Sociologičku Sylviu Porubänovú sprevádza výtvarné umenie po celý život. Vyrastala s ním, keďže jej otec bol akademický maliar František Chrástek. Nuž a žije s ním aj teraz, keďže jej manžel je zasa sochár Štefan Porubän.
"Byť medzi obrazmi je pre mňa samozrejmé až v tej miere, ktorú si ani neuvedomujem. Alebo naopak, aj podvedome okamžite hodnotím akýkoľvek interiér z výtvarnej stránky. Je tam umenie, aké? Ak chýba, mám pocit prázdnoty, pustoty a okamžite si kladiem otázku, čo by sa tam hodilo, čo by priestor "poľudštilo“, pozdvihlo. Strohé, puristicky zariadené interiéry ma oslovujú len na fotografiách v časopisoch o bývaní, a aj to skôr len ako istá protiváha či umelecká inšpirácia,“ hovorí pre HN Porubänová, ktorej byt skôr ako obývací priestor pripomína galériu. "Aj keď sme poriadne zatarasení a visia či ležia u nás doma desiatky artefaktov, tu by sa všetky nezmestili, sú umiestnené aj inde, veď len po otcovi mi ostalo množstvo obrazov, kresieb, grafík... Nepočítala som to, nevnímam to totiž ako oficiálnu zbierku. Proste život priniesol,“ pokračuje Porubänová, ktorá vo všeobecnosti dáva prednosť súčasnému umeniu, a ako sama vraví, nie je zaťažená na staré veci.
"V soche mám napríklad rada hladký jednoduchý tvar vo vysoko leštenom bronze, v maľbe zase precízne vypracovaný, dokonalý detail - taký ako vie v súčasnosti urobiť málokto - ale môj manžel áno,“ vysvetľuje. Doma jej spoločnosť robia diela nielen jej otca a manžela, ale aj napríklad Bartfaya, Venkova, Zimku ml., Ilavského, Lovišku, Čuteka. "A mnohých ďalších, ktorých mená nemusia výtvarne nezainteresovanej verejnosti nič hovoriť, ale mne osobne ide len a len o vnútorný pocit, zážitok z diela. Popularita autora či predajnosť alebo módnosť diela nezohráva žiadnu úlohu,“ zdôrazňuje a dodáva, že odkedy jej zomrel otec, začala sa viac obklopovať jeho prácami. "Potrebujem mať bezprostredne na očiach aj tie obrazy, ktoré som predtým nepreferovala,“ vysvetľuje.
Jej manžel si zase rád svoje práce vymieňa s kolegami a má niekoľko obľúbencov, ktorí sú zastúpení v spoločnej zbierke viacerými kúskami. Jej obľúbené dielo pochádza od manžela. "Je to netradičná, pomaľovaná socha od manžela. Spája sa mi totiž s obdobím, v ktorom sa nám narodila dcérka a ja som bola šťastná mladá mamička. Aktuálne mám rada napríklad niektoré z jeho pomaľovaných husličiek či kameňov - tie zase pre špecifickú, neobvyklú formu či materiál. Veľmi mám rada aj obyčajný epoxidový odliatok Krista od neznámeho autora - reálne soška nemá nijakú hodnotu, ale z iracionálnych dôvodov je pre mňa veľmi cenná. Ten výraz bolesti a zároveň nesmiernej sily i poznania sa nikdy neopozerá,“ dodáva.
| Dotazník: Ktorému filmu nikdy neodoláte? Žiadnemu filmu od Jimy Jarmusha, Krzysztofa Kieslowského, Woody Allena, Věry Chytilovej, Vladimíra Morávka, Bohdana Slámu. Pri akom hudobnom interpretovi si dokonale oddýchnete? Pri Led Zeppelin, Joe Cockerovi, Pink Floyd, Deep Purple. Tak sa mi zdá, že pri tých istých, ktorých som počúvala vo svojich šestnástich rokoch. Do ktorého "stánku kultúry“ najčastejšie smerujú vaše kroky? Odkedy existujú vzdušné pohodlné multiplexy, tak najčastejšie znovu do kina. Ale napriek tomu je pre mňa ozajstným sviatkom divadlo. Je pre vás nejaká slovenská či zahraničná kultúrna osobnosť vzorom? Nesmierne obdivujem literárne kvality, schopnosť vyjadrenia nálady môjho najobľúbenejšieho spisovateľa, Isaaca Bashevica Singera. Zo súčasných umelcov si vážim tých, u ktorých sa ozajstné majstrovstvo spája so statočným, človečenským postojom na jednej strane a absenciou akýchkoľvek manierov na druhej strane. Takými sú pre mňa napríklad už spomínaný režisér poľského pôvodu Krzysztof Kieslowski či herecko-režisérsky pár Suzanne Sarandon a Tim Robbins, či všetkým dobre známy herec Sean Penn. |