Lenin -- muž, ktorý zakrvavil dvadsiate storočie

 Zakladateľ a vodca boľševickej strany v nej vyzerá ako síce tvrdý, ale neobyčajne ohľaduplný muž. Spravodlivý k svojim súdruhom, nekompromisný voči nepriateľom - ale vždy nanajvýš ľudský nositeľ veľkých ideí a ideálov. Tento malý, ráčkujúci a zlostný chlapík s rednúcimi ryšavými vlasmi sa však od legendy, ktorá jeho osobnosť opantala, výrazne líšil a je zrejmé, že ani nestál o to, aby bol zobrazovaný ako humanista.
Nechýbalo veľa a Lenin mohol umrieť v zabudnutí emigrácie, zlostne kopajúci do každého, čo i len trochu fungujúceho obchodíka na hlavnej triede niektorého z hlavných miest Európy. Podarilo sa mu však nainfikovať a vyškoliť na všetko odhodlané samovražedné komando, neskôr premenované na stranu boľševikov, ktoré uskutočnilo vcelku banálny prevrat, neskôr veľkohubo premenovaný na Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu. Brilantný a nenávistný demagóg tak ovplyvnil osudy stoviek miliónov ľudí na celej planéte a určil priebeh 20. storočia.

Korene hnevu
Lenin sa narodil v roku 1870 v dobre situovanej rodine školského inšpektora Iľju Uljanova v povolžskom Simbirsku. Získal veľmi slušné vzdelanie a jeho rodina rozhodne nepatrila k chudobnej vrstve. Keď mal 21 rokov a jeho otec bol už päť rokov mŕtvy, vybavoval dokonca pre svoju matku žiadosť, ktorá mala zaistiť, aby bola zapísaná do zoznamu nižšej šľachty.
Situácia v rodine sa však skomplikovala. Na jar nasledujúceho roku bol zatknutý Vladimírov starší brat Alexander. Patril k skupine radikálnych študentov, ktorí dospeli k veľmi jednoduchému svetovému názoru: ak bude odstránený tyran (t. j. cár), uvoľní sa cesta k spravodlivej spoločnosti. (V tejto súvislosti treba pripomenúť, že iba niekoľko rokov predtým uskutočnila revolučná mládež rovnaký "experiment": zavraždili "cára osloboditeľa" Alexandra II. - toho, ktorý zrušil nevoľníctvo - a v Rusku sa nič nezmenilo.) Za pokus o atentát na jeho následníka túto novú skupinu, ktorá sa hlásila k organizácii Narodnaja volja, pozatýkali a jej členov odsúdili na trest smrti. Bolo síce zvykom, že cár občas udeľoval teroristom milosť, Alexander však o ňu neprejavil záujem, bol odsúdený a 8. mája 1887 popravený.
Od toho dátumu tkvela v Leninovi hlboká nenávisť voči Romanovovcom. Napriek tomu, že mladý Vladimír po bratovej poprave údajne povedal: "My nepripustíme, aby toto bolo naša cesta," v podstate mal rovnaký neskutočný prístup k realite ako predchádzajúce generácie revolucionárov. Otcova a bratova smrť spôsobili, že Vladimír sa stal hlavou rodiny, a to upevnilo jeho neuveriteľné sebavedomie, ktorým zrejme oplýval už od detstva. Jeden z jeho spolužiakov sa neskôr dokonca vyjadril, že bol mimoriadne sebavedomý, nevyberavý v argumentoch a "nafúkaný, pretože ho celá rodina považovala za génia".

Teoretická príprava
Na jeseň 1887 sa mladý Lenin stal poslucháčom kazanskej univerzity a určite by ju vyštudoval bez problémov, keby sa hneď v prvom semestri nezúčastnil na demonštrácii na fakulte. Nasledovalo okamžité vylúčenie zo školy. Niekoľko rokov potom strávil na rodinnom statku. Čítal tam - od rána do noci - najmä revolučných autorov a na prvom mieste spisy radikálneho ruského mysliteľa Nikolaja Černyševského, zaprisahaného nepriateľa liberalizmu a autora výroku: "Dajte Rusku sekeru!" Autor Leninovej biografie Dmitrij Volkogonov v tejto súvislosti poznamenal, že "Lenin Černyševského použil na rusifikáciu západného marxizmu, ktorý mal v sebe veľa liberálnych a demokratických čŕt. Leninovými učiteľmi boli teda práve tí myslitelia, ktorí vystúpili s predstavami posilňujúcimi nátlakové a drsné triedne prvky marxizmu."
Na statku sa Lenin pripravoval aj na skúšky na externé štúdium na petrohradskej univerzite a po prijatí s úspechom absolvoval a v roku 1892 získal diplom prvej triedy na právnickej fakulte. Povolanie právnika však vykonával iba krátky čas.

Nadšený marxista
Vo svojich dvadsiatich piatich rokoch odcestoval prvý raz do cudziny, kde strávil jarné a letné mesiace. V decembri ho po návrate zatkli za účasť v marxistickom propagačnom spolku a vo februári 1897 vypovedali na tri roky na Sibír. Nežilo sa mu tam zle: študoval, oženil sa s Nadeždou Krupskou a podľa listov, ktoré pravidelne posielal domov, "bol spokojný s ubytovaním aj so stravou, stučnel a opálil sa, žil ako predtým, v tichu a pokojne".
Po návrate z vyhnanstva odcestoval v roku 1901 za hranice, kde dospel k dvom zásadným rozhodnutiam. Na prvom mieste to bolo založenie novín, s ktorých pomocou by sa nedávno založená Sociálno-demokratická strana Ruska (SDSR) budovala ako bojový oddiel. "Dajte nám takúto organizáciu revolucionárov a prevrátime Rusko," napísal. Také ostré slová medzi ruskými revolucionármi, do tých čias skôr sprisahancami, ešte nepadli.
Leninove aktivity boli mimoriadne: neustále písal články, polemiky, brožúry a výzvy. Pri príprave II. zjazdu SDSR sa prejavil ako vášnivý a demagogický diskutér a už sa neobával oponovať aj samotnému predákovi strany Georgijovi Plechanovovi, ktorý mal medzi ruskými marxistami najväčšiu autoritu. Po dlhých diskusiách sa mu podarilo do návrhu programu presadiť svoju tézu o nutnosti boja na dvoch frontoch - proti kapitalizmu a proti cárskemu samoderžaviu. Z tejto formulácie už presvitá jeho neskoršie úsilie o bezprostrednú prípravu sociálnej revolúcie.

Obdiv k jakobínom
Na samotnom zjazde, v roku 1903, sa spory medzi umiernenými členmi strany a Leninovými prívržencami, ktorí presadzovali takmer až myšlienkové kasárenstvo, vyostrili natoľko, že sa strana rozštiepila. Lenin to okamžite využil na presadenie svojho zoznamu kandidátov do ústredného výboru - svoje krídlo označil za boľševikov (väčšinu) a odporcov považoval za menševikov (menšinu).
O dva roky vypukla v Rusku revolúcia. Boľševici v nej nezohrávali veľkú úlohu, ale Lenin bol veľmi aktívny. Mal určitú úlohu pri organizovaní povstania v Moskve a organizoval tiež akcie, o ktorých sa v oficiálnych dejinách boľševickej strany príliš nehovorilo. Bolo to zakladanie ozbrojených skupín, ktorých aktivity spočívali v teroristických akciách a krvavých konfliktoch s políciou. Najslávnejšou lúpežnou akciou bol útok na koče prevážajúce peniaze z Petrohradu do Tbilisi. S použitím bômb sa stranícki aktivisti pod vedením mladého Stalina zmocnili 300 000 rubľov.
V hierarchii Leninových hodnôt stála na najvyššej priečke revolúcia. Nesmierne obdivoval krvavú nekompromisnosť francúzskych revolucionárov. Raz sa vyjadril: "Aby bol človek marxistom, musí na to mať určité psychologické predpoklady - to, čomu sa hovorí jakobínstvo. Jakobínstvo je taký boj za dosiahnutie svojich cieľov, ktorý sa nebojí nijakých rozhodných činov, nie je to boj v bielych rukavičkách, ale boj, ktorý sa neštíti ani gilotíny."

Z vagóna do boja
Koncom roku 1907 bolo zrejmé, že sa revolúcia skončila. V decembri Lenin opustil Rusko a usadil sa vo Švajčiarsku, kde po niekoľkých kratších pobytoch v Paríži a rakúskej časti Poľska strávil aj prvé roky svetovej vojny. V marci 1917 sa tu dozvedel o zvrhnutí samoderžavia v Petrohrade.
Teraz už bol pevne presvedčený, že udrela jeho hodina. Neobyčajne túžil čo najskôr odcestovať domov, ale obával sa, že uprostred vojny mu to nikto neumožní. Existovala však vláda, ktorá mala záujem dopraviť takého energického extrémistu do Ruska. Záujem prejavil nemecký kabinet.
Boľševici sa totiž vynikajúco hodili na to, aby do Ruska zaniesli revolučný bacil a prehĺbili rozvrat. V legendárnom "zaplombovanom vagóne" prešiel Lenin Nemecko a cez Švédsko pricestoval 3. apríla do Petrohradu. V hlavnom meste rozpútal obrovskú kampaň pod heslom: "Za mier, pôdu a slobodu." Ihneď po príchode vydal tzv. aprílové tézy, ktoré sa vykryštalizovali do známeho výroku: "Všetku moc sovietom!" Začali vznikať revolučné organizácie, ktoré fakticky predstavovali paralelnú moc s dočasnou vládou. Celú obrovskú kampaň a vydávanie časopisov financovala nemecká vláda.
Predseda dočasnej vlády, právnik a Leninov bývalý spolužiak Alexander Kerenský, odmietal vystúpenie Ruska z vojny a kríza v krajine sa prehlbovala. Rozvrátená armáda odmietala počúvať rozkazy a krajinu ovládol absolútny chaos. V tých dňoch sa do Ruska vrátil bývalý Leninov odporca, vynikajúci rečník a organizátor Lev Trockij, ktorý bol hlavným veliteľom ozbrojeného útoku na Zimný palác 7. novembra 1917. V zásade však nič nenasvedčovalo tomu, že sa udialo niečo prevratné. V uliciach mesta sa síce strieľalo o čosi viac ako obyčajne, ale všetky kaviarne ostali otvorené a divadlá hrali svoj obvyklý repertoár. Najkrvavejší experiment v dejinách ľudstva sa práve začal.

Mier a "poriadok"
Nasledujúci deň začal svoje rokovanie II. zjazd sovietov, kde Lenin prečítal svoje dekréty o pôde a o mieri a kde bola schválená nová vláda pod jeho predsedníctvom. Tá prikročila k dovtedy nemysliteľnému rokovaniu s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom. Siedmeho januára 1918 vystúpil Lenin vo vedení strany s návrhom prijať podmienky mieru, ktoré boli pre jeho vládu veľmi ťažké a 23. februára bol prijatý tzv. Brest-litovský mier, stanovený Berlínom. Politické dôsledky na seba nenechali dlho čakať. Ľaví eseri, mimoriadne populárna politická strana, s ktorou sa v novej vláde boľševici delili o moc, opustili radu ľudových komisárov. Boľševici teraz vládli už úplne sami.
Zavraždenie cára a celej jeho rodiny - udalosť, na ktorú sa Lenin osobne dlhé roky tešil a ktorá bola vykonaná na jeho priamy pokyn - bolo síce mimoriadne medializované, ale podobných prípadov boli v Rusku desaťtisíce. Nový vládca, podľa vzoru svojich milovaných jakobínov, zaplavil krajinu červeným terorom. Začiatkom augusta napísal penzskému sovietu, aby tam usporadúvali verejné popravy, aby sa "ľudia triasli na stovky kilometrov ďaleko". A do toho prišiel atentát. Keď sa 30. augusta, po prejave v Michelsonovej továrni, vracal k svojmu autu, z hustého davu po ňom niekto vystrelil a dvakrát ho zasiahol. Ihneď bola zatknutá anarchistka alebo eserka Fanja Jefimovna Kaplanová. Priznala sa aj napriek tomu, že ju nikto nevidel a že mala aj veľmi slabý zrak. Volkogonov uvádza, že atentátnikom bol v skutočnosti istý Protopopov, pomocník náčelníka jednej z jednotiek Čeky a Kaplanová bola iba nastrčenou obeťou. Volkogonov sa domnieva, že "akokoľvek sa to zdá paradoxné, Kaplanovej atentát na Lenina jeho systém vlastne zachránil". Obrovský a beštiálne krvavý teror, ktorý po ňom rozpútala Čeka pod vedením svojho prvého náčelníka Felixa Dzeržinského, odporcov boľševikov prakticky zlomil.

Vyviesť revolúciu do sveta
V novembri 1918 sa skončila svetová vojna, čo sovietska vláda okamžite využila - 13. novembra vypovedala brest-litovskú zmluvu. Nastúpila nová vlna eufórie: svetová revolúcia je konečne predo dvermi! Predovšetkým od nemeckého proletariátu sa očakávalo, že sa ujme moci. Viac než rok Lenin s napätím očakával vyhlásenie sovietskeho Nemecka. V júli 1920 sa znovu zdalo, že ľady svetovej revolúcie sa pohli. Červená armáda postupovala Poľskom. A vtedy Lenin poslal Stalinovi telegram: "...Zinoviev, Bucharin a aj ja si myslíme, že je načase podnietiť revolúciu v Taliansku. Podľa môjho názoru k tomu môže dôjsť, len ak bude sovietizované Maďarsko a azda aj Česko a Rumunsko. To všetko musíme podrobne premyslieť."
Predpokladom na to bolo dobytie Poľska. Lenže "presondovanie buržoázno-statkárskeho Poľska bajonetom" (Leninov termín) skrachovalo: Červená armáda bola v septembri odrazená a mierová zmluva, podpísaná s Poľskom na jar 1921, posunula hranice oboch štátov výrazne na východ.
Na jeseň 1920 dosiahli boľševici konečné víťazstvo nad bielogvardejskými vojskami na ruskom území. V novembri opustili ich porazené zvyšky Krym.

Filozofia v praxi
Nesmierne krvavo sa boľševici vyrovnali s akoukoľvek domácou opozíciou. V marci 1921 zlomili vzburu krondštadských námorníkov a o niekoľko mesiacov neskôr povstanie roľníkov tamburského kraja. Lenin sa osobne dožadoval zostrenia boja proti pravoslávnej cirkvi. Denne podpísal niekoľko desiatok rozkazov na popravy a osobne dohliadal na "odstraňovanie" cenných vecí z kostolov: "Do tejto úlohy sa pustíme so zúrivou a bezohľadnou energiou. Vzhľadom na medzinárodnú situáciu je možné uskutočniť operáciu proti cirkvi tak kruto, že na ňu nezabudne niekoľko nasledujúcich desaťročí."
Aj keď o Leninovej nesmiernej aktivite a o schopnostiach mozgu tohto diabolského génia nikto nepochyboval, predsa len neuniesol obrovskú záťaž, ktorej bol vystavený. Dňa 26. mája 1922 ho prvý raz ranila mŕtvica. Snažil sa byť aj naďalej aktívny a medzi 23. decembrom 1922 a 2. marcom 1923 nadiktoval niekoľko dôležitých odkazov a listov vrátane toľko omieľaného Listu zjazdu, ktorý perestrojka pokladala za dôkaz jeho geniality, s ktorou predvídal zlovôľu svojho nástupcu. J. V. Stalin je v každom prípade jeho logickým pokračovateľom a desiatky miliónov mŕtvych sú len logickým dovŕšením Leninovej "filozofie v praxi".
Dňa 21. januára 1924 umrel, jeho telo bolo zabalzamované a umiestnené v mauzóleu, kde leží dodnes. Jeho mozog vybrali a podrobili dôkladnému štúdiu. Akademik Annenkov, ktorý mal možnosť ho vidieť, opísal: "Jedna hemisféra bola zdravá a plného rozmeru, so zreteľne vyznačenými záhybmi; druhá, ktorá visela ako voľajaký zdrap, bola zvraštená, skrkvaná a nie väčšia ako orech."