Neveľká krajina s bohatou históriou a obrovskými zdrojmi nerastných surovín je od nás vzdialená necelé štyri hodiny letu. V oblasti, ležiacej v takzvanej kaspickej bráne, sa kedysi stretávali záujmy Grékov, Rimanov a Perzskej ríše. Na pobreží Kaspického mora sa usídlili kočovné kmene, patriace do tureckej jazykovej skupiny. Ich postupným miešaním s Médmi a Skýtmi vznikol dnešný azerbajdžanský národ. Od 7. storočia ovládali územie Arabi, ktorí tam priniesli islam. Ako prvá moslimská krajina dosiahla po 1. svetovej vojne nezávislosť a vyhlásila sa za demokratickú Azerbajdžanskú republiku. Onedlho po invázii Červenej armády však stratila možnosť ekonomickej orientácie podľa svojich predstáv.
Ropa a plyn hýbu krajinou
Ložiská ropy v okolí Baku sa využívali už od staroveku, neskôr boli objavené ďalšie ložiská i v Kaspickom mori. Táto oblasť bola zásobárňou palív v južných častiach Sovietskeho zväzu.
Využitie ropných zásob dnes nie je možné bez veľkých investícií zahraničných spoločností. Overené zásoby ropy Azerbajdžanu dosahujú takmer sedem miliárd barelov. Optimistickejšie analýzy Ministerstva energetiky USA hovoria až o 12,5 miliardy barelov ropy, ku ktorým pridáva ešte vyše 30 miliárd barelov neprebádaných rezerv. V júni 2006 Európska únia podpísala dohodu o výstavbe plynovodu Nabucco, cez ktorý bude čoskoro prúdiť do Európy zemný plyn z kaspickej oblasti vrátane nálezísk v stredoázijských krajinách.
Nabucco už tento rok
Rakúsky koncern OMV chce projektom storočia, plynovodom Nabucco, znížiť európsku závislosť od dodávok plynu z Ruska. Rakúšania pomenovali projekt Nabucco podľa najznámejšej opery od Giuseppe Verdiho. Má transportovať plyn z Azerbajdžanu a Turkménska, ako aj z Iránu a Egypta do strednej Európy. Naplánovaný je 3 300 kilometrov dlhý plynovod, ktorý by mal stáť okolo 4,6 miliardy eur. Od roku 2012 by mal dodávať približne 33 miliárd kubíkov plynu cez Turecko, Rumunsko, Bulharsko a Maďarsko k veľkej prerozdeľovacej výmennej stanici pri Viedni. Partnermi projektu sú zatiaľ bulharský Bulgargaz, rumunský Transgaz, turecký Potas a maďarský MOL. So začiatkom výstavby sa ráta v tomto roku.
Veľké zásoby ropy a zemného plynu v krajine vyvolávajú záujem o spoluprácu nielen medzi veľkými ropnými spoločnosťami, ale aj v susedných štátoch, ako je Rusko, Turecko, ale hlavne Irán, kde žije početná vyše 20-miliónová azerbajdžanská menšina.
Potrubie až do Talianska
Plynovodné potrubie bude prepravovať zemný plyn projektom tzv. juhoeurópskeho plynovodného prstenca. Zatiaľ je v priebehu jedného roka schopný prepraviť 250 miliónov kubických metrov tejto suroviny. Po tom, čo ho napoja na plynovod vybudovaný v Jadranskom mori a začne dodávať plyn do Talianska, sa očakáva strojnásobenie jeho kapacít. Malo by sa tak stať v roku 2012. Tento projekt je finančne podporovaný Európskou úniou. Jej hlavným cieľom je diverzifikovať energetické zdroje a znížiť závislosť od Ruska.
Prezident synom prezidenta
Podľa ústavy je Azerbajdžan demokratickou, unitárnou republikou, v ktorej sa štátna moc organizuje na základe princípu rozdelenia moci medzi zákonodarnú moc parlamentu, výkonnú, realizovanú prezidentom, a súdy. Výkonným orgánom prezidenta je kabinet ministrov na čele s premiérom. Súčasný prezident Ilham Alijev je synom zakladateľa moderného Azerbajdžanu Hejdara Alijeva, ktorý zomrel pred štyrmi rokmi.
Otec súčasného prezidenta sa preslávil brilantným diplomatickým ťahom, keď dosiahol podpísanie tzv. kontraktu storočia v októbri 1994 s kľúčovými západnými energetickými spoločnosťami. Išlo o možnosť využitia obrovských zásob ropy a plynu. Po tomto medzníku sa Azerbajdžan stal objektom zvýšeného záujmu zo strany Washingtonu, Londýna i Paríža. Kaspická ropa tak pomohla dostať sa von z monopolného područia Moskvy.
Strategickí partneri
Azerbajdžan považuje za svojho strategického partnera Spojené štáty. Washington vníma oblasť Kaspického mora za sféru svojich záujmov, keďže ich stredobodom je ropovod Baku - Tbilisi - Ceyhan (Turecko). Baku podporuje svetovú koalíciu v boji proti terorizmu, dokonca nasadil do Iraku 250 vojakov a umožňuje spojeneckým jednotkám prelety ponad svoje územie do Afganistanu. Baku aj preto považuje Washington za spojenca.
Základným cieľom azerbajdžanskej zahraničnej politiky je vyriešenie konfliktu v Náhornom Karabachu a jeho opätovné začlenenie do Azerbajdžanu. Tomu zodpovedajú aj nadštandardné vzťahy s Tureckom, ktoré je v tomto konflikte na strane Azerbajdžanu. Pre Baku sú veľmi dôležité aj vzťahy s Ruskom, Francúzskom a USA, ktoré tvoria takzvanú Minskú skupinu OBSE, podieľajúcu sa na mierovom riešení konfliktu v Náhornom Karabachu. Prímerie z roku 1994 medzi Azerbajdžanom a Arménskom kvôli Náhornému Karabachu znamenalo pre Baku stratu 16 percent územia a 850-tisíc utečencov z okupovaných území.
Reformy roztočili koleso rozvoja
Ekonomika zaznamenáva nebývalo vysoké tempo ekonomického rastu. V priebehu posledných 10 rokov Azerbajdžan dosahoval v priemere 13,6-percentný rast HDP. V porovnaní s rokom 1995 úroveň HDP stúpla 8,4-krát. V porovnaní s prvým polrokom roka 2006 ekonomika Azerbajdžanu v prvom polroku 2007 vzrástla o 40 percent.
Napriek tomu minimálna mzda je 60 dolárov, priemerná mzda bola v decembri minulý rok 250 dolárov. Na porovnanie, v Rusku je priemerná mzda okolo 420 dolárov.
Ekonomický rast ovplyvnila zvýšená ťažba, export ropy a spustenie ropovodu Baku - Tbilisi - Ceyhan a takisto otvorenie ťažby plynu na náleziskách Šach-Deniz na konci roka 2006. Svoju úlohu zohralo i zvyšovanie cien ropy. Za prvý polrok 2006 surová ropa predstavovala 60,7 percenta objemu azerbajdžanského exportu a ropné produkty 24,5 percenta.
Zisky tečú do fondov
Časť zisku z exportu ropy sa akumuluje v štátnom ropnom fonde, ktorý v decembri 2006 predstavoval 1,6 miliardy dolárov. V januári 2007 bol zverejnený plán štátnej ropnej spoločnosti vložiť peniaze do výstavby ropovodu v Gruzínsku a Turecku. Baku chce vstúpiť na trhy s ropnými produktmi v týchto regiónoch a tiež zväčšiť objem dodávok do Európy. Ďalšie príjmy plynú z nerastných surovín, ako je mangán, železo, meď. Počas sovietskej éry vzrástol aj význam ťažby alunitu, minerálu bohatého na hliník, pretože Sovietsky zväz nemal dostatok bauxitu. Významný závod spracúvajúci alunit je v meste Zaglik.
Druhá vlna privatizácie
Azerbajdžanská vláda sa začala zaoberať ekonomickými problémami len v posledných rokoch, keď začala s ekonomickými reformami. Privatizácia v Azerbajdžane prebieha už 17 rokov. Teraz sa začala jej druhá vlna, ktorú riadi ministerstvo ekonomického rozvoja a prezident. V niektorých prípadoch si štát ponecháva 51 percent akcií podnikov. Pre investorov sú veľkým lákadlom nielen ropa a zemný plyn, ale i železná ruda a farebné kovy. Zahraničné osoby môžu vlastniť pôdu len formou registrácie azerbajdžanskej právnickej osoby. Ťažobná daň je stanovená na tri až 26 percent a platia ju všetky firmy, ťažiace minerály alebo ropu najmä z Kaspického mora. V roku 2007 vložili zahraničné spoločnosti do krajiny investície v objeme 281,5 milióna dolárov, čo však nezahŕňa ropný priemysel. Tento sektor za toto obdobie vzrástol o 22 percent.