Falšovanie peňazí vždy patrilo k najviac odsudzovaným a najprísnejšie trestaným zločinom. Život však prináša situácie, keď striktný postoj k peňazokazectvu môže byť predsa len trochu problematický. Určitú zhovievavosť si v dávnejšej minulosti zasluhovali hospodársky takmer bezvýznamné neumelé pokusy zúfalcov, ktorých doháňala k falšovaniu ozajstná bieda. Aký relatívny a vnútorne rozporný význam môže peňazokazectvo nadobudnúť, ukazuje ojedinelý prístup, ktorý začiatkom štyridsiatych rokov minulého storočia zaujala Slovenská národná banka (SNB) k rozsiahlej vlne falšovania peňazí na Slovensku.
Po vyhlásení Slovenského štátu v marci 1939 trvalo tri roky, kým bola zhruba dobudovaná sústava slovenských platidiel.Jedným z prvých krokov bolo v lete 1939 stiahnutie všetkých československých bankoviek vyšších hodnôt (50- až 5000-korunáčok) a ich náhrada staršími československými peniazmi v hodnote 100, 500 a 1000 korún vzorov 1931, 1929 a 1934 s výraznou predtlačou SLOVENSKÝ ŠTÁT. Pretlačené bankovky dodala Tlačiareň bankoviek Národnej banky pre Čechy a Moravu v Prahe. Bol to jeden z viacerých prejavov spolupráce protektorátnych a slovenských orgánov vo výrobe obeživa pre obe časti rozbitej republiky. Podľa vysokých funkcionárov Národnej banky pre Čechy a Moravu boli predtlače technicky dostatočným riešením, ktoré malo poskytnúť potrebnú ochranu proti falšovaniu. Mali predísť nedobrým skúsenostiam s falšovaním bankovkových kolkov, použitých pri menovej odluke Československa v roku 1919. Zámer to bol dobre myslený, ale život čoskoro ukázal, že to bola len ilúzia.
Prvé falošné
Prvé bankovky s falošnými predtlačami sa na Slovensku objavili pravdepodobne na jar alebo začiatkom leta 1940. SNB to však neoznámila ani verejnosti, ani iným štátnym orgánom, ako býva v takýchto prípadoch zvykom. Koncom júla 1940 iba požiadala Ministerstvo financií o prísnejšiu kontrolu dovozu slovenských papierových platidiel na hraničných prechodoch, registráciu osobných údajov osôb, u ktorých by našli slovenské 100, 500 a 1000-korunáčky, a zadržanie podozrivých osôb až do rozhodnutia SNB. Žiadosť označila SNB ako veľmi závažnú, ale nijako ju nekonkretizovala. V septembri 1940 už zakázala akýkoľvek dovoz týchto bankoviek z cudziny a požiadala Ministerstvo financií o ďalšie administratívne opatrenia. Odôvodnila to potrebou zabrániť obchádzaniu devízových predpisov. Formulácia žiadosti však prezrádza, že skutočným účelom bolo, aby SNB mohla výskyt falzifikátov tajiť, ale zároveň účinne sledovať.
O rok neskôr však už nebolo možno udržať všetko v tajnosti a možno aj opadol záujem o utajenie. Falzifikáty si všímali poštoví zamestnanci, ktorí ich oneskorene objavovali pri preratúvaní odvedených hotovostí. Verejne sa o falošných bankovkách začalo hovoriť 26. februára 1941, keď Slovenská tlačová kancelária uverejnila podľa údajov SNB správu o ich výskyte v okolí Prešova, kde ich vraj mala rozširovať skupina niekoľkých židov. V ten istý deň SNB poskytla Poštovému rezortu Ministerstva dopravy a verejných prác aj odborné posudky falzifikátov, zadržaných v polovici februára 1941 a dostala od ministerstva žiadosť o podrobnejšie inštrukcie na rozoznávanie falzifikátov a o mimoriadnu úhradu už zadržaných falzifikátov. Ministerstvo to zdôvodňovalo ťažkosťami s rozoznávaním, nedostatkom času na preverovanie prijímaných bankoviek pri priehradkách a osobnou zodpovednosťou pracovníkov za prijímané platidlá. Tí totiž odmietali pracovať pri peňažných priehradkách. Ministerstvo zároveň národnej banke vytklo, že pošty mohli byť na falzifikáty upozornené už v roku 1940, keď ich po prvý raz zistili.
SNB od prvého výskytu bankoviek s falošnými predtlačami zaujímala k obetiam, ktoré neboli podozrivé výroby alebo rozširovania, pozoruhodne zhovievavý postoj. Po zverejnení správy o falzifikátoch dokonca sama postihnutým inštitúciám odporúčala požiadať o náhradu falzifikátov cestou milosti. Rovnaký postoj zaujímala aj k postihnutým jednotlivcom. SNB vyhovela takmer všetkým žiadateľom. Pod vplyvom oficiálneho antisemitizmu zamietla vlastne len žiadosti 11 židov. Spolu vybavila 577 žiadostí o náhradu jednotlivých kusov i väčšieho množstva falzifikátov. Vzhľadom na neúplnosť zachovaných dokumentov však tento počet mohol byť o 15 až 20 vyšší.
V rokoch 1940 až 1942 SNB zachytila najmenej 1 302 bankoviek s falošnou predtlačou v celkovej hodnote najmenej 388 500 Ks, čo bolo necelých 0,02 percenta vtedajšieho hotovostného obehu na Slovensku. Okrem falzifikátov v hodnote 14 500 Ks, ktoré predložili židovskí žiadatelia, SNB všetky bankovky uhradila prostredníctvom milosti. Z celoštátneho hľadiska išlo azda o zanedbateľnú sumu, ale z hľadiska poškodených jednotlivcov išlo o sumy dosť veľké. Jedna falošná bankovka totiž predstavovala polovicu až celý mesačný príjem (učeň cca 100 Ks, veľká časť zamestnancov okolo 500 Ks, dobre situovaní štátni zamestnanci 1000 -- 1800 Ks). Pretože priemerný pomer cien základných životných potrieb v rokoch 1940 až 1941 a v roku 2002 sa približuje k 1:10, možno v dnešných cenových a platových reláciách vyjadriť stratu zadržaním falzifikátu jednej pretlačenej bankovky dnešnými 1000, 5000 a 10 000 Sk.
Motívy falšovania
Výskyt falzifikátov v rokoch 1940 -- 1942 má ďalšie zaujímavé príčiny a možnú motiváciu bezprecedentného správania sa SNB.
Je totiž zrejmé, že veľká väčšina falzifikátov pochádzala z Protektorátu Čechy a Morava. Prezrádzajú to jednak ojedinelo zachované dokumenty vtedajších slovenských orgánov, nápadná koncentrácia výskytu falzifikátov pozdĺž hranice s protektorátom i výsledky pátrania protektorátnych orgánov, ktoré zachytili 270 bankoviek s falošnými predtlačami v hodnote 43 900 Ks.
Medzi dôvody, prečo obyvatelia protektorátu falšovali slovenské peniaze, patrili aj hospodárske príčiny. V protektoráte už 1. septembra 1939, zároveň s nemeckým útokom na Poľsko zaviedli prídelový systém na potraviny a šatstvo. Pri pomerne veľkom počte čisto mestského obyvateľstva závislého na zásobovaní z obchodnej siete postupne vznikal v protektoráte nedostatok potravín. Navyše systém peňažného obehu v protektoráte od začiatku okupácie výrazne znehodnocoval menu. Slovensko prídelový systém na potraviny zaviedlo až 1. augusta 1941, nebol však taký prísny ako v protektoráte a naplno sa dotýkal len relatívne malého počtu čisto mestského obyvateľstva bez vlastných zdrojov potravín. Zásobovanie na Slovensku bolo teda lepšie ako v protektoráte a to viedlo k pašovaniu potravín zo Slovenska. Dostatok peňazí na potraviny na Slovensku však mohli pašeráci z protektorátu získať iba falošnými predtlačami na pôvodné československé bankovky, ktoré platili v protektoráte bez akéhokoľvek označenia až do leta 1944. Podľa protektorátnej tlače sa za stokorunáčku s falošnou slovenskou predtlačou platilo 125 protektorátnych korún. Pašovanie potravín ako motív falšovania dokazuje aj to, že väčšina odhalených falšovateľských dielní bola na moravsko-slovenskom pomedzí (Nivnica, Hrádek pri Valašských Klobúkoch, Ostrava). Tam mali ľudia vďaka znalosti terénu i príbuzenským a osobným väzbám na to najlepšie predpoklady.
Takéto čisto prozaické motívy však asi neboli jediné. V rokoch 1939 až 1941 cez Slovensko, Maďarsko a Juhosláviu prechádzali tajní kuriéri a tadeto odchádzal aj nemalý počet protektorátnych občanov do zahraničného odboja. Podrobne takýto útek opisuje vo svojich pamätiach napríklad Dr. Feierabend, minister poľnohospodárstva v protektorátnej vláde generála Eliáša a neskôr minister financií exilovej vlády v Londýne. Hoci mnohé úteky z protektorátu zabezpečovali odbojové organizácie na oboch stranách hranice (napr. známou "železničiarskou cestou"), ktoré na falošné platidlá neboli odkázané, nemálo emigrantov ich pomoc využiť nemohla. Preto bankovky s falošnými predtlačami na prechod slovenského územia mohli byť jediným, hoci riskantným riešením.
Dôvody SNB
Tlač falošných pretlačí SLOVENSKÝ ŠTÁT na pôvodné československé bankovky pre potreby odboja dokazuje prípad falšovateľskej dielne v tlačiarni Vojtěcha Šmída z Prahy-Záběhlíc. Nákresy pretlačí pre ňu zhotovil známy maliar Vojtěch Preissig. Tento prípad, zachytený v spomienkach Preissigových príbuzných, vyšetrovala nemecká polícia a ďalšie podrobnosti nie sú zatiaľ známe.
Hoci používanie falošných peňazí pri ilegálnej odbojovej činnosti bolo veľmi riskantné a svojím spôsobom aj nezodpovedné, nemožno ho vylúčiť. Ale práve informácie o ich používaní pri ilegálnych prechodoch z protektorátu na Slovensko mohli byť dôvodom, prečo SNB výskyt falzifikátov takmer rok utajovala a po zverejnení výskytu takmer všetky predložené falzifikáty uhradila. Benevolentným odškodnením znižovala riziko prezradenia jednej z príčin ich výskytu. Pozoruhodné je, že absolútnu väčšinu falošných stokorunáčok odhalili až po skončení ich platnosti.
Táto hypotéza sa opiera o fakt, že vedenie SNB sa významne podieľalo na protinemeckom odboji, hospodárskych prípravách Slovenského národného povstania i záchrane zlatých rezerv SNB pred odvlečením do Nemecka. Guvernéra SNB prof. Imricha Karvaša za túto činnosť dokonca zatklo a väznilo gestapo. Nie je teda vylúčené, že postoj SNB k falzifikátom pretlačí mohol byť jednou z prvých foriem pomoci SNB odbojovej činnosti. Nepriamo túto hypotézu podporuje aj utajovanie výskytu falzifikátov až do 26. februára 1941, keď bolo čoraz jasnejšie, že ďalší významný článok únikovej cesty na západ (Juhoslávia) pristúpi k štátom Osi a prestane byť bezpečnou cestou pre ilegálne úteky.
Je otázka, do akej miery vedenie SNB tušilo alebo bolo informované o prípravách nemeckého útoku na Juhosláviu (6. apríla 1941), ktorý by túto cestu úplne zablokoval. Zverejnenie výskytu falzifikátov koncom februára 1941 teda možno chápať aj ako určité, včasné varovanie pred ďalšími ilegálnymi útekmi. Bez významu možno ani nie je lokalizácia prvej zverejnenej správy o zadržaní skupiny rozširovateľov výskytu do Prešova, ďaleko od oblastí skutočnej koncentrácie výskytu falzifikátov. Nepriamym dôkazom hypotézy je i formulácia korešpondencie SNB s inými orgánmi. Odkazmi na tajný štátny záujem si SNB zabezpečovala maximálnu kontrolu situácie a usmerňovala činnosť iných orgánov, ktoré by k tomu mohli mať diametrálne odlišný postoj. Preukázať takúto motiváciu postoja SNB k falzifikátom však už pravdepodobne nebude možné dokázať, lebo z pochopiteľných dôvodov boli o tom sotva nejaké záznamy.
Nemožno však vylúčiť, že dôvodom utajovania falzifikátov a ich náhrada boli iba obavy SNB o stabilitu meny, ktorá sa najmä spočiatku opierala iba o relatívne priaznivú zásobovaciu situáciu, nadšenie časti obyvateľstva zo vzniku formálne samostatného štátu a prechodné prejavy vojenskej konjunktúry. V tomto prípade by náhrada falzifikátov bola len gestom na zabránenie paniky a v daných pomeroch asi ťažko zvládnuteľným prejavom nedôvery k mene.
Nezávisle na pomere rôznych príčin falšovania pretlačí na slovenských bankovkách v rokoch 1940 až 1942 i na skutočnej motivácii postoja NBS k tomuto fenoménu je isté, že ide o jeden z najkurióznejších prípadov falšovania peňazí.