Stále sa budeme prepadávať, ale už máme otvorený padák. Pád už azda nebude taký strmý, hovorí ekonóm Tomáš Sedláček.

Slovenskú ekonomiku čaká tento rok prudký pád. Mala alebo má slovenská vláda nejakú možnosť v súčasnej situácii tento prepad ovplyvniť?
Nie je možné urobiť z jesene jar a globálna ekonomika teraz zažíva jeseň, alebo do istej miery sa dá povedať aj zimu. Keď je zima, je hlúpe chodiť v trenírkach alebo krátkych rukávoch a je potrebné sa obliecť. Jediné, čo vláda môže urobiť, je, keď začne pršať, používať dáždnik. Tým dáždnikom je zadlžovanie štátu. To je podľa môjho názoru legitímne iba v období hospodárskeho prepadu. Nie je legitímne neznižovať dlh a prehlbovať deficity v časoch, keď rastieme. Práve to sme všetci urobili. Vy ste dlh trochu znížili, ale mohli ste ho znížiť omnoho viac. To isté platí aj pre Českú republiku. Amerika sa však napríklad za posledných sedem rokov zadlžila o ďalších desať percent svojho hrubého domáceho produktu, napriek tomu, že to boli jedny z najúspešnejších rokov americkej ekonomiky. Keby sme vtedy vytvárali prebytky, tak nemáme problém ich teraz investovať. Túto energiu sme si však neušetrili a musíme si ju brať z budúcnosti. Táto chyba sa už stala a je neskoro. Je to ako keď vás ráno trápi "opica“ a vy nerozmýšľate nad tým, že vás bolí hlava, ale že by ste sa už nabudúce nemali opiť.

Ekonomika by teraz teda mohla vyzerať inak, keby sa myslelo aj na to, že hospodársky rast nemusí trvať večne?
Áno, recesia by prišla aj tak, ale mali by sme vankúš, ktorý by nám pomohol. Nikto nepredpokladal, že prepad bude takto prudký. Množstvo ekonómov hovorilo o tom, že obdobie prudkého hospodárskeho rastu sa končí, ale nikto netušil, že pád bude takýto strmý.

Môžu mať niektoré protikrízové opatrenia, ako napríklad šrotovné, reálny vplyv na výšku hospodárskeho rastu?
Krátkodobo áno, ale šrotovné nezvýši dopyt po autách. Iba ho vysaje z budúcich rokov, podobne ako vám piatková zábava vysaje energiu zo sobotného rána. Človek, ktorý sa dnes rozhoduje, že si v najbližších rokoch kúpi auto, si ho kúpi teraz, keď je šrotovné. V momente, keď sa šrotovné zastaví, dopyt ide prudko dole. Krátkodobo teda šrotovné pomôže, dlhodobo však nie.

Čo teda ostáva malým otvoreným ekonomikám v boji proti kríze?
Sústrediť sa na ponukovú stranu ekonomiky. To znamená zlepšovať podnikateľské prostredie, znižovať korupciu, znižovať napríklad sociálne poistenie, zjednodušovať podnikavosť. Tieto stimuly sú dlhodobé. Šrotovné zvyšuje dopyt. Ďalší príklad dopytového stimulu môže byť lietanie nad Bratislavou a rozhadzovanie peňazí. Keď to urobíte, má to krátkodobý efekt na spotrebu, ale peniaze pretečú ekonomikou, časť sa dostane do zahraničia a je koniec. Ale keď napríklad postavíte diaľnicu, tiež dáte peniaze do ekonomiky, no navyše vám ostane tá diaľnica. Riešením pre naše ekonomiky je teda ponuková strana.

Má teda zmysel zvyšovať vládne výdavky?
V Česku sme skôr znižovali vládne príjmy. Znižovali sme sociálne poistné, dávali sa daňové výhody. Má to tú výhodu, že podpora je rovnomerná. Naopak, keď dáte vládnu podporu, podporíte napríklad automobilový priemysel, ale nepodporíte drevársky priemysel. Lepšie je pomôcť každému trochu, ako jednému veľa.

Ako jedna z nevýhod, ktoré sa v súvislosti s recesiou na Slovensku spomínajú, je prijatie eura. Mohlo to Slovensku uškodiť?
Prijatie eura je dlhodobá stratégia, ktorá sa nedá hodnotiť po pol roku. Slovensko neprijímalo euro kvôli polročnej stratégii. Keď sa pozriete na prepad krajín s eurom a prepad krajín bez eura, efekt je minimálny. Euro ste síce kúpili draho, nemôžete oslabovať korunu a zvýhodňovať svoj export, ale na druhej strane dlhodobo je euro dobrá vec. Myslím si však, že ste urobili dobre a zaistili ste sa na dobu neistoty, ktorá ešte môže prísť.

Môže byť pružná mena výhodou pre okolité štáty aj vtedy, keď sa napríklad česká koruna dokáže v priebehu pár dní posilniť o niekoľko desiatok halierov a zisky opäť stratiť?
Slobodne existujúca mena by mala pôsobiť ako absorbér šoku. Niekedy je to pravda, ale niekedy šoky, naopak, vytvára, ako napríklad teraz. Pohyby spôsobujú finančné toky a nemajú nič spoločné s reálnou ekonomikou. Konvergencia prebieha dvoma spôsobmi. Buď ide približovanie sa cenovej hladiny cez menový kurz. To znamená posilňovanie meny a nízku infláciu. Alebo ide cez infláciu, ktorá má na rozdiel od kurzu tú výhodu, že sa s ňou nešpekuluje. Ľahšie sa dá predpovedať a lepšie odráža vývoj ekonomiky. Posilňovaním kurzu tiež znevýhodňujete exportérov a zvýhodňujete importérov. Slovensko načasovalo prijatie eura dobre, aj keď to bola skôr náhoda ako úmysel. Podarilo sa vám to v čase, keď je globálne nízka inflácia, a to, že euro môže priniesť jeden alebo dva percentuálne body cenového rastu navyše, sa vám v podstate hodilo, pretože nemáte deflačné problémy.

Inflácia sa však môže stať globálnym problémom hlavne v súvislosti s vládnymi výdavkami. Kedy ich treba zastaviť?
V momente, keď sa vrátime k rastu. Dá sa to robiť však aj inak ako cez infláciu, napríklad splácaním štátnych dlhov. Ide o to, ktorá krajina si vyberie akú cestu. Obe majú svoje výhody a nevýhody. Myslím si, že lepšie je dlh splácať a túto cestu si, dúfam, vyberie Európska únia. Naopak, Amerika pôjde asi cestou inflácie. S infláciou sa však spája problém, že keď si na ňu ľudia zvyknú, očakávajú ju aj v budúcnosti a ťažko sa odstraňuje.

V poslednom čase významní ekonómovia a politici pravidelne hovoria, že vidia svetlo na konci tunela, alebo že najhoršie je už za nami. Aký je váš názor?
Stále sa budeme prepadávať, ale už máme otvorený padák. Pád už azda nebude taký strmý. Nie sme si úplne istí, či už nastalo dno. Akcie už od marca stúpajú, ale či už dosiahli dno, si nikto netrúfne odhadnúť. Z minulosti poznáme prípady, keď akcie prudko stúpali a opäť sa prepadli. Myslím si, že pokles hospodárskeho rastu už nebude taký prudký. Do nezamestnanosti sa to však začne premietať až neskôr.

Čo bude ten konkrétny impulz, keď sa bude dať povedať, že recesia sa končí?
Formálne to bude v momente, keď prestane padať kvartálne HDP. Prvé lastovičky už vidíme v raste cien akcií, v konci prepadu podnikateľskej nálady, ktorý sa zastavil najskôr v Číne, neskôr v Amerike a teraz v Európe.

Ľudia si za posledné roky zvykli na nepretržitý rast ekonomiky a túto krízu vnímajú ako čosi výnimočné. Aký je jej význam z dlhodobého hľadiska? Deje sa niečo prevratné?
Dúfam, že sa z krízy poučíme. Krízu je lepšie vnímať ako niečo, čo nám má čosi ukázať. V tomto prípade nerovnováhy, ktoré v ekonomike boli. Ak sa poučíme a budeme sa orientovať na znižovanie dlhu viac ako na rast HDP, z makroekonomického hľadiska bude dobre, že sme krízu mali. Ak sa nepoučíme, tak kríza a všetka tá bolesť, ktorá s ňou súvisí, budú zbytočné.

Je teda zameranie sa na hospodársky rast nesprávne?
Rast je prirodzená vlastnosť všetkých živých organizmov. Ak dieťa nerastie, tak je niekde problém. Problém však tiež je, ak chcete, aby sme rástli my dvaja. Potom sa to môže začať prejavovať tak, že začneme rásť do šírky, čo už nie je zdravé. Hospodársky rast v istých obdobiach je v poriadku, ale nie je to jediná veličina, podľa ktorej by sme sa mali posudzovať.

Čo zmení kríza?
Kríza by určite mala určite zmeniť spôsob hospodárskej politiky, pretože sme kŕmili rast dlhom, aby bol ešte prudší. Musíme vytvárať pravidlá, ktoré povedú k prebytkom v dobrých rokoch. Ako je možné, že slovenská ekonomika, ktorá rástla desaťpercentným tempom, sa stále zadlžovala o 1,9 percenta HDP a ešte vám za to všetci tlieskali? Ak sa toto nezmení, ďalšia kríza nás už môže zničiť.