Ste právnik a súčasne topmanažér zdravotnej poisťovne. Ako idú tieto dve veci dohromady?
Od skončenia školy som inklinoval k advokácii. Stal som sa advokátom hneď, ako to bolo možné. No potom som dostal ponuku byť členom predstavenstva a osobou zodpovednou za právny odbor vo VSŽ. Prijal som ju a predpokladal som, že budem pôsobiť najmä ako právnik, stretávať sa s ľuďmi z tejto profesie. Očakával som, že to bude o odbornej stránke veci, a nie o manažovaní ľudí.
Čoskoro som si však uvedomil, že na prácu s ľuďmi nestačí len byť odborníkom. Postupne som sa to naučil, takže keď som pred vyše dvoma rokmi dostal príležitosť pôsobiť na identickej pozícii v zdravotnej poisťovni Dôvera, nemal som s tým problém. Zobral som to ako výzvu.
No post generálneho riaditeľa je ešte viac "odtrhnutý" od bežnej právnickej praxe.
Uvedomil som si, že miska váh sa prevažuje takmer úplne na stránku manažovania ľudí. Právne vedomosti však rozhodne nie sú na škodu ani v tejto pozícii. Prakticky akékoľvek dianie, ktoré sa týka spoločnosti, súvisí s legislatívou a vedieť sa v nej orientovať je určite veľkou výhodou.
Keby ste pred piatimi rokmi pred príchodom do VSŽ vedeli, že sa tak vzdialite od klasickej pozície právnika, prijali by ste tú ponuku?
Nikdy som toto rozhodnutie neoľutoval. Každá práca má svoje za aj proti, a tá súčasná mi vyhovuje.
Čo je teraz z vášho pohľadu náročnejšie, riadiť ľudí alebo byť advokátom?
Práca s ľuďmi je veľmi náročná. Je zložitejšie byť dobrým manažérom ako byť dobrým právnikom.
Neľutujete niekedy, že nemôžete pracovať na veľkých prípadoch, ktoré sú snom každého právnika?
Keď večer prídem unavený z práce, o takýchto veciach ani neuvažujem. Ale aj dobrého advokáta stojí veľa síl a námahy, aby sa vypracoval. Možno sú kolegovia, ktorí po mnohých rokoch praxe môžu pracovať už len päť hodín denne, no vo všeobecnosti je to rovnako tvrdá drina ako sedieť v riadiacich orgánoch veľkej spoločnosti.
Takže v najbližších rokoch neplánujete zmeniť svoju skôr manažérsku orientáciu?
Pokiaľ ide o aktuálny post, zatiaľ je na dočasný čas. Ďalší vývoj závisí, samozrejme, aj od predstáv a spokojnosti akcionára. Podľa mňa je potrebné snažiť sa bez ohľadu na to, či je môj mandát len dočasný alebo trvalý. Keď sa totiž človek pozerá pred seba len v horizonte niekoľkých mesiacov, tak nič nedokáže. Len vtedy môžem mať dobré výsledky, keď budem k práci pristupovať so všetkou vážnosťou.
Posledné legislatívne zmeny však príliš nenahrávajú fungovaniu súkromných zdravotných poisťovní u nás. Ako ich vnímate z pohľadu topmanažéra aj z pohľadu právnika?
Samozrejme, nás to neteší. Najhoršie na tom je, že boli prijaté bez relevantných analýz. A taký bude aj výsledok. Vychádzalo sa napríklad z predpokladu, že to, čo sa ušetrí na prevádzke zdravotných poisťovní, automaticky pripadne poskytovateľom starostlivosti. Tým máme dať aj potenciálne vytvorený kladný hospodársky výsledok. Nikto však nepovedal, ako to máme urobiť,
Neuvažovalo sa vôbec o tom, aké platobné mechanizmy by sa mali zaviesť, aby dobrí poskytovatelia zdravotnej starostlivosti dostali viac a tí zlí ani neliečili či neoperovali. V tomto by mal štát zohrávať aktívnu úlohu. Ten sa však rozhodol, že bude namiesto manažérov poisťovní určovať, koľko a na čo použijú peniaze. Každý súkromný investor sa predsa snaží správať efektívne. Čo nemusí za každých okolností znamenať minimalizáciu nákladov. Napríklad zavedenie rozvojových programov si vyžaduje veľké štartovacie investície. Bez nich sa však firma ďalej neposunie.
Nová legislatíva má tendenciu zabetónovať celý systém na jednom mieste. Napríklad sa stopla transformácia nemocníc na akciové spoločnosti. Pritom by všetci účastníci na strane poskytovateľov boli na jednej štartovacej čiare a museli by transparentne hospodáriť podľa overených kritérií.
Štát argumentoval, že chce zostať vlastníkom nemocníc.
V poriadku, nech ich vlastní. Ale to nie je vec právnej formy, aj v akciovkách mohol byť stopercentným vlastníkom. Premrhala sa však príležitosť urobiť celý systém transparentným. Ak by vznikala neefektivita, bolo by jasné, čo ju spôsobuje a dala by sa ľahšie odstrániť.
Čiže aký bude ten výsledok?
Každé opatrenie, ktoré mení pravidlá hry, by malo byť niečím podložené. To sa neudialo. Ak porovnám súčasný stav so situáciou, keby neboli znížené výdavky na prevádzku poisťovní, mali by sme ďalších niekoľko desiatok miliónov korún na prípravu nových produktov pre poistencov. Takto budeme smerovať k bazálnemu režimu -- to, čo musíme zabezpečiť, určite zabezpečíme, akurát sa ťažšie bude napĺňať ponuka nadštandardných služieb, ktoré navzájom odlišujú jednotlivé poisťovne.
Často sa argumentovalo aj tým, že zisk v zdravotníctve vytváraný z verejných zdrojov a takpovediac z utrpenia pacientov, je nemorálny. Ako je to vlastne s tvorbou zisku v tejto sfére?
Účastníci systému nezarábajú na utrpení, ale na jeho odstraňovaní. Môžeme sa spýtať, či zarába pekár na hlade? Nie, zarába na predaji produktu, ktorý ho odstraňuje. Koniec koncov každý, kto sa zúčastňuje na boji proti chorobám, má z toho nejaký benefit. Lekári, lekárnici, distribútori liekov, všetci to robia za peniaze. Je to správne? Áno, pretože tieto peniaze -- profit v akejkoľvek podobe -- sú odmenou za vykonanú prácu a motiváciou k lepším výkonom. Celá debata o morálnosti zisku v zdravotníctve je scestná.
Keďže s ním po novom nebudete môcť voľne nakladať, nestráca z vášho pohľadu ďalšie pôsobenie na trhu opodstatnenie?
Nestrácame motiváciu byť efektívni. Nie je dôvod od tejto snahy upustiť. Budeme si musieť utiahnuť opasky, to však neznamená, že všetko automaticky rozdáme plošne lekárom a nemocniciam, aj tým menej kvalitným a efektívnym. Chceme pre našich klientov kvalitu. Sú tu navyše určité právne nástroje, ako sa dopracovať k náprave a tieto mieni náš akcionár aj využiť. Nikde nie je napísané, že takto nastavený systému tu zostane navždy.
Očakávate, že sa legislatíva zmení z vlastnej vôle politikov, alebo až pod tlakom súdnych rozhodnutí?
Samozrejme, ideálne by bolo, keby to zmenili politici. Koniec koncov riadne voľby by mali byť v roku 2010 a je otázne, kto po nich zasadne v parlamente. Čo sa týka podania na Ústavný súd alebo medzinárodnú arbitráž, aj to je cesta, ako sa dopracovať k zmene.
Je jednou z možností, ako preklenúť toto obdobie, aj zameranie sa na poskytovanie individuálneho zdravotného poistenia, ako vám to bolo odporučené zo strany vládnych predstaviteľov?
Rozsah toho, čo sa musí hradiť z verejného zdravotného poistenia a čo sa môže hradiť z individuálneho poistenia, je v rukách vlády. Jej nariadením sa okrem niektorých stomatologických výkonov, interrupcií a plastickej chirurgie prakticky všetko hradí plne z verejného zdravotného poistenia. Vyššia ako nulová spoluúčasť pacienta je ešte pri liekoch, no pripoisťovanie doplatkov za lieky je z ekonomického hľadiska nereálne. Takže ja tu priestor nevidím.
Potenciálny priestor by tu bol, ak by sa úhrady z verejného poistenia prehodnotili. Vláda uložila ministrovi zdravotníctva prísť s takto zúženým rozsahom úhrad do konca roku 2009. Keďže predpokladaná účinnosť spadá až na volebný rok 2010, som v tomto smere dosť skeptický.
Aký by to malo potenciálny dosah na poistencov?
Keď sa kohokoľvek opýtate na jeho rebríček hodnôt, je zdravie najčastejšie na prvom, nanajvýš na druhom mieste. Čo preň však robíme? Koľko doň investujeme? Keď sa robila štatistika o výške priemernej mesačnej úhrady za zdravotnú starostlivosť na jedného občana, vyšla suma nižšia ako priemerný mesačný účet za telefón. Mobil je perfektný komunikačný nástroj, no v rebríčku hodnôt sa telefonovanie určite neobjavuje na popredným priečkach. Nie sme ochotní do zdravia, ktoré je v tomto smere prioritou, investovať ani toľko, ako do telefonovania.
Napríklad po zrušení 20-korunových poplatkov sa okamžite zvýšil dopyt po zdravotnej starostlivosti. Kým sa uhrádzal tento symbolický poplatok, pacienti zvažovali, či skutočne musia ísť k lekárovi. A ten teraz opäť plní aj úlohu "socializátora", u ktorého sa môžu ľudia vyrozprávať. Poistencov treba naučiť poznať hodnotu odstraňovania choroby. Netušia, koľko stojí napríklad liek. Zaplatia 48 korún ako doplatok, no v skutočnosti možno stojí 4 800 korún. Rovnako tak liečba, hospitalizácia majú svoju hodnotu a my musíme ľudí naučiť zodpovednosti. A najlepší spôsob je aspoň symbolická spoluúčasť. Tak si vytvoria predstavu o hodnote. V opačnom prípade vzniká nadspotreba a finančné zdroje nie sú využívané optimálne. A to je problém, pretože zdroje v zdravotníctve sú limitované.

Kto je Martin Šimun
Martin Šimun je od 1. novembra predsedom predstavenstva a generálnym riaditeľom zdravotnej poisťovne Dôvera. Po ukončení Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach vykonával do roku 2001 koncipientsku prax. V tom istom roku sa stal advokátom. Ako člen Predstavenstva VSŽ akciová spoločnosť Košice (neskôr pôsobiacej pod názvom Slovenský investičný holding a následne Slovenské investičné družstvo) pôsobí od roku 2002 až do súčasnosti. Od roku 2005 poskytuje zdravotnej poisťovni Dôvera právne služby. Členom jej predstavenstva je od mája tohto roku.