V programových tézach novej vlády sa so zmenou životného minima nepočíta, hovorí sociologička Zuzana Kusá.(perex)

Občanovi je dnes jasné, že zo životného minima sa vyžiť nedá. Tento inštitút teda občan berie len ako "technické číslo", ktoré slúži na výpočet dávok... Predpokladám, že pripravovaná koncepcia životného minima by to mala zmeniť. To znamená, zreálniť tento inštitút. Ako by sa malo vypočítavať zreálnené životné minimum?
Úloha prehodnotiť existujúcu konštrukciu životného minima tak, aby "zodpovedala skutočným základným životným potrebám a zároveň bola účinným prostriedkom na riešenie tých situácií, ktoré si vyžadujú finančnú intervenciu", bola obsiahnutá v Programovom vyhlásení vlády SR na roky 2006 -- 2010. Vytvorená pracovná skupina, ktorá v rokoch 2007 -- 2008 túto úlohu riešila, z finančných a ďalších dôvodov nemohla zabezpečiť viaceré analýzy, ktoré sú podstatné pre realizmus životného minima vo vzťahu k základným životným potrebám. Časť týchto analýz sa má vykonať v rokoch 2011 a 2012. Okrem preskúmania štruktúry výdavkov chudobných domácností sa má preskúmať a oceniť potravinový kôš či kôš nevyhnutných nákladov na bývanie a má sa použiť aj metóda hľadania tzv. hraničného príjmu, to je, výšky príjmu, pod úrovňou ktorého už nie je možné uhrádzať bežné výdavky domácnosti. K zreálneniu, k novému prepočtu životného minima môže dôjsť až po vykonaní týchto analýz -- najskôr v roku 2013. V programových tézach novej vlády sa však o rekonštrukcii životného minima nehovorí a životné minimum sa spomína len ako fakt, preto je otázne, či sa tento plán analýz uskutoční. Veľmi by som chcela veriť, že nová vláda bude pokračovať v tejto úlohe, ktorá je predpokladom scivilizovania Slovenska v oblasti základných životných podmienok.

Výška životného minima sa v súčasnosti upravuje podľa rastu životných nákladov nízkopríjmových domácností. V praxi teda vláda len udržiava výšku minima na rovnakej úrovni (po odrátaní vplyvu inflácie), no nijako ho "nezreálnila".
Napriek pravdivosti tohto konštatovania treba pripustiť aj to, že sme na Slovensku už minimum valorizovali aj horším spôsobom. V deväťdesiatych rokoch sa životné minimum valorizovalo iba ak životné náklady nízkopríjmových domácností vzrástli o desať a viac percent, takže reálne úroveň životného minima stále klesala. Životné minimum ustanovené v roku 1998 na základe kombinovaných analýz (minimálny spotrebný kôš, konsenzuálna metóda) dosiahlo reálnu hodnotu minima z roku 1992. Za pozornosť stojí výsledok expertných analýz zameraných na určenie hranice tzv. absolútnej chudoby, ktoré si objednala druhá Dzurindova vláda. Zahraničný expert, ktorý v roku 2005 robil všetky vykonateľné typy analýz (vrátane normatívne určovaného minimálneho potravinového koša), určil výšku absolútnej chudoby na úrovni, ktorá výrazne prevyšovala nielen výšky dávok v hmotnej núdzi, ale aj vtedajšie životné minimum! A nielen vtedajšie: aj práve valorizované životné minimum je nižšie ako absolútna chudoba vyrátaná v roku 2005! To jasne ukazuje naliehavosť potreby zreálniť životné minimum.

Ak by malo životné minimum skutočne odrážať "minimum", ktoré by zaručovalo prežitie, malo by reflektovať na reálny spotrebný kôš, ako aj na reálne zisťovanie rodinných účtov nízkopríjmových domácností. K akému číslu v eurách by sme sa mohli dostať zo 185,38 eura, ktoré platí od júla?
Zatiaľ sa môžeme oprieť len o spomínané analýzy a určovanie absolútnej chudoby metódou základných potrieb, ktoré v roku 2005 určili jej hranicu v sume 7 042 korún.

Koncepcia životného minima počíta s tým, že súčasne s prehodnotením životného minima by sa malo prehodnotiť aj poskytovanie pomoci v hmotnej núdzi, teda výška dávky v hmotnej núdzi pre rôzne typy rodín spolu s príspevkami k dávke tak, aby garantovali príjem na pokrytie základných životných potrieb domácností. Znie to ako hudba budúcnosti. Veď prvým predpokladom na prehodnotenie životného minima je dostatok financií v štátnom rozpočte.
To, či budú po roku 2012 zdroje a najmä politická vôľa na garantovanie pokrytia základných životných potrieb domácností je veľmi otázne. Na Slovensku bojujeme aj s nedostatkom zdrojov na samotné analýzy, ktoré sú potrebné na prehodnotenie životného minima a určenie nákladov na uspokojovanie základných životných potrieb. Od začiatku 90. rokov sa opakovane decimujú odborné inštitúcie, ktoré tieto analýzy vykonávali a môžu vykonávať.

Úprava životného minima, ako aj dávky v hmotnej núdzi, sa má posudzovať aj vo vzťahu k motivácii participovať na trhu práce. Ako je to myslené?
Od konca 90. rokov sa na Slovensku vysoká nezamestnanosť čoraz častejšie vysvetľovala ako dôsledok vysokých a "demotivujúcich" dávok, ktoré sa pokladali za prekážku rastu zamestnanosti. Už v roku 2002 bol zavedený strop dávok bez ohľadu na veľkosť domácnosti a reformou dávok pomoci v hmotnej núdzi bola zavedená veľmi nízka fixná dávka v hmotnej núdzi (dnes 65 eur na človeka), ktorú si však na základe účasti v aktivačných prácach (dnes dobrovoľníckych prácach pre obec) možno zvýšiť o tzv. aktivačný príspevok približne v rovnakej výške a pri dodržaní ďalších podmienok o príspevok na bývanie a ďalšie príspevky. Od roku 2004 sú takmer dve tretiny z maximálnej možnej dávky podmienené aktivitou. Zámer podmieniť aktivitou aj základnú dávku je komplikovaný. Zdá sa, že pri jeho formulácii bol väčšmi prítomný populistický záujem ťažiť z rozšírenej etnickej averzie a predsudkom ako triezva úvaha.

Ako by sa malo vypočítavať zreálnené životné minimum?
Existuje viacero metód určovania životného minima, ktoré je potrebné kombinovať, aby sme si mohli byť istí primeranosťou výsledku. Schválená koncepcia analýz ráta s viacerými metódami. Sledovanie skutočného hospodárenia domácností s nízkymi príjmami je len jedným z predpokladov zreálnenia životného minima vo vzťahu k nákladom života, ktorý sa dá ešte považovať za slušný. Štatistika rodinných účtov nám síce ukáže, aký podiel a akú štruktúru majú výdavky na stravu u chudobných domácností a koľko platia za kúrenie, ale nedozvieme sa, či sa za dané prostriedky dá žiť v teple, či sa stravujú nutrične hodnotne, nedozvieme sa, čo domácnosti nutne potrebovali a nemohli si to dovoliť (napr. opraviť práčku, kúpiť kredit na telefón, zaplatiť dieťaťu plavecký výcvik a pod.). Aktuálne životné potreby a podmienky asi najdostatočnejšie zohľadňujú normatívne metódy -- či už normatívna metóda minimálneho spotrebného koša založená na expertnom určovaní minimálnych prípustných štandardoch spotreby a celkovým minimálne nutných nákladoch na uspokojovanie základných potrieb, alebo tzv. normatívna behaviorálna metóda. Tá zisťuje spotrebné správanie a domácností s nízkymi príjmami a ich schopnosť "vybalansovane" vyžiť z príjmu rôznej výšky. Jej cieľom je určiť minimálny nutný príjem, ktorý pre daný veľkostný typ domácnosti dostačuje na krytie základných potrieb bez toho, aby sa domácnosť musela rozhodovať medzi základnými vecami ako napríklad zaplatením účtu za elektrinu, jedlom či kúpou mesačného cestovného lístku. Príliš nízky príjem znemožňuje, aby sa domácnosť "správala ako sa patrí" a fakticky ju vyvrhuje zo "spoločnosti slušných ľudí". Výška minimálneho príjmu (životné minimum už však na Slovensku stratilo charakter minimálneho príjmu) je v civilizovaných spoločnostiach určovaná tak, aby uchránila domácnosti pred podobnými dilemami, ktoré majú len zlé riešenia (hlad, neplatičstvo, záškoláctvo, a podobne) a erodujú schopnosť domácnosti dostať sa z chudoby.

Spomenúť si zaslúži aj konsenzuálna metóda určovania životného minima, ktorá je na Slovensku vyžadovaná takpovediac zo zákona, keďže náš zákon o životnom minime hovorí, že ide o sociálne akceptovanú hranicu príjmov, pod ktorou už nastáva núdza. Výskum konsenzuálneho spotrebného koša v roku 2008 vykonal Daniel Gerbery a Bernardína Bodnárová z Inštitútu pre výskum práce a rodiny.

Akým spôsobom pracujú v legislatíve s týmto inštitútom v iných krajinách, napríklad v Česku, Rakúsku...
Kategória, ktorá je pri porovnaní sociálnych systémov dôležitá, je kategória garantovaného minimálneho príjmu, teda minimálneho príjmu, ktorý je dostupný ľuďom mimo trhu práce. Minimálnemu príjmu v krajinách EÚ a spôsobu jeho určovania bola vlani venovaná prvá Spoločná správa o sociálnej ochrane a sociálnej inklúzii. V mnohých európskych krajinách je určená hranica "minima" aj hranicou minimálneho príjmu (prípadne poskytovaných služieb -- náklady na bývanie sa v niektorých krajinách nehradia prostredníctvom dávky klientovi, ale priamo vlastníkovi bytu (ktorým je však oveľa častejšie ako na Slovensku obec). Aj v bývalom Československu bolo životné minimum, ktoré vyjadruje hranicu núdze, koncipované ako príjem, ktorý v súlade s ústavou chráni ľudí pred nežiaducou núdzou. Na Slovensku je životné minimum odpojené od dávok zhruba od začiatku tohto desaťročia, v Česku od roku 2006. Vtedy spustená reforma sociálnych dávok, podobne ako u nás, zrušila garanciu príjmu vo výške životného minima a zaviedla nižšiu základnú dávku a podmienené príplatky ustanovili viac minimálnych pásiem životného minima: sociálne a existenčné. Existenčné minimum je garantované a je na úrovni základnej dávky. Príjem si možno zvýšiť na úroveň sociálneho minima vďaka aktivite a na ňu viazaným príspevkom, a tiež vďaka príspevku na bývanie (ten sa poskytuje významne širšiemu okruhu ľudí než sú klienti systému pomoci v núdzi, ale je tiež podmienený riadnym platením účtov) .