Katarína Habovštiaková
Má veľký, dlhý jazyk, má ostrý štipľavý, zlý jazyk; má jazyk ako lemeš, ako žihadlo -- tak charakterizuje ľud človeka, čo veľa, zlomyseľne a uštipačne hovorí. Pravda, sú medzi nami aj mnohovravní ľudia, čo ustavične melú jazykom, čo im jazyk ide ako mlyn či ako mlynské koleso. Neraz majú rečí ako koza bobkov.
O mnohovravnej žene ľud tvrdí, že trepoce jazykom ako trlica, že zuby si jazykom zoderie. Mnohým sa jazyk nie a nie zastaviť, ustavične rozprávajú.
Zle je, ak sa dakto stane predmetom ohovárania, ak dakto príde ľuďom pod jazyk, ak ho vezmú baby do reči, ak ho ľudia roznášajú na jazyku, ak si otierajú na ňom jazyk. Lebo tie ľudské jazyky ostré sú ako meče, sekajú, rúbajú, ale krv netečie -- tak sa o nich spieva v slovenskej ľudovej piesni. Preto nie bez príčiny sa vraví: Väčší bôľ býva od jazyka ako od meča. Podľa názoru našich predkov jazyk nemá kosti, ale láme kosti. Reč úprimného, pravdovravného človeka, vystihuje úslovie: Čo na srdci, to na jazyku. Na falošného, neúprimného človeka sa zasa vťahuje príslovie: Na jazyku med a v srdci jed. Nerozvážny človek povie, čo mu na jazyk príde, čo mu slina na jazyk donesie, veru, neraz sa mu jazyk potkne. Ak sa niekto preriekne a povie, čo nemal vyrieknuť, povzdychne si: "Radšej som si mal jazyk odhryznúť" -- mal som mlčať. Naopak, zasa muž opatrný a rozvážny, ten si dáva pozor na jazyk. Dar jazyka, výrečnosť, môže byť človeku na dobrej pomoci, lebo za jazykom všade trafíš, za jazykom sa i do Ríma dostaneš. Ale pozor! Za jazykom i do pekla trafíš. Reč je teda naozaj akoby vizitkou človeka. Dosvedčujú to aj príslovia: Vtáka poznáš po perí, človeka po reči a aký človek, taká reč.
StoryEditor