mala som z tejto pozície úprimnú radosť a zároveň som cítila zodpovednosť. Dnes sa táto rovnováha mení. Zo dňa na deň viac vystupuje zodpovednosť. Ak človek spozná divadlo ako inštitúciu hlbšie, tak si viac uvedomuje zodpovednosť, a to tak vo sfére ekonomickej, ako aj v umeleckej a organizačnej.

Musíte pri rokovaniach s mužmi "presviedčať" o svojich kvalitách viac ako by to bolo v prípade muža?
Nie je jednoduché viesť stretnutia, na ktorých okolo vás sedia zväčša samí muži. Musíte byť zorientovaná vo všetkých oblastiach -- nič vám neodpustia, pretože stereotypy fungujú a ak sa pomýlite, ako žena chybíte dvakrát.

Skĺbiť rodinu s prácou musí byť náročné. Priniesla vám funkcia šéfky divadla aj nejaké pozitíva do vášho rodinného života?
Za pozitíva považujem nové, nenahraditeľné skúsenosti, ktoré získavam v divadle.

V čom generálna riaditeľka SND "prekáža" manželke a mame Silvii Hroncovej?
Negatíva? Riadenie si prenášam aj domov a trochu som začala viac riadiť aj svoju rodinu. To ich niekedy otravuje a upozorňujú ma na fakt, že už nie som v divadle, ale doma.

Jednou z vašich "nerestí" je podľa vašich slov sledovanie romantických filmov. Môžete spomenúť aj nejakú naozajstnú?
Aj keď bývame v novom dome už vyše roka, teší ma, že ho ešte vždy môžem dolaďovať. Mojou neresťou je, že ak potrebujem relax, tak musím niečo kúpiť do svojho bytu -- kvety, drobné predmety... Jednoducho musím ozvláštniť svoje domáce prostredie.