StoryEditor

Everest je biznis. Ale rizikový...

26.10.2007, 00:00
Má za sebou viac ako 100 náročných výstupov na hory po celom svete. Počas jedného roku vyšiel na päť osemtisícoviek. Napriek svojej mladosti tvrdí, že už ho v horách nič neprekvapí. Tento týždeň sa vrátil z poslednej tohtoročnej himalájskej expedície, zo siedmej najvyššej hory sveta - Dhaulágirí.
Pohľad na svet zhora. Najlepší slovenský horolezec Jozef "Dodo" Kopold pre HN.
Prežili ste sezónu plnú pozitívnych aj smutných udalostí. Počas výstupu na himalájsku Šiša Pangmu (8 046 m) ste prišli o spolulezca. Napriek tomu ste sa odvtedy pokúsili o ďalšie tri osemtisícovky...

Na Šiša Pangme to bol veľký šok, keď som zliezol dole, povedal som si, že už ďalej na vysoké kopce nepôjdem. Celé to už však bolo naplánované predtým. K2 aj Nangha Parbat. Už to bola rozbehnutá akcia, a potom som si povedal, však človek môže stratiť kamaráta aj pri chorobe a hocikde inde. Smrť je súčasťou života.

Na Nanga Parbate (8 125 m) to bolo však ešte dosť čerstvé.
To áno. Hlavne, keď som vystupoval do výšin a boli okolo mňa ľudia, ako keby som sa o nich viac staral. Mal som ešte traumu, čo sa bude so mnou diať, ako budem vnímať okolie po Markovej smrti. Ale myslím, že som to prekonal. Viem, že tá smrť ma neovplyvnila natoľko, aby som skončil s lezením. Keď niekomu zomrie kamarát pri autonehode, neznamená, že odovzdá vodičský preukaz a nebude nikdy v živote šoférovať.

Potom ste liezli na južnú stenu K2 (8 611 m), ktorá sa považuje za jednu z najťažších...
Nebolo to v tom, že by som bol viazaný zmluvami, ale skôr preto, že taký vážny cieľ sme plánovali s ostatnými horolezcami pol roka. Pracovali sme na tom traja a nechcel som im jednoducho povedať nie.

Teraz ste sa vrátili z Dhaulágirí (8 167 m). Čo vám prvýkrát prešlo hlavou, keď ste sa dozvedeli, že ste vlastne nedosiahli vrchol?
Bol som rád a všetci ostatní, že sme to vôbec dotiahli až do tej výšky vyše osemtisíc metrov, pre mňa tým, že som nedosiahol vrchol štvrtej osemtisícovky, čo som chcel, mám aspoň väčšiu motiváciu na budúci rok.

Nemrzelo vás to?
Vôbec nie. Pre mňa to bola obrovská skúsenosť a som aspoň rád, že takto som si naštudoval tú horu. Tie hory tam budú stále, dôležité je vždy sa vrátiť.

Ako sa vám s Kingou Baranowskou liezlo?
Myslím si, že Kinga je kvalitná lezkyňa. Celý pobyt s ňou bol príjemný. Trošku bola nevýhoda, že sa nestihla dobre aklimatizovať, pretože bolo stále škaredé počasie, a preto bola trochu pomalšia.

Je pravidlom, že sú ženy pomalšie?
Nie. Keď som bol na K2, tiež som išiel so ženou v tíme, volala sa Gerlinda, a keď mi dýchala na päty, povedal som si, že je "sakra" dobrá. Potom ma predbehla, získala hodinový náskok, tak som si povedal: "Tie ženy, to nie sú ani ženy, to sú chlapi."
Veľakrát sú chlapi pomalší ako ženy...

Keď leziete so ženou, máte väčší strach?
Ja by som to tak nediferencoval. Vnímam to ako tím. Človek vždy dáva pozor na spolulezca, ako sa správa vo výške. Treba sa navzájom kontrolovať. Stále tam však hrá vlastne každý sám za seba. Aj keď ideme ako tím, niekedy máme od seba odstup aj 100 - 200 metrov. Preto sa vidíme iba v zvyškových táboroch. Dobre viem, že každý sa v tej výške správa úplne ináč, môže sa stať, že sa pretvaruje. To bol prípad aj na Šiša Pangme. Človek nezbadal správanie spolulezca. Ale je to aj o skúsenostiach.

Vyčítate si niekedy, či ste pre Marka Hudáka spravili všetko, čo bolo vo vašich silách?
Určite nie. Urobili sme všetko, čo sa dalo. Nič sme ani neriskovali. Akurát Marek mal smolu v tom, že sa mu šmiknutie stalo osudným.

Tento rok ste sa pokúsili celkovo o päť osemtisícoviek. Ako sa to dá vôbec zvládnuť?
Zo začiatku som sa obával, či to nebude príliš veľké "sústo". Človek predsa ináč regeneruje, keď sa vráti z expedície zo 6-tisícmetrového kopca, ako keď sa vráti z 8-tisícoviek. Avšak práve tým, že leziem rýchlo, vo výškach sa snažím nezostávať dlho, a ešte som mladý - môžem povedať, že moje telo sa veľmi rýchlo regeneruje.
Takéto veľké "sústo" som zvládol. Myslím si, že by nebol problém ani vtedy, keby som ešte tohto roku niekam liezol, pretože stále sa cítim v pohode.

Je pre vás "zbieranie vrcholov" prioritou?
Práveže nie. V horách sa cítim príjemne a nechcem sa za každú cenu naháňať za cieľom. Treba si vždy vybrať cieľ, adekvátny schopnostiam, zbytočne sa nenaháňať a pozbierať kopce čím skôr.

Horolezci bežne chodia tak často na osemtisícovky?
Určite nie. Je to skôr výnimočné. Neviem, či sa vôbec niekto pokúšal o päť. Viem, že štyri vyliezlo viacero ľudí aj za jednu sezónu. Štatistiky veľmi nepoznám, ale pravdu povediac ani to tak nebolo hlavným cieľom tejto sezóny.

A čo bolo vaším cieľom?
Tento rok to bolo o tom, že som zbieral skúsenosti pre ten ďalší.

Vy nazývate päť osemtisícoviek do roka zbieraním skúseností?
Áno. Lebo človek, aby mohol liezť tie najťažšie veci, musí počítať so všetkým. So zlým počasím, ťažkým návratom a podobne.

Čo je ešte ťažšie ako to, o čo ste sa pokúsili?
Vyliesť nové cesty na najvyššie osemtisícovky. To by som chcel budúci rok.

Podľa čoho si vyberáte, kam vyleziete...
Väčšinou to príde samo, tento rok to bola čisto zhoda okolností. K2 sme si vybrali preto, že sme tam chceli vyliezť, bolo to pre nás niečo zaujímavé a Dhaulágirí bola výzva v tom zmysle, že Baranowska, ktorá so mnou liezla, je Poľka, a z Poliakov žena ešte na tom vŕšku nebola.

Leziete bez istenia, bez kyslíka či vytvárania stanových táborov. Nie je to príliš riskantné?
Ani by som nepovedal, že chodím bez istenia - stále mám so sebou lano a prostriedky na istenie, ale v zásade celú stenu leziem sólo. Znamená to, každý na vlastné triko a v ťažkých úsekoch sa istíme s lanom. Naviažeme sa na lano a urobíme stanovisko. Keby náhodou jeden spadol, tak na tom stanovisku ho to zachytí. Týmto spôsobom chodíme aj cez trhliny. V zásade to lano však spomaľuje a niekedy je nebezpečné, keby sa náhodou jeden šmykol, tak strhne toho druhého.
Možno jeden akurát zastaví a ten druhý sa nestihol zastaviť, tak ho ešte strhne... Budovanie výškových táborov je o tom, že veľa ľudí na kopce chodí tzv. expedičným štýlom. To znamená, že pracujú na ceste. V šesťtisíc metroch si postavia tábor a idú si do základného tábora oddýchnuť. Potom si postavia tábor o niečo vyššie. Keď sa urobí dobrá perióda počasia, vtedy idú na vrchol a majú cestu pripravenú. Keby sa niečo pokazilo, tábory tam sú, majú tam laná, lepšie sa dostanú dole.

Je váš "alpský štýl" do Himalájí vhodný?
Má to obrovské riziko, keď sa náhodou niečo stane, cesta dole nie je zabezpečená. Všetky veci si zoberieme do batohu a už iba lezieme smerom hore. My ich tam nenechávame. Lezieme hore aj dole s dvadsaťmetrovým lanom.
Do lezenia sa snažíme priniesť aj športovú stránku. Nevyužívame šerpov, ktorí sú na kopci ako platení robotníci. Využívajú ich hlavne komerčné expedície, tí, čo si zaplatia vrchol.

Kto okrem Slovákov ešte lezie tak riskantne?
Veľa ľudí. Stále si však myslím, že v Himalájach rastie komercia. Veľa ľudí sa snaží o vrchol za každú cenu. Tam si naozaj človek, ktorý sedí za kancelárskym stolom, môže povedať, chcem ísť na Everest a on tam vyjde, pretože bude mať množstvo kyslíka, bude mať šerpov, kompletné zabezpečenie. Ale to je niečo iné.

Za Mount Everest sa platí minimálne 25-tisíc dolárov. Aj ostatné toľko stoja?
Každý vrchol má iné povolenie. Každá agentúra ponúka iný servis. Niekde lacnejší, inde drahší.

Ako dlho dopredu vybavujete povolenie?
Niekedy som to zorganizoval aj za dva týždne, ale aby mal človek čas, aby nebol v strese, myslím si, že aj štyri mesiace pred expedíciou je dobré pomaly vybavovať všetky veci okolo toho.

V Nepále či Číne majú z toho asi dosť dobrý biznis...
Everest je všeobecne otázka biznisu. Ale tie peniaze nedostane jeden človek. Rozdelia sa so šerpom, takže až taký veľký biznis to nie je. Povedal by som však, že je to jeden z najrizikovejších biznisov, pretože tam ide o život. Rozmýšľanie je vo vysokých polohách úplne iné, nepomôže vám pritom, keď máte so sebou kyslík. Nikdy sa v takej veľkej výške neviete za druhého zaručiť, že prežije. Preto som sa ani nestal horským vodcom, lebo by som nechcel niesť zodpovednosť za iných ľudí.

Snažili ste sa o to?
Snažil som sa pred pár rokmi urobiť si kurz horského vodcu, ale, našťastie, som si potom povedal nie. Chcem v horách liezť so spolulezcami, ktorí sú zdatní, keď niečo môžem vyliezť, a nie hľadať nejaký biznis a viesť klientov, ktorých vôbec nepoznám. Pre mňa sú hory viac ako tam chodiť s klientom. Sú pre mňa relax a všetko okolo toho.

Prečo ste sa vlastne dali na profesionálne horolezectvo?
Vidím v tom hlavne možnosti dobrodružstva. Liezť na obrovský kopec, na ktorom ešte nikto nebol. S tým súvisí objavovanie nepoznaného, lebo veľakrát máme iba fotografiu kopca a podľa tej fotografie pol roka hľadám výstupovú trasu. Potom, keď už ten kopec vidím na vlastné oči, je to krásne, keď pri lezení hľadám svoju cestu.

Podľa čoho si vyberáte cestu?
Vyberám skôr strmšie miesta. Je to perfektný pocit vyliezť ťažkú cestu. Človek sa potom na ten kopec akoby podpíše.

Dá sa povedať o nejakej národnosti, tak títo sú mimoriadne talentovaní na horolezectvo?
Poliaci majú také meno ako zimní himalájski, pretože oni naozaj liezli na všetky osemtisícovky v zime. Možno nás Slovákov by som nikde tak neradil, ale v celom východnom bloku sú horolezci, ktorých Angličania nazývajú "nebojácni lezci". Hľadajú si ciele, ktoré sú náročné.

Prečo je na východe viac takýchto "samovrahov"?
Neviem, je to možno aj z histórie. Už v 80. rokoch sa u nás v Československu liezli tie najťažšie veci v Himalájach. Teraz sa tomu snažíme len nejakým spôsobom priblížiť. Pre nás, nie pre všetkých, ale väčšinu je stále priorita urobiť ťažkú cestu na štít, ako iba vyliezť na štít.

Dávate aj v živote prednosť ťažšej ceste?
Jednoduchá cesta životom by ma asi nebavila. Aj preto som si zvolil toto povolanie, ktoré je vlastne aj mojim koníčkom.

Je nejaký recept na to, ako zdolať horu a nezabiť sa?
Určite sa o tom napísalo veľa kníh, ale nečítal som ani jednu. Myslím si, že najlepší recept je vedieť správne sa rozhodnúť. To je to najdôležitejšie pri himalájskom lezení.

V 1998 mali dať Peter Hámor a Vladimír Zboja na Mount Everest vlajku HZDS. Čo hovoríte na takéto spolitizovanie športu?
Ja som tú vlajku tam nevidel. Myslím, že sa o nej dosť porozprávalo, ako bola na vrchole, ale nikdy sa nezverejnila. Neviem, či vôbec nejaká vlajka HZDS na vrchole bola. Nechcel by som to ani rozoberať, bolo to už dávno.

Údajne fotografia vlajky HZDS na vrchole mala byť súčasťou kampane strany...
Pravdepodobne tam bolo trošku politiky. Netreba sa síce do politiky montovať, ale či tam človek vynesie vlajku tabakového priemyslu, alebo vlajku HZDS, nevidím v tom rozdiel...
Ten, kto platí expedíciu, niečo žiada. Všetci tí lezci sa mohli rozhodnúť, či tam ísť chcú aj za takých podmienok, alebo nie.

Bola by podľa vás v poriadku aj finančná inšpirácia zo strany politickej strany?
Ja som tam vtedy nebol, mal som osemnásť rokov. O Himalájach sa mi ešte ani nesnívalo, čiže neviem ani to, aké mali horolezci vtedy zázemie.

Vy tiež nosíte na kopec vlajky?
Niekedy sú sponzori, ktorí si to žiadajú. Nevidím v tom žiaden problém, ak sa s vlajkou odfotím na vrchole, pokiaľ je to slušná firma.

Na tých himalájskych kopcoch už musí byť "poriadny bordel"?!
Každý horolezec vrchol vníma trochu inak. Niekto si tam necháva suveníry, svoje veci a všeličo. Ja nenechávam nič, pretože pre mňa sú veci, ktoré sa tam nechávajú, smeti. V dnešných časoch sa dá dokázať, či bol človek na vrchole, aj fotkou. Vrchol nechávam čistý, a potom leziem späť.

Ako ste sa ako Bratislavčan dostali k horolezectvu?
Vzťahom k prírode a horám, ktorý vo mne rodičia vybudovali ešte v ranom veku. Potom som začínal s lezením na skalkách, nižších stenách, kde som sa naučil horolezecký pohyb. Niektorí tam vlastne aj skončia, pretože na malých skalách sa dá robiť aj športová hodnota lezenia.

Potom ste pokračovali v Tatrách a Alpách. Teraz vás už nelákajú?
Do Tatier chodím stále. V zásade je to pre mňa najlepšie miesto na tréning.

Iba na tréning?
Sú tam aj cesty, ktoré sú náročné a chcem si ich vyliezť. Tatry som neodsunul, sú tam veľmi náročné cesty a určite sa vrátim, len človek nemá toľko času, aby mohol všetko. Ak chce byť dobrý iba niekde, tak sa musí sústrediť na cieľ. Keď som začínal, vyliezol som v Tatrách dvadsať ťažkých ciest za rok a bol som rád. Vždy sa vrátim do Tatier a budem tam liezť, lebo je to pekné. Nie sú síce veľké ako Himaláje, ale to nie je podstatné. Zimná atmosféra je úžasná všade. Človek to cíti, keď nastupuje skoro ráno s čelovkami, lezie prvé metre, prespáva v stenách.

Sú horolezci v bežnom živote "odolnejší" proti problémom?
Každý to berie asi ináč, ale ja to tak nevnímam. Hory mi dávajú slobodu, viem sa od nich veľa naučiť. Keď v horách dokážem zdolať ťažký krok, zdolám ho aj v bežnom živote. Človek má vždy na výber. Keď niekto dokáže zvládnuť v horách rizikovú situáciu, prekoná ju aj v živote.

Ako zvládate krízové situácie?
Je to o skúsenostiach. Čím viac človek prežije, tým sa rýchlejšie rozhoduje. Keď má človek lezenie v krvi, robí to automaticky. Sústredí sa na krok. Mám tú výhodu oproti iným, že na môj vek mám dosť skúseností. Prirodzene automaticky ma nemôže nič rozhádzať. Tých extrémov som už vystriedal toľko. Ak sa šmyknem a spadnem, viem presne, čo mám robiť. Keď človek nemá skúsenosti, ani sa tá situácia nemusí stať, začne nad tým rozmýšľať, čo je zlé. Jeho krok už nie je stopercentný, lebo vníma mraky a počasie a rozmýšľa nad tým, čo sa stane, keby...

Ste ženatý, ako zvláda manželka vaše polročné túry?
Ťažko. Jedna výhoda je však tá, že ona tiež lezie, čiže tomu rozumie. Vie, čo to pre mňa znamená a toleruje to. Je mi aj jasné, že keď sa vrátim z jednej expedície, nemôžem byť doma päť dní a utekať na ďalšiu.

Niekedy si zaleziete aj spolu?
Spolu sme voľakedy veľa liezli, aj lezieme, ale ona sa orientuje skôr na skalné steny. Čas, keď som doma, sa vždy snažím stráviť s ňou, aj niekde na skalách.

Chýba vám domov, pokiaľ ste mimo?
Keď je človek preč z domu, oveľa viac sa tam teší. Ešte som tomu neporozumel, ale keď som doma, túžim po horách a keď som v horách, túžim po domove.

To je asi tým, že človek túži stále po tom, čo nemá.
Asi tak...


Kto je Jozef Kopold
Jozef „Dodo" Kopold sa narodil 6. 2. 1980 v Bratislave. Horolezectvu sa začal venovať ako sedemnásťročný. Má za sebou viac ako sto ťažkých výstupov. Je členom reprezentačného družstva, viacnásobným víťazom ankety horolezec roka. Jozef Kopold je takisto autorom viacerých prvovýstupov v Himalájach. Tento rok sa ako prvý v histórii Slovenska pokúsil zdolať päť osemtisícoviek.

 

menuLevel = 1, menuRoute = prakticke-hn, menuAlias = prakticke-hn, menuRouteLevel0 = prakticke-hn, homepage = false
01. december 2022 08:07