Zakladajúcich členov Rady Európy (RE) bolo v roku 1949 desať západoeurópskych štátov. Následne sa pôsobnosť RE rozšírila aj do oblasti stredoeurópskej a na európsky juhovýchod, resp. do Malej Ázie. Rozvoj RE sa uskutočňuje aj po páde tzv. železnej opony medzi Východom a Západom. Už v priebehu roka 1989 nadviazala RE dôležité kontakty s niektorými štátmi V 4. To bol krok, ktorý predurčil relevantný rozvoj tejto medzinárodnej organizácie v 90-tych rokoch.

Výber ministrov RE
Každý členský štát je zastúpený jedným reprezentantom (spravidla ministrom zahraničných vecí) vo vrcholovom orgáne RE, ktorým je Výbor ministrov. Tento orgán RE prerokúva v intenciách Štatútu Rady Európy opatrenia potrebné na dosiahnutie cieľov RE. Závery z rokovania tohto výboru sa premietajú nielen do medzinárodných zmlúv prijímaných z iniciatívy RE, ale aj do opatrení na koordináciu spoločnej politiky a do odporúčaní adresovaných vládam členských štátov. Výbor ministrov môže podľa svojho uváženia zriaďovať poradné a technické výbory alebo komisie.

Parlamentné zhromaždenie RE
Štatút Rady Európy vytvoril nielen orgán reprezentujúci ústredné vlády členských štátov, ale tiež orgán zložený z poslancov národných parlamentov. Pre tento orgán sa ustálil názov -- Parlamentné zhromaždenie. Ide o zhromaždenie, ktoré sa na svoje riadne zasadnutia schádza raz za rok a môže tak prerokovať akúkoľvek otázku patriacu na fórum Rady Európy, pravda, s tým, že záver má povahu odporúčania či stanoviska neobsahujúceho bezprostredné záväzné ustanovenia. Treba pripomenúť, že parlamentné zhromaždenie RE nemožno zamieňať s priamo voleným Parlamentom Európskej únie.
Parlamentné zhromaždenie RE bolo síce organicky koncipované ako superparlamentná štruktúra, t. j. ako článok vo vývoji úsilia ustanoviť celoeurópsky zastupiteľský zbor, avšak zároveň ako iba poradný orgán bez priamej legislatívnej činnosti či s konečnou rozhodovacou právomocou. Všeobecnou praxou sa na tomto obmedzení veľa nezmenilo. I keď aj Parlamentné zhromaždenie zažíva búrlivé politické diskusie, ktoré vedú k rezolútnym záverom, ide vždy len o stanovisko, s ktorým sa môže, ale tiež nemusí stotožniť Výbor ministrov. Výber delegátov Parlamentného zhromaždenia je vecou národných zastupiteľských zborov (v našom prípade Národnej rady SR). Rezolúcie týkajúce sa väčšiny meritórnych otázok sú prijímané 2-tretinovou väčšinou hlasujúcich zástupcov. Parlamentné zhromaždenie má štatutárnu autonómiu a môže teda voľne kreovať svoje stále i ad hoc výbory a komisie.

Právna politika RE
Rada Európy sa dlhodobo profiluje ako medzinárodná organizácia, usilujúca o rozvoj právnej spolupráce členských štátov s cieľom uskutočňovania základných práv a slobôd spôsobom obvyklým v modernej demokratickej spoločnosti. RE sa zaslúžila o vznik niekoľko desiatok medzinárodných zmlúv, z ktorých mnohé obsahujú nové normatívne prvky, neuplatnené do toho času vo vnútroštátnom zákonodarstve. Mnohé z týchto normatívnych zmlúv žijú svojim životom, vyvíja sa ich výklad a sú, rovnako ako vnútroštátne právne predpisy, postupne novelizované.
Tu možno pripomenúť, že stav ľudského práva sa stále a nepretržite mení a nie je v ňom nič, čo by mohlo trvať večne. Celkom zásadný právny význam sa pripisuje predovšetkým európskym dohovorom týkajúcich sa základných individuálnych a kolektívnych práv. Ide o dohovory, ktoré tvoria vlastný prameň legislatívnych aktivít RE, na ktoré nadväzuje proces prijímania ďalších normatívnych aktov, a to či už ide o záväzné zmluvy alebo odporúča predpisy. Ako príklad možno uviesť Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd vrátane ich dodatkových protokolov, Európsku sociálnu chartu v revidovanej verzii, Európsku chartu miestnej samosprávy, Dohovor o účasti cudzincov v miestnom verejnom živote, Európsku chartu regionálnych a minoritných jazykov.
V dostupných materiáloch a konštatuje o. i., že iniciatíva väčšiny zo zmlúv RE bola vyvolaná buď preto, že absentoval legislatívny rámec právnej a administratívnej spolupráce európskych štátov, alebo na základe aktuálnej potreby, ktorá mala za následok nielen značné materiálové škody, ale aj straty na ľudských životoch. Pripomeňme napr. Európsky dohovor o násilí a neviazanosti divákov počas športových podujatí a najmä na futbalových zápasoch (oficiálny preklad je uverejnený v Zbierke zákonov SR pod č. 295/1993 Z. z.).
RE sa sústavne venuje aj regulácii činností, ktorých uskutočňovanie je nemysliteľné bez medzinárodnej spolupráce, a to i v prípadoch, kedy vnútroštátne právo väčšiny členských štátov analogickú úpravu neobsahuje.
V neposlednom rade RE vyvinula spolu s Európskou úniou koordinovanú iniciatívu, zaoberajúcu sa nutnosťou dopracovať základný štandard v boji proti korupcii a organizovanému zločinu. Dobrou správou je, že aj Slovenskej republike sa tak otvorila príležitosť ovplyvniť už v súčasnosti (vďaka svojmu členstvu v RE) štandard, ktorý budeme v obsahovo veľmi zhodnej podobe akceptovať v priestore Európskej únie.