Česká republika prešla z hospodárskeho hľadiska za posledných pätnásť rokov dramatickým vývojom. Z chronologického pohľadu sa všetko začalo rozpadom Česko-Slovenska. Zamatový rozvod a vznik dvoch štátov priniesol celý rad zmien, ale žiadnu katastrofu. Okrem novej daňovej sústavy, ktorej dominoval pre verejnosť najcitlivejší vznik dane z pridanej hodnoty, priniesol rok 1993 so sebou zrod novej meny -- českej koruny. Londýnski špekulanti ju nazvali Rocky, pretože sa po každom údere pod pás opäť vzchopila a silnela. Fixný kurz koruny v prvých rokoch existencie samostatného štátu priniesol skôr pozitíva. Bola to jasná pevná kotva postupne sa svetu otvárajúcej liberalizovanej ekonomiky.
Popáleniny z kupónovej privatizácie
Možno predpokladať, že v prvých rokoch existencie samostatného štátu to bola práve fixná koruna, ktorá držala infláciu na uzde. Neskôr prevážili negatíva. Začal rýchlo rásť schodok zahraničného obchodu. Rok 1997 priniesol špekulatívny útok na korunu a následne úplné uvoľnenie kurzu, ktorý v súčasnosti podlieha iba trhovému mechanizmu. V Českej republike tak začali vznikať skutočné finančné trhy. Z pohľadu verejnosti je pravdepodobne najpresvedčivejšie to, že nie sú žiadne limity na výmenu korún a že koruna silnie podľa toho, ako sa zlepšuje ekonomická situácia krajiny. Krátko po vzniku spoločnej európskej meny v roku 1999 sa za jedno eur platilo viac než 38 korún. V polovici decembra 2007 bol kurz už pod 26 CEZ/EUR. Výrazným posilnením kurzu sa otvoril českým domácnostiam svet. Cestovanie bolo zrazu lacnejšie.
Postupná liberalizácia umožnila Čechom vstup na globálne finančné trhy. Ako huby po daždi vznikajú nové podielové fondy, ktoré dovoľujú každej babičke z Orlických hôr investovať hoci aj na druhom konci planéty. Kolektívne investovanie "západného strihu" však spočiatku naráža na veľký odpor obyvateľov, ktorí sa popálili v priebehu kupónovej privatizácie. Inzerovaná "istota desaťnásobku" spôsobila, že mnohí neinvestovali priamo, ale cez fondy. V ekonomike s nedostatočne právne ukotveným finančným sektorom vtedy vznikol priestor na podvody. Mnoho ľudí sa so svojimi peniazmi už nikdy nestretlo. Navyše, v ekonomike vznikol zvláštny stav, keď fondy vlastnili takmer všetko. Vlastníkmi samotných fondov boli často banky, ktoré patrili štátu. Hovorilo sa o bankovom socializme. Neprehľadné prostredie prinieslo rýchle zmeny v majetkových pomeroch niektorých jednotlivcov.
Život na dlh
Obyvateľom dlho trvalo, kým začali opäť dôverovať finančnému sektoru. Dôležitú úlohu zohral vznik Komisie pre cenné papiere, privatizácia štátom vlastnených bánk a postupne sa rozrastajúci profesionálny bankový dozor centrálnej banky. Bankový sektor prešiel očistou, ale za cenu, že padlo mnoho bánk. Podobne to bolo s obchodníkmi s cennými papiermi. Prach sa však už dávno usadil a v súčasnosti možno sektor považovať za zdravý a možno bezpečnejší než za oceánom, kde zúri hypotekárna kríza, ktorá ČR nezasiahla.
S uvoľnením menového kurzu bolo treba tlmiť rast cien. Na to Česko využilo takzvané cieľovanie inflácie. Nový koncept sa osvedčil. Česká národná banka dokázala dostať rast cien pod kontrolu. Vďaka vysokým úrokovým sadzbám dostala spotrebiteľskú infláciu z viac než 13 percent v roku 1998 až do záporných hodnôt v zime 2003.
Centrálna banka mohla preto začať prudko znižovať úrokové sadzby. Kým začiatkom roka 1998 sa trojmesačná úroková sadzba na medzibankovom trhu pohybuje tesne pod 17,5 percenta, na jar 2001 už okolo 5 percent a v polovici roka 2005 len na úrovni 1,75 percenta. Za necelých osem rokov poklesli úrokové sadzby na desatinu. Otvoril sa tak mechanizmus regulujúci zadlžovanie. Česi, ktorí sa historicky báli zadlžovania, využili nízke úrokové sadzby a začali si brať hypotéky i spotrebiteľské úvery. Banky, ktoré sa pôvodne zameriavali najmä na podnikovú sféru (na ktorej si v deväťdesiatych rokoch často vylámali zuby), sa preorientovali na menej sofistikované domácnosti, v prípade ktorých s veľkou pravdepodobnosťou nehrozí hromadný útek na Bahamy. Česi zažívajú nákupnú dlžobnú horúčku. Všetky psychologické bariéry padli a kto nemá dlh, vyzerá
"podozrivo". Fakt, že sa domácnosti spočiatku obávali zadlžovania naznačuje aj to, že v rokoch 1993 až 1998 zadlžovanie domácností takmer stagnovalo na úrovni približne 110 miliárd českých korún. Boom úverov nastal až v novom miléniu. V roku 2006 už dlhujú domácnosti viac než 535 miliárd Kč a v roku 2007 sa pravdepodobne vyšvihli nad 700 miliárd korún.
Západný životný štýl, kde sa najskôr míňa a potom pracuje, bol jedným z motorov ekonomiky. Domácnosti nakupovali všetko na dlh, v prvom rade nehnuteľnosti, zariadenie a automobily. Životná úroveň vďaka dlhom rýchlo rástla. Rast dopytu sa odrazil na vyššom hrubom domácom produkte, ktorý tlačili hore aj novopostavené továrne na zelenej lúke. V tomto smere výrazne pomohol vznik Czechinvestu, ktorý do krajiny lákal dlhodobý kapitál. Jedna továreň podporovala vznik druhej, čo vytvorilo dobrý základ pre niektoré proexportne orientované segmenty ekonomiky.
Rekordné čísla
Súčasný hrubý domáci produkt možno porovnávať s tým, ktorý tu bol v roku 1993. Štruktúra ekonomiky sa dramaticky zmenila. Do popredia sa dostávajú služby a ťažký priemysel sa orientuje na iné trhy a iné podmienky. Recesia z konca deväťdesiatych rokov bola rýchlo prekonaná a už v štvrtom kvartáli 2005 rastie ekonomika o 7 percent. HDP na osobu dokonca predbieha najchudobnejších členov pôvodnej európskej pätnástky.
Vstup krajiny do EÚ v roku 2004 nepriniesol ekonomike ani zázračnú liečivú pilulku, ani záhubu. Z makroekonomického pohľadu dosiahol najväčší prínos objem zahraničného obchodu, ktorý po vstupe do únie rýchlo rástol na nový rekord. Ospevované európske fondy sa na raste ekonomiky nijak výrazne neprejavili. Rast nám nepodrazila ani často prehnaná bruselská regulácia.
Ekonomika postupne silnela predovšetkým vďaka rozumnej menovej politike v novom tisícročí a priaznivému vonkajšiemu prostrediu, ktoré možno pozorovať aj na mnohých okolitých ekonomikách s výnimkou Maďarska. Maďarsko totiž príliš dlho odmietalo urobiť zásadné reformné kroky vrátane uvoľnenia kurzu forintu, ktorým Česko prešlo už koncom deväťdesiatych rokov.
Česká republika zaznamenala v roku 2007 rekordy v mnohých oblastiach. Rekordný bol prebytok zahraničného obchodu, zadlženie domácností, maloobchodné tržby, akciový index, či kurz koruny k eur i doláru. Navyše miera nezamestnanosti bola najnižšia od roku 1998 a priemerný plat v krajine dosiahol 21 470 korún, čo pri aktuálnom kurze predstavuje 27 119 slovenských korún. Inými slovami, život v Čechách nebol pravdepodobne nikdy lepší, hoci sa stále takmer všetci sťažujú.
Ťažké obdobie nás pritom iba čaká -- a to vtedy, keď sa začne skutočne reformovať. Politici zatiaľ reformy odkladali. A bude to pokračovať. Odvahu si dodajú až v čase, keď bude ekonomika naozaj potrebovať zmenu. Dočasné negatívne dosahy reforiem budú bolieť o to viac. Posledné, skutočne veľké hospodárske zmeny, uskutočnil v pozícii premiéra Václav Klaus. Následné vlády predvádzali len malé kozmetické zmeny. Posledné české reformné snahy sa snažia napodobniť reformy na Slovensku, ale zatiaľ je to len slabý odvar. Skutočné reformy nás ešte len čakajú. Až potom príde do Čiech euro. Prijatie eura až v roku 2016 by preto nebolo prekvapením. Hra o to, kto prvý v regióne prijme euro, sa skončila. Budú to Slováci. Je však otázne, či to bude Pyrrhovo víťazstvo.
Autorom textu je Vladimír Pikora.